Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci. Už ako 15-ročný začal pracovať v bani v Rožňavskom Bystrom, aby pomohol zabezpečiť rodinu. Medzi baníkmi sa formovalo jeho sociálne cítenie, pohľad na život i vzťah k práci, ktorej bolo málo. Skoro spoznal rozporné skutočnosti a sociálne nerovnosti medzi ľuďmi.
Takým bol Ondrej Gallo-Krajný - a ďalší hrdinovia SNP z obce Rožňavské Bystré Doporučený
Napísal(a) Želmíra Gonosová
Tohto roku si pripomíname 70. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. V našej malej obci Rožňavské Bystré máme pochovaných štyroch padlých účastníkov SNP - Ján a Pavol Belákovci, Ondrej Gallo-Krajný a Štefan Kalický. V obci žije priama príbuzná jedného z nich - dcéra Ondreja Gallu, pani Mária Lengová. Oslovila som ju, či by niečo nepovedala o svojom otcovi, ktorého stratila ako dvojročné dieťa. Slovo dalo slovo a pani Lengová prišla na Obecný úrad, kde so sebou doniesla fotografie svojho otca, napísaný životopis a s láskou, ale aj so slzami v očiach hovorila o svojom nepoznanom otcovi.
Ondrej Gallo Krajný
sa narodil 4.3.1917 v robotníckej rodine v Rožňavskom Bystrom. Jeho otec Ján Gallo pochádzal zo susedných Honiec a matka Mária, r. Dorkinová z Rožňavského Bystrého. Mal 2 sestry: staršia Žofia sa vydala do Rakovnice (Fabianová) a mladšia Mária (Lišuchová) ostala doma.
V rokoch 1938-39 vykonával základnú vojenskú službu v Turčianskom Sv. Martine v cyklistickom prápore. Po návrate domov sa znovu zamestnal v bani v Rožňavskom Bystrom.
Manželstvo uzavrel 26. apríla 1941 s Máriou rod. Ďurskou. V roku 1942 sa im narodila dcéra Mária.
Okrem rodiny
sa venoval aj svojim záľubám – stolárstvu a ovocinárstvu. Jeho zručnosť v práci s drevom dokazujú pozostalé predmety: kolíska, postielka, kolovrátok a iné. Spolu s rodičmi kúpili 50 árový pozemok (Máťaše), na ktorom vysadil ovocné stromy, najmä jablone, ktoré objednával z Devínskej Novej Vsi zo Štátnej ovocnej škôlky. Mnohé z odrôd jabloní sa pestujú dodnes. Mal veľké plány do budúcnosti, no nestihol ich zrealizovať.
Zaujímalo ho dianie vo svete,
najmä situácia na fronte. Ako prvý v obci zakúpil rádio, ktoré počúval spolu s kamarátmi Petrom Dorkinom, Petrom Gallom a Jurajom Dobošom. Správy z frontu však neboli priaznivé.
Bol povolaný do Slovenskej armády na východ Slovenska. Od armády ušiel k partizánom. Na východe v okolí Hanušoviec sa zapájal do akcií pri zničení mostov, ktorými mali prechádzať nemecké transporty. Všetky správy o sebe posielal na korešpondenčných lístkoch len poľnou poštou.
Žandári ho hľadali doma, strážili okolie domu, časté boli nočné razie a domové prehliadky.
Do SNP sa prihlásil dobrovoľne
a aktívne sa zapájal do bojov. Pôsobil v partizánskej skupine „Za oslobodenie Slovanov“. V poslednom boji pri Nižnej Slanej padol – ranený mínou 23. októbra 1944. Jeho telo hľadala manželka s otcom dva týždne i napriek tomu, že bolo sychravé počasie a hrozilo nebezpečie (míny). Doviezli ho domov na voze a pochovali na miestnom cintoríne vedľa bratov Belákovcov a Štefana Kalického. Padol v 27. roku svojho života, jeho manželka ostala vdovou ako 19 ročná s dvojročnou dcérou. Medzi najbližšími žije aj naďalej v spomienkach a starší občania obce, ktorí ho poznali, spomínajú na neho ako na dobrého človeka.
