Minulý týždeň sme vás informovali o tom, že 8. júna 2010 odštartuje v Novej Sedlici na východnom Slovensku medzinárodná charitatívna cyklotour, pod názvom Na bicykli deťom. Cieľom tohto projektu je osloviť verejnosť na Slovensku i v Čechách a spojiť všetkých, ktorí chcú pomôcť onkologicky chorým pacientom a ich rodinám. Organizátorov vedie svetoznámy jazdec na vysokom bicykli Josef Zimovčák, ktorý je aj tvárou projektu. V priebehu akcie navštívia účastníci šesť nemocníc, kde sa liečia onkologicky choré deti, a odovzdaju im finančnú podporu. Dňa 9. júna jej druhá etapa prešla z Košíc až do Revúcej (dĺžka 115 kilometrov, 1380 metrov výškového prevýšenia a 7 hodín jazdy aj s prestávkami. Prestávky trvali spolu približne hodinu). V denníku cyklistickej jazdy sa k tomuto dňu uvádza: “Táto etapa patrila medzi tie kratšie, ale na strane druhej bola vrchársky náročnejšia. Peletón odštartoval ráno o 8.00 z pešej zóny pri Dolnej bráne v Košiciach. Na štart sa postavilo 38 účastníkov tejto cyklotúry, medzi nimi aj prvá žena v peletóne pani Mária aj s manželom. Ešte pred štartom ju oficiálne v peletóne privítal Miro Bílik a poprial jej šťastnú cestu. Ďalším oživením peletónu boli technické problémy s veľkým bicyklom Pepu Zimovčáka, ktorý v priebehu dvoch kilometrov musel meniť dva bicykle. Na jednom z nich zlomil hlavný rám a na druhom mu praskli riaditká. Stalo sa tak pri stúpaní na Sorošku, kedy je na riaditká vyvíjaný veľký tlak. Preto sme boli svedkami zvláštnej situácie, kedy líder peletónu neprišiel prvý, ale posledný na vrchol kopca Soroška. Tam ho už čakali všetci účastníci peletónu. Do cieľa sa nič zvláštne v peletóne neudialo. Až na to, že kopce poriadne preverili cyklistov a donútili ich, spolu so slnečným počasím, siahnuť si až na dno svojich síl. V priebehu etapy sa vypilo až 80 litrov jontových nápojov. Len pre názornosť v 1. etape, ktorá bola skoro o 50 kilometrov dlhšia sa vypilo len 30 litrov. Námaha však stála za to. Na námestí v Revúcej na cyklistov čakali občania, hudba a kultúrny program. Peletón privítala primátorka pani MVDr. Eva CIREŇOVÁ, ktorá poďakovala organizátorom, že si vybrali Revúcu za etapové mesto a odovzdala im symbolický šek na 200 eur, ktoré poputujú na detskú onkológiu v Banskej Bystrici. Okrem financií poputujú z dnešnej akcie na onkologické oddelenie banskobystrickej nemocnice aj 4 koberce na hranie pre malých pacientov. Sú na nich motívy dopravného ihriska a rozprávkových postáv. Koberce špeciálne pre tento účel vyrobila a venovala firma REKOS Revúca. Po skončení oficiálnej časti programu navštívili účastníci peletónu múzeum v budove Prvého slovenského gymnázia, založeného v Revúcej v roku 1862."
Trasa 3. etapy: Revúca - Muránska Dlhá Lúka - Muráň - Muránska Huta - Červená Skala - Valkovňa - Pohorelská Maša - Pohorelá - Heľpa - Závadka nad Hronom - Polomka, časť Hámor - Polomka - Beňuš - Beňuš, časť Gašparovo - Bujakovo, časť Brezno - Brezno zad. Halny - Brezno - Valaská - Podbrezová - Podbrezová, časť Skalica - Podbrezová, časť Lopej – Banská Bystrica.
Tretiu etapu odštartovala primátorka Revúcej
MVDr. Eva CIREŇOVÁ presne o ôsmej hodine 10. júna. Po niekoľkých kilometroch sa pelotón zastavil pred Obecným úradom v Muráni. Dôvodom bolo spoločné fotografovanie s malými cyklistami, ktorí sa potom pridali k pelotónu. Celkový počet účastníkov v pelotóne tak dosiahol zatiaľ najvyššie číslo – 48. Druhá prestávka bola na Prednej Hore, kde účastníci pelotónu si po „peknom stupáku“ oddýchli návštevou Odborného liečebného ústavu psychiatrie. V poradí tretiu zastávku pelotónu by sme mohli nazvať pietnou. Celý pelotón sa zastavil pri pamätníku obetí železničného nešťastia v Polomke, kde položením kytice a minútou ticha si uctili pamiatku tých, ktorí 21.2.2009 tragicky zahynuli len pár metrov od cieľa svojej cesty. V Brezne bola prestávka na občerstvenie, ktorú účastníkom pelotónu spríjemnilo trio hudobníkov spevom a hrou na akordeóne. Netrvalo dlho a trio sa zmenilo na kvarteto zásluhou operného speváka Martina BABJAKA, ktorý sa k pelotónu pridal v Revúcej. Onedlho sa niesla breznianskym námestím pieseň Tota Heľpa v jeho podaní. Potom pelotón pokračoval do krajského mesta Banskej Bystrice na Námestie SNP, kde dorazil o 15.42 hod. Vybraní členovia pelotónu potom navštívili detských pacientov hematologického oddelenia Detskej fakultnej nemocnice a odovzdali im darčeky.
Trasa 4. etapy: Banská Bystrica - Sliač - Zvolen - Krupina - Hontianske Nemce - Sebechleby - Žemberovce - Levice - Kalná nad Hronom - Vráble - Veľký Lapáš - Nitra, príjazd cca 15:00.
Viac nájdete na: www.cyklistidetom.sk
FOTOGALÉRIA z 2. ETAPY:
{gallery}kultura/revuca/mtc{/gallery}
FOTOGALÉRIA z 3 ETPAY:
{gallery}kultura/revuca/mtc/2{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.