Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci. Už ako 15-ročný začal pracovať v bani v Rožňavskom Bystrom, aby pomohol zabezpečiť rodinu. Medzi baníkmi sa formovalo jeho sociálne cítenie, pohľad na život i vzťah k práci, ktorej bolo málo. Skoro spoznal rozporné skutočnosti a sociálne nerovnosti medzi ľuďmi.
streda, 29 október 2014 14:52
Takým bol Ondrej Gallo-Krajný - a ďalší hrdinovia SNP z obce Rožňavské Bystré Doporučený
Napísal(a) Želmíra Gonosová
Tohto roku si pripomíname 70. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. V našej malej obci Rožňavské Bystré máme pochovaných štyroch padlých účastníkov SNP - Ján a Pavol Belákovci, Ondrej Gallo-Krajný a Štefan Kalický. V obci žije priama príbuzná jedného z nich - dcéra Ondreja Gallu, pani Mária Lengová. Oslovila som ju, či by niečo nepovedala o svojom otcovi, ktorého stratila ako dvojročné dieťa. Slovo dalo slovo a pani Lengová prišla na Obecný úrad, kde so sebou doniesla fotografie svojho otca, napísaný životopis a s láskou, ale aj so slzami v očiach hovorila o svojom nepoznanom otcovi.
Ondrej Gallo Krajný
sa narodil 4.3.1917 v robotníckej rodine v Rožňavskom Bystrom. Jeho otec Ján Gallo pochádzal zo susedných Honiec a matka Mária, r. Dorkinová z Rožňavského Bystrého. Mal 2 sestry: staršia Žofia sa vydala do Rakovnice (Fabianová) a mladšia Mária (Lišuchová) ostala doma.
V rokoch 1938-39 vykonával základnú vojenskú službu v Turčianskom Sv. Martine v cyklistickom prápore. Po návrate domov sa znovu zamestnal v bani v Rožňavskom Bystrom.
Manželstvo uzavrel 26. apríla 1941 s Máriou rod. Ďurskou. V roku 1942 sa im narodila dcéra Mária.
Okrem rodiny
sa venoval aj svojim záľubám – stolárstvu a ovocinárstvu. Jeho zručnosť v práci s drevom dokazujú pozostalé predmety: kolíska, postielka, kolovrátok a iné. Spolu s rodičmi kúpili 50 árový pozemok (Máťaše), na ktorom vysadil ovocné stromy, najmä jablone, ktoré objednával z Devínskej Novej Vsi zo Štátnej ovocnej škôlky. Mnohé z odrôd jabloní sa pestujú dodnes. Mal veľké plány do budúcnosti, no nestihol ich zrealizovať.
Zaujímalo ho dianie vo svete,
najmä situácia na fronte. Ako prvý v obci zakúpil rádio, ktoré počúval spolu s kamarátmi Petrom Dorkinom, Petrom Gallom a Jurajom Dobošom. Správy z frontu však neboli priaznivé.
Bol povolaný do Slovenskej armády na východ Slovenska. Od armády ušiel k partizánom. Na východe v okolí Hanušoviec sa zapájal do akcií pri zničení mostov, ktorými mali prechádzať nemecké transporty. Všetky správy o sebe posielal na korešpondenčných lístkoch len poľnou poštou. 
Žandári ho hľadali doma, strážili okolie domu, časté boli nočné razie a domové prehliadky.
Do SNP sa prihlásil dobrovoľne
a aktívne sa zapájal do bojov. Pôsobil v partizánskej skupine „Za oslobodenie Slovanov“. V poslednom boji pri Nižnej Slanej padol – ranený mínou 23. októbra 1944. Jeho telo hľadala manželka s otcom dva týždne i napriek tomu, že bolo sychravé počasie a hrozilo nebezpečie (míny). Doviezli ho domov na voze a pochovali na miestnom cintoríne vedľa bratov Belákovcov a Štefana Kalického. Padol v 27. roku svojho života, jeho manželka ostala vdovou ako 19 ročná s dvojročnou dcérou. Medzi najbližšími žije aj naďalej v spomienkach a starší občania obce, ktorí ho poznali, spomínajú na neho ako na dobrého človeka.
