Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci. Už ako 15-ročný začal pracovať v bani v Rožňavskom Bystrom, aby pomohol zabezpečiť rodinu. Medzi baníkmi sa formovalo jeho sociálne cítenie, pohľad na život i vzťah k práci, ktorej bolo málo. Skoro spoznal rozporné skutočnosti a sociálne nerovnosti medzi ľuďmi.
streda, 29 október 2014 14:52
Takým bol Ondrej Gallo-Krajný - a ďalší hrdinovia SNP z obce Rožňavské Bystré Doporučený
Napísal(a) Želmíra Gonosová
Tohto roku si pripomíname 70. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. V našej malej obci Rožňavské Bystré máme pochovaných štyroch padlých účastníkov SNP - Ján a Pavol Belákovci, Ondrej Gallo-Krajný a Štefan Kalický. V obci žije priama príbuzná jedného z nich - dcéra Ondreja Gallu, pani Mária Lengová. Oslovila som ju, či by niečo nepovedala o svojom otcovi, ktorého stratila ako dvojročné dieťa. Slovo dalo slovo a pani Lengová prišla na Obecný úrad, kde so sebou doniesla fotografie svojho otca, napísaný životopis a s láskou, ale aj so slzami v očiach hovorila o svojom nepoznanom otcovi.
Ondrej Gallo Krajný
sa narodil 4.3.1917 v robotníckej rodine v Rožňavskom Bystrom. Jeho otec Ján Gallo pochádzal zo susedných Honiec a matka Mária, r. Dorkinová z Rožňavského Bystrého. Mal 2 sestry: staršia Žofia sa vydala do Rakovnice (Fabianová) a mladšia Mária (Lišuchová) ostala doma.
V rokoch 1938-39 vykonával základnú vojenskú službu v Turčianskom Sv. Martine v cyklistickom prápore. Po návrate domov sa znovu zamestnal v bani v Rožňavskom Bystrom.
Manželstvo uzavrel 26. apríla 1941 s Máriou rod. Ďurskou. V roku 1942 sa im narodila dcéra Mária.
Okrem rodiny
sa venoval aj svojim záľubám – stolárstvu a ovocinárstvu. Jeho zručnosť v práci s drevom dokazujú pozostalé predmety: kolíska, postielka, kolovrátok a iné. Spolu s rodičmi kúpili 50 árový pozemok (Máťaše), na ktorom vysadil ovocné stromy, najmä jablone, ktoré objednával z Devínskej Novej Vsi zo Štátnej ovocnej škôlky. Mnohé z odrôd jabloní sa pestujú dodnes. Mal veľké plány do budúcnosti, no nestihol ich zrealizovať.
Zaujímalo ho dianie vo svete,
najmä situácia na fronte. Ako prvý v obci zakúpil rádio, ktoré počúval spolu s kamarátmi Petrom Dorkinom, Petrom Gallom a Jurajom Dobošom. Správy z frontu však neboli priaznivé.
Bol povolaný do Slovenskej armády na východ Slovenska. Od armády ušiel k partizánom. Na východe v okolí Hanušoviec sa zapájal do akcií pri zničení mostov, ktorými mali prechádzať nemecké transporty. Všetky správy o sebe posielal na korešpondenčných lístkoch len poľnou poštou. 
Žandári ho hľadali doma, strážili okolie domu, časté boli nočné razie a domové prehliadky.
Do SNP sa prihlásil dobrovoľne
a aktívne sa zapájal do bojov. Pôsobil v partizánskej skupine „Za oslobodenie Slovanov“. V poslednom boji pri Nižnej Slanej padol – ranený mínou 23. októbra 1944. Jeho telo hľadala manželka s otcom dva týždne i napriek tomu, že bolo sychravé počasie a hrozilo nebezpečie (míny). Doviezli ho domov na voze a pochovali na miestnom cintoríne vedľa bratov Belákovcov a Štefana Kalického. Padol v 27. roku svojho života, jeho manželka ostala vdovou ako 19 ročná s dvojročnou dcérou. Medzi najbližšími žije aj naďalej v spomienkach a starší občania obce, ktorí ho poznali, spomínajú na neho ako na dobrého človeka.
