"Vážené dámy, vážení páni, drahí spoluobčania,
považujem za dôstojné, že si práve dnes, a práve na tomto mieste, spoločne pripomíname 65. výročie ukončenia druhej svetovej vojny v Európe. Práve toľko rokov uplynulo od chvíle, čo dlho očakávané slovo mier naplnilo radosťou srdcia Európanov. Prinášal im vytúžený koniec utrpenia a kynoženia vojakov i civilov. Detí, žien i starcov. Na frontoch i v zázemí správa o mieri prinášala novú nádej. Nádej na pokojný život po šiestich tragických rokoch.
Druhá svetová vojna si vybrala veľkú daň na ľudskej civilizácii. Dejiny nám pripomínajú desiatky miliónov padlých, stovky miliónov hladujúcich a ponižovaných. Zničené mestá, dediny, priemyselné centrá i dopravné trasy. Zamínované polia i pobrežné vody. Zničené i stratené pamiatky. Vydrancované zdroje, zničená príroda.
S úctou sa skláňame najmä pred tými, ktorí obetovali svoje životy, aby zastavili fašistické plienenie, zlomili jeho jarmo. Boli to ľudia, ktorí však mali svoje rodiny. Doma po nich ostali vdovy a siroty. Matky a otcovia, ktorí sa nedočkali návratu svojich synov, ktorým vojenský rozkaz a vlastenecký cit prikázal ísť brániť vlasť a poraziť jej nepriateľa. Ľudia, ktorí mali svoje sny a svoje predstavy ako žiť slobodný život v mieri. Ich životy vyhasli, aby ho v mieri mohli žiť ich spoluobčania.
Aj Slovensko poznačila realita druhej svetovej vojny. Bola tu zložitá existencia totalitného režimu, ktorý dovolil vyviesť svojich občanov do nacistických koncentračných táborov, ktorý sa zúčastnil útoku na Poľsko, vyslal svoje divízie na východný front. Ale bol tu aj občiansky i vojenský podzemný odboj, ktorý vyvrcholil Slovenským národným povstaním proti pokusu Wehrmachtu o okupáciu Slovenska. A potom dlhých 8 mesiacov prechodu frontu.
Ťažké boje o Duklu, v Dargovskom priesmyku, pri Liptovskom Mikuláši, či na brehoch Hrona skropili krvou túto krajinu. Po celom Slovensku máme vojenské cintoríny. Hroby Slovákov, Rusov, Ukrajincov, Rusínov, Rumunov, Poliakov, Francúzov, Nemcov i príslušníkov iných národov. Tieto hroby sú pre nás mementom. Aby sme nedovolili šíriť ideologickú nenávisť, ktorá vyúsťuje do konfliktov a vojen.
Slovensko si musí a chce pamätať obete, ktoré si vyžiadala druhá svetová vojna. Slováci si musia a chcú pamätať zverstvá, ktoré napáchal fašizmus.
8. máj 1945 nadobro skoncoval s časmi, keď fašizmus vstupoval do európskej politiky. Vojenskou silou spojencov definitívne porazil ideológiu, ktorá sa snažila o ovládnutie sveta, ktorá nehanebne určovala: ten je nadčlovek, ten podradná rasa. I to, kto nemá právo na život. Aj preto sa dnes staviame na odpor každej ideológii, v duchu ktorej sa jej predstavitelia neštítia ubíjať milióny ľudí, robiť na nich zverské pokusy, zabíjať nevinných a ničiť všetko, k čomu pociťujú nenávisť.
Druhá svetová vojna sa v máji 1945 v Európe skončila. No jej následky sme museli prekonávať ešte veľmi dlho. Žiaľ, aj rozdelenie sfér vplyvu medzi víťazné mocnosti zabrzdilo viaceré krajiny v slobodnom demokratickom rozvoji. Patrili sme medzi ne i my. Mier, sloboda a demokracia. To sú sny a túžby protifašistických bojovníkov, ktoré v krajinách strednej a východnej Európy hľadajú svoju skutočnú tvár. Odvrátenú tvár železnej opony.
My sa dnes naše predstavy o slobodnom, demokratickom a mierovom živote snažíme realizovať v samostatnom štáte, v suverénnej a zvrchovanej Slovenskej republike. Zostávame verní ideálom, ktoré stmelili spojencov proti Hitlerovi a jeho mašinérii. Zotrvávame na ceste slobody ako zvrchovaný a zodpovedný národ.
Koniec druhej svetovej vojny, porážka fašizmu a nastolenie stabilných demokratických politických pomerov otvorili cestu k spolupráci a integrácii v Európe. Ešte pred časom rozdelené národy dnes úzko spolupracujú, vytvárajú bezpečnú a prosperujúcu Európu. Európa so spoločnou bezpečnostnou a zahraničnou politikou, so spoločnými hodnotami je základným predpokladom, že také konflikty, akým bola druhá svetová vojna, Európu už viackrát neponížia. Naša angažovanosť v Európskej únii je jasným svedectvom, ako veľmi nám na hodnotách slobody, politickej a sociálnej stability, medzinárodnej spolupráce a demokracie záleží.
Vážení prítomní, drahí spoluobčania,
pri tomto pamätníku osloboditeľov sa v hlbokej úcte klaniame pamiatke tých, ktorí nám vybojovali koniec druhej svetovej vojny a prispeli svojím hrdinstvom k nastoleniu mieru. Ďakujeme im za to, že dnes môžeme žiť v stabilnej a rozvíjajúcej sa krajine, v tej časti sveta, ktorá bola dlