Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci. Už ako 15-ročný začal pracovať v bani v Rožňavskom Bystrom, aby pomohol zabezpečiť rodinu. Medzi baníkmi sa formovalo jeho sociálne cítenie, pohľad na život i vzťah k práci, ktorej bolo málo. Skoro spoznal rozporné skutočnosti a sociálne nerovnosti medzi ľuďmi.
Takým bol Ondrej Gallo-Krajný - a ďalší hrdinovia SNP z obce Rožňavské Bystré Doporučený
Napísal(a) Želmíra Gonosová
Tohto roku si pripomíname 70. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. V našej malej obci Rožňavské Bystré máme pochovaných štyroch padlých účastníkov SNP - Ján a Pavol Belákovci, Ondrej Gallo-Krajný a Štefan Kalický. V obci žije priama príbuzná jedného z nich - dcéra Ondreja Gallu, pani Mária Lengová. Oslovila som ju, či by niečo nepovedala o svojom otcovi, ktorého stratila ako dvojročné dieťa. Slovo dalo slovo a pani Lengová prišla na Obecný úrad, kde so sebou doniesla fotografie svojho otca, napísaný životopis a s láskou, ale aj so slzami v očiach hovorila o svojom nepoznanom otcovi.
Ondrej Gallo Krajný
sa narodil 4.3.1917 v robotníckej rodine v Rožňavskom Bystrom. Jeho otec Ján Gallo pochádzal zo susedných Honiec a matka Mária, r. Dorkinová z Rožňavského Bystrého. Mal 2 sestry: staršia Žofia sa vydala do Rakovnice (Fabianová) a mladšia Mária (Lišuchová) ostala doma.
V rokoch 1938-39 vykonával základnú vojenskú službu v Turčianskom Sv. Martine v cyklistickom prápore. Po návrate domov sa znovu zamestnal v bani v Rožňavskom Bystrom.
Manželstvo uzavrel 26. apríla 1941 s Máriou rod. Ďurskou. V roku 1942 sa im narodila dcéra Mária.
Okrem rodiny
sa venoval aj svojim záľubám – stolárstvu a ovocinárstvu. Jeho zručnosť v práci s drevom dokazujú pozostalé predmety: kolíska, postielka, kolovrátok a iné. Spolu s rodičmi kúpili 50 árový pozemok (Máťaše), na ktorom vysadil ovocné stromy, najmä jablone, ktoré objednával z Devínskej Novej Vsi zo Štátnej ovocnej škôlky. Mnohé z odrôd jabloní sa pestujú dodnes. Mal veľké plány do budúcnosti, no nestihol ich zrealizovať.
Zaujímalo ho dianie vo svete,
najmä situácia na fronte. Ako prvý v obci zakúpil rádio, ktoré počúval spolu s kamarátmi Petrom Dorkinom, Petrom Gallom a Jurajom Dobošom. Správy z frontu však neboli priaznivé.
Bol povolaný do Slovenskej armády na východ Slovenska. Od armády ušiel k partizánom. Na východe v okolí Hanušoviec sa zapájal do akcií pri zničení mostov, ktorými mali prechádzať nemecké transporty. Všetky správy o sebe posielal na korešpondenčných lístkoch len poľnou poštou.
Žandári ho hľadali doma, strážili okolie domu, časté boli nočné razie a domové prehliadky.
Do SNP sa prihlásil dobrovoľne
a aktívne sa zapájal do bojov. Pôsobil v partizánskej skupine „Za oslobodenie Slovanov“. V poslednom boji pri Nižnej Slanej padol – ranený mínou 23. októbra 1944. Jeho telo hľadala manželka s otcom dva týždne i napriek tomu, že bolo sychravé počasie a hrozilo nebezpečie (míny). Doviezli ho domov na voze a pochovali na miestnom cintoríne vedľa bratov Belákovcov a Štefana Kalického. Padol v 27. roku svojho života, jeho manželka ostala vdovou ako 19 ročná s dvojročnou dcérou. Medzi najbližšími žije aj naďalej v spomienkach a starší občania obce, ktorí ho poznali, spomínajú na neho ako na dobrého človeka.
(Podľa zachovaných písomných dokladov zapísala dcéra Mária Lengová – Gallová)
Z kroniky obce:
Vyhlásením SNP ľud v obci nebol prekvapený, očakával ho a podporil. V tom čase v našej dedine žil už promovaný JUDr. Pavel Belák, ktorý bol v spojení s centrálnym podzemným hnutím a aj jeho brat Ján, študent filozofickej fakulty UK v Bratislave. Pridal sa k nim aj uvedomelý mladý robotník Ondrej Gallo-Krajný, revolučný výbor a nasledoval masový dobrovoľný nástup mladých do zbrane, k partizánom - do hôr. Z dediny takto odišlo k partizánom viac ako 20 chlapcov (boli i 17 - roční), čo znamenalo takmer vyprázdnenie dediny mužmi, keďže staršie ročníky už predtým boli povolané do Slovenskej armády a nasadené boli na front. Dvaja z nich na fronte v Taliansku aj padli. Boli to Peter Kartal a Ján Gallo (v r. 1942,1943).
Proti povstaleckému Slovensku
podnikli Nemci generálny útok 19. októbra 1944. Zaútočili na Dobšinú zo severu a cez Súľovú na Gemerskú Polomu. 21. októbra fašisti obsadili Dobšinú a z južnej strany Gemerskú Polomu. Územia medzi Henckovcami a Nižnou Slanou sa nezmocnili. O preniknutie do Nižnej Slanej sa pokúšali 21. a 22. októbra, ale bezúspešne. Podarilo sa im to až 23. októbra 1944. Do útoku nasadili tanky, obrnené vozy, jazdcov i pešie jednotky. K Nižnej Slanej postupovali od Gemerskej Polomy. Keď vojenské jednotky došli do priestoru medzi Henckovcami a Nižnou Slanou zaútočili na nich partizáni a povstaleckí vojaci. Nastal ťažký niekoľkohodinový boj. Do boja zasiahli aj nemecké jednotky zo severnej strany údolia. Obkľúčili partizánov a dva guľomety zneškodnili. Partizáni pre nedostatok munície ustúpili smerom na Roštár.
Na bojisku zostalo 96 zabitých Nemcov, vyše 20 koní a 2 autá. Z partizánov a povstaleckých vojakov padli v boji traja: Ján Emerici z Vyšnej Slanej, Ondrej Gallo Krajný z Rožňavského Bystrého a Karol Drozdík z okolia Piešťan, ktorý je pochovaný v Nižnej Slanej.
V ten istý deň došlo k ďalšej tragédii.

V sklade munície v Slavošovciach nastal nečakane výbuch, ktorý spôsobil smrť vyše 30 partizánov. Medzi obeťami boli i dobrovoľníci bratia Belákovci. Paľkova a Jankova mama našla svojich synov na druhý deň po výbuchu. Odviezla si ich počas bojov na tomto území cez Štítnik na voze do Rožňavského Bystrého.
Hrôza, ktorá zastihla tieto rodiny bola neopísateľná a zdieľala ju celá dedina, najmä ak ešte neuschli slzy nad týmito ťažkými stratami, prichádza ďalšia krutá správa. Na Pustom poli Nemci zastrelili učiteľa Štefana Kalického, švagra bratov Belákovcov. Telá týchto obetí ľud celej dediny spolu s rodinami v hlbokej úcte tíško pochoval. Ich mená sa zachovali dodnes na náhrobku v našej gemerskej obci Rožňavské Bystré a na pamätnej tabuli na budove ZŠ.
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
||
Želmíra Gonosová
starostka obce
Rožňavské Bystré
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.






































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-