(Podľa zachovaných písomných dokladov zapísala dcéra Mária Lengová – Gallová)
Z kroniky obce:
Vyhlásením SNP ľud v obci nebol prekvapený, očakával ho a podporil. V tom čase v našej dedine žil už promovaný JUDr. Pavel Belák, ktorý bol v spojení s centrálnym podzemným hnutím a aj jeho brat Ján, študent filozofickej fakulty UK v Bratislave. Pridal sa k nim aj uvedomelý mladý robotník Ondrej Gallo-Krajný, revolučný výbor a nasledoval masový dobrovoľný nástup mladých do zbrane, k partizánom - do hôr. Z dediny takto odišlo k partizánom viac ako 20 chlapcov (boli i 17 - roční), čo znamenalo takmer vyprázdnenie dediny mužmi, keďže staršie ročníky už predtým boli povolané do Slovenskej armády a nasadené boli na front. Dvaja z nich na fronte v Taliansku aj padli. Boli to Peter Kartal a Ján Gallo (v r. 1942,1943).
Proti povstaleckému Slovensku
podnikli Nemci generálny útok 19. októbra 1944. Zaútočili na Dobšinú zo severu a cez Súľovú na Gemerskú Polomu. 21. októbra fašisti obsadili Dobšinú a z južnej strany Gemerskú Polomu. Územia medzi Henckovcami a Nižnou Slanou sa nezmocnili. O preniknutie do Nižnej Slanej sa pokúšali 21. a 22. októbra, ale bezúspešne. Podarilo sa im to až 23. októbra 1944. Do útoku nasadili tanky, obrnené vozy, jazdcov i pešie jednotky. K Nižnej Slanej postupovali od Gemerskej Polomy. Keď vojenské jednotky došli do priestoru medzi Henckovcami a Nižnou Slanou zaútočili na nich partizáni a povstaleckí vojaci. Nastal ťažký niekoľkohodinový boj. Do boja zasiahli aj nemecké jednotky zo severnej strany údolia. Obkľúčili partizánov a dva guľomety zneškodnili. Partizáni pre nedostatok munície ustúpili smerom na Roštár.
Na bojisku zostalo 96 zabitých Nemcov, vyše 20 koní a 2 autá. Z partizánov a povstaleckých vojakov padli v boji traja: Ján Emerici z Vyšnej Slanej, Ondrej Gallo Krajný z Rožňavského Bystrého a Karol Drozdík z okolia Piešťan, ktorý je pochovaný v Nižnej Slanej.
V ten istý deň došlo k ďalšej tragédii.

V sklade munície v Slavošovciach nastal nečakane výbuch, ktorý spôsobil smrť vyše 30 partizánov. Medzi obeťami boli i dobrovoľníci bratia Belákovci. Paľkova a Jankova mama našla svojich synov na druhý deň po výbuchu. Odviezla si ich počas bojov na tomto území cez Štítnik na voze do Rožňavského Bystrého.
Hrôza, ktorá zastihla tieto rodiny bola neopísateľná a zdieľala ju celá dedina, najmä ak ešte neuschli slzy nad týmito ťažkými stratami, prichádza ďalšia krutá správa. Na Pustom poli Nemci zastrelili učiteľa Štefana Kalického, švagra bratov Belákovcov. Telá týchto obetí ľud celej dediny spolu s rodinami v hlbokej úcte tíško pochoval. Ich mená sa zachovali dodnes na náhrobku v našej gemerskej obci Rožňavské Bystré a na pamätnej tabuli na budove ZŠ.
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
||
Želmíra Gonosová
starostka obce
Rožňavské Bystré






































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a