Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci. Už ako 15-ročný začal pracovať v bani v Rožňavskom Bystrom, aby pomohol zabezpečiť rodinu. Medzi baníkmi sa formovalo jeho sociálne cítenie, pohľad na život i vzťah k práci, ktorej bolo málo. Skoro spoznal rozporné skutočnosti a sociálne nerovnosti medzi ľuďmi.
streda, 29 október 2014 14:52
Takým bol Ondrej Gallo-Krajný - a ďalší hrdinovia SNP z obce Rožňavské Bystré Doporučený
Napísal(a) Želmíra Gonosová
Tohto roku si pripomíname 70. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. V našej malej obci Rožňavské Bystré máme pochovaných štyroch padlých účastníkov SNP - Ján a Pavol Belákovci, Ondrej Gallo-Krajný a Štefan Kalický. V obci žije priama príbuzná jedného z nich - dcéra Ondreja Gallu, pani Mária Lengová. Oslovila som ju, či by niečo nepovedala o svojom otcovi, ktorého stratila ako dvojročné dieťa. Slovo dalo slovo a pani Lengová prišla na Obecný úrad, kde so sebou doniesla fotografie svojho otca, napísaný životopis a s láskou, ale aj so slzami v očiach hovorila o svojom nepoznanom otcovi.
Ondrej Gallo Krajný
sa narodil 4.3.1917 v robotníckej rodine v Rožňavskom Bystrom. Jeho otec Ján Gallo pochádzal zo susedných Honiec a matka Mária, r. Dorkinová z Rožňavského Bystrého. Mal 2 sestry: staršia Žofia sa vydala do Rakovnice (Fabianová) a mladšia Mária (Lišuchová) ostala doma.
V rokoch 1938-39 vykonával základnú vojenskú službu v Turčianskom Sv. Martine v cyklistickom prápore. Po návrate domov sa znovu zamestnal v bani v Rožňavskom Bystrom.
Manželstvo uzavrel 26. apríla 1941 s Máriou rod. Ďurskou. V roku 1942 sa im narodila dcéra Mária.
Okrem rodiny
sa venoval aj svojim záľubám – stolárstvu a ovocinárstvu. Jeho zručnosť v práci s drevom dokazujú pozostalé predmety: kolíska, postielka, kolovrátok a iné. Spolu s rodičmi kúpili 50 árový pozemok (Máťaše), na ktorom vysadil ovocné stromy, najmä jablone, ktoré objednával z Devínskej Novej Vsi zo Štátnej ovocnej škôlky. Mnohé z odrôd jabloní sa pestujú dodnes. Mal veľké plány do budúcnosti, no nestihol ich zrealizovať.
Zaujímalo ho dianie vo svete,
najmä situácia na fronte. Ako prvý v obci zakúpil rádio, ktoré počúval spolu s kamarátmi Petrom Dorkinom, Petrom Gallom a Jurajom Dobošom. Správy z frontu však neboli priaznivé.
Bol povolaný do Slovenskej armády na východ Slovenska. Od armády ušiel k partizánom. Na východe v okolí Hanušoviec sa zapájal do akcií pri zničení mostov, ktorými mali prechádzať nemecké transporty. Všetky správy o sebe posielal na korešpondenčných lístkoch len poľnou poštou. 
Žandári ho hľadali doma, strážili okolie domu, časté boli nočné razie a domové prehliadky.
Do SNP sa prihlásil dobrovoľne
a aktívne sa zapájal do bojov. Pôsobil v partizánskej skupine „Za oslobodenie Slovanov“. V poslednom boji pri Nižnej Slanej padol – ranený mínou 23. októbra 1944. Jeho telo hľadala manželka s otcom dva týždne i napriek tomu, že bolo sychravé počasie a hrozilo nebezpečie (míny). Doviezli ho domov na voze a pochovali na miestnom cintoríne vedľa bratov Belákovcov a Štefana Kalického. Padol v 27. roku svojho života, jeho manželka ostala vdovou ako 19 ročná s dvojročnou dcérou. Medzi najbližšími žije aj naďalej v spomienkach a starší občania obce, ktorí ho poznali, spomínajú na neho ako na dobrého človeka.