(Podľa zachovaných písomných dokladov zapísala dcéra Mária Lengová – Gallová)
Z kroniky obce:
Vyhlásením SNP ľud v obci nebol prekvapený, očakával ho a podporil. V tom čase v našej dedine žil už promovaný JUDr. Pavel Belák, ktorý bol v spojení s centrálnym podzemným hnutím a aj jeho brat Ján, študent filozofickej fakulty UK v Bratislave. Pridal sa k nim aj uvedomelý mladý robotník Ondrej Gallo-Krajný, revolučný výbor a nasledoval masový dobrovoľný nástup mladých do zbrane, k partizánom - do hôr. Z dediny takto odišlo k partizánom viac ako 20 chlapcov (boli i 17 - roční), čo znamenalo takmer vyprázdnenie dediny mužmi, keďže staršie ročníky už predtým boli povolané do Slovenskej armády a nasadené boli na front. Dvaja z nich na fronte v Taliansku aj padli. Boli to Peter Kartal a Ján Gallo (v r. 1942,1943).
Proti povstaleckému Slovensku
podnikli Nemci generálny útok 19. októbra 1944. Zaútočili na Dobšinú zo severu a cez Súľovú na Gemerskú Polomu. 21. októbra fašisti obsadili Dobšinú a z južnej strany Gemerskú Polomu. Územia medzi Henckovcami a Nižnou Slanou sa nezmocnili. O preniknutie do Nižnej Slanej sa pokúšali 21. a 22. októbra, ale bezúspešne. Podarilo sa im to až 23. októbra 1944. Do útoku nasadili tanky, obrnené vozy, jazdcov i pešie jednotky. K Nižnej Slanej postupovali od Gemerskej Polomy. Keď vojenské jednotky došli do priestoru medzi Henckovcami a Nižnou Slanou zaútočili na nich partizáni a povstaleckí vojaci. Nastal ťažký niekoľkohodinový boj. Do boja zasiahli aj nemecké jednotky zo severnej strany údolia. Obkľúčili partizánov a dva guľomety zneškodnili. Partizáni pre nedostatok munície ustúpili smerom na Roštár.
Na bojisku zostalo 96 zabitých Nemcov, vyše 20 koní a 2 autá. Z partizánov a povstaleckých vojakov padli v boji traja: Ján Emerici z Vyšnej Slanej, Ondrej Gallo Krajný z Rožňavského Bystrého a Karol Drozdík z okolia Piešťan, ktorý je pochovaný v Nižnej Slanej.
V ten istý deň došlo k ďalšej tragédii.
V sklade munície v Slavošovciach nastal nečakane výbuch, ktorý spôsobil smrť vyše 30 partizánov. Medzi obeťami boli i dobrovoľníci bratia Belákovci. Paľkova a Jankova mama našla svojich synov na druhý deň po výbuchu. Odviezla si ich počas bojov na tomto území cez Štítnik na voze do Rožňavského Bystrého.
Hrôza, ktorá zastihla tieto rodiny bola neopísateľná a zdieľala ju celá dedina, najmä ak ešte neuschli slzy nad týmito ťažkými stratami, prichádza ďalšia krutá správa. Na Pustom poli Nemci zastrelili učiteľa Štefana Kalického, švagra bratov Belákovcov. Telá týchto obetí ľud celej dediny spolu s rodinami v hlbokej úcte tíško pochoval. Ich mená sa zachovali dodnes na náhrobku v našej gemerskej obci Rožňavské Bystré a na pamätnej tabuli na budove ZŠ.
 |
 |
 |
 |
||
Želmíra Gonosová
starostka obce
Rožňavské Bystré
Zverejnené v
Rožňavské Bystré
Označené v
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.