(Podľa zachovaných písomných dokladov zapísala dcéra Mária Lengová – Gallová)
Z kroniky obce:
Vyhlásením SNP ľud v obci nebol prekvapený, očakával ho a podporil. V tom čase v našej dedine žil už promovaný JUDr. Pavel Belák, ktorý bol v spojení s centrálnym podzemným hnutím a aj jeho brat Ján, študent filozofickej fakulty UK v Bratislave. Pridal sa k nim aj uvedomelý mladý robotník Ondrej Gallo-Krajný, revolučný výbor a nasledoval masový dobrovoľný nástup mladých do zbrane, k partizánom - do hôr. Z dediny takto odišlo k partizánom viac ako 20 chlapcov (boli i 17 - roční), čo znamenalo takmer vyprázdnenie dediny mužmi, keďže staršie ročníky už predtým boli povolané do Slovenskej armády a nasadené boli na front. Dvaja z nich na fronte v Taliansku aj padli. Boli to Peter Kartal a Ján Gallo (v r. 1942,1943).
Proti povstaleckému Slovensku
podnikli Nemci generálny útok 19. októbra 1944. Zaútočili na Dobšinú zo severu a cez Súľovú na Gemerskú Polomu. 21. októbra fašisti obsadili Dobšinú a z južnej strany Gemerskú Polomu. Územia medzi Henckovcami a Nižnou Slanou sa nezmocnili. O preniknutie do Nižnej Slanej sa pokúšali 21. a 22. októbra, ale bezúspešne. Podarilo sa im to až 23. októbra 1944. Do útoku nasadili tanky, obrnené vozy, jazdcov i pešie jednotky. K Nižnej Slanej postupovali od Gemerskej Polomy. Keď vojenské jednotky došli do priestoru medzi Henckovcami a Nižnou Slanou zaútočili na nich partizáni a povstaleckí vojaci. Nastal ťažký niekoľkohodinový boj. Do boja zasiahli aj nemecké jednotky zo severnej strany údolia. Obkľúčili partizánov a dva guľomety zneškodnili. Partizáni pre nedostatok munície ustúpili smerom na Roštár.
Na bojisku zostalo 96 zabitých Nemcov, vyše 20 koní a 2 autá. Z partizánov a povstaleckých vojakov padli v boji traja: Ján Emerici z Vyšnej Slanej, Ondrej Gallo Krajný z Rožňavského Bystrého a Karol Drozdík z okolia Piešťan, ktorý je pochovaný v Nižnej Slanej.
V ten istý deň došlo k ďalšej tragédii.
V sklade munície v Slavošovciach nastal nečakane výbuch, ktorý spôsobil smrť vyše 30 partizánov. Medzi obeťami boli i dobrovoľníci bratia Belákovci. Paľkova a Jankova mama našla svojich synov na druhý deň po výbuchu. Odviezla si ich počas bojov na tomto území cez Štítnik na voze do Rožňavského Bystrého.
Hrôza, ktorá zastihla tieto rodiny bola neopísateľná a zdieľala ju celá dedina, najmä ak ešte neuschli slzy nad týmito ťažkými stratami, prichádza ďalšia krutá správa. Na Pustom poli Nemci zastrelili učiteľa Štefana Kalického, švagra bratov Belákovcov. Telá týchto obetí ľud celej dediny spolu s rodinami v hlbokej úcte tíško pochoval. Ich mená sa zachovali dodnes na náhrobku v našej gemerskej obci Rožňavské Bystré a na pamätnej tabuli na budove ZŠ.
 |
 |
 |
 |
||
Želmíra Gonosová
starostka obce
Rožňavské Bystré
Zverejnené v
Rožňavské Bystré
Označené v
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.