(Podľa zachovaných písomných dokladov zapísala dcéra Mária Lengová – Gallová)
Z kroniky obce:
Vyhlásením SNP ľud v obci nebol prekvapený, očakával ho a podporil. V tom čase v našej dedine žil už promovaný JUDr. Pavel Belák, ktorý bol v spojení s centrálnym podzemným hnutím a aj jeho brat Ján, študent filozofickej fakulty UK v Bratislave. Pridal sa k nim aj uvedomelý mladý robotník Ondrej Gallo-Krajný, revolučný výbor a nasledoval masový dobrovoľný nástup mladých do zbrane, k partizánom - do hôr. Z dediny takto odišlo k partizánom viac ako 20 chlapcov (boli i 17 - roční), čo znamenalo takmer vyprázdnenie dediny mužmi, keďže staršie ročníky už predtým boli povolané do Slovenskej armády a nasadené boli na front. Dvaja z nich na fronte v Taliansku aj padli. Boli to Peter Kartal a Ján Gallo (v r. 1942,1943).
Proti povstaleckému Slovensku
podnikli Nemci generálny útok 19. októbra 1944. Zaútočili na Dobšinú zo severu a cez Súľovú na Gemerskú Polomu. 21. októbra fašisti obsadili Dobšinú a z južnej strany Gemerskú Polomu. Územia medzi Henckovcami a Nižnou Slanou sa nezmocnili. O preniknutie do Nižnej Slanej sa pokúšali 21. a 22. októbra, ale bezúspešne. Podarilo sa im to až 23. októbra 1944. Do útoku nasadili tanky, obrnené vozy, jazdcov i pešie jednotky. K Nižnej Slanej postupovali od Gemerskej Polomy. Keď vojenské jednotky došli do priestoru medzi Henckovcami a Nižnou Slanou zaútočili na nich partizáni a povstaleckí vojaci. Nastal ťažký niekoľkohodinový boj. Do boja zasiahli aj nemecké jednotky zo severnej strany údolia. Obkľúčili partizánov a dva guľomety zneškodnili. Partizáni pre nedostatok munície ustúpili smerom na Roštár.
Na bojisku zostalo 96 zabitých Nemcov, vyše 20 koní a 2 autá. Z partizánov a povstaleckých vojakov padli v boji traja: Ján Emerici z Vyšnej Slanej, Ondrej Gallo Krajný z Rožňavského Bystrého a Karol Drozdík z okolia Piešťan, ktorý je pochovaný v Nižnej Slanej.
V ten istý deň došlo k ďalšej tragédii.
V sklade munície v Slavošovciach nastal nečakane výbuch, ktorý spôsobil smrť vyše 30 partizánov. Medzi obeťami boli i dobrovoľníci bratia Belákovci. Paľkova a Jankova mama našla svojich synov na druhý deň po výbuchu. Odviezla si ich počas bojov na tomto území cez Štítnik na voze do Rožňavského Bystrého.
Hrôza, ktorá zastihla tieto rodiny bola neopísateľná a zdieľala ju celá dedina, najmä ak ešte neuschli slzy nad týmito ťažkými stratami, prichádza ďalšia krutá správa. Na Pustom poli Nemci zastrelili učiteľa Štefana Kalického, švagra bratov Belákovcov. Telá týchto obetí ľud celej dediny spolu s rodinami v hlbokej úcte tíško pochoval. Ich mená sa zachovali dodnes na náhrobku v našej gemerskej obci Rožňavské Bystré a na pamätnej tabuli na budove ZŠ.
 |
 |
 |
 |
||
Želmíra Gonosová
starostka obce
Rožňavské Bystré
Zverejnené v
Rožňavské Bystré
Označené v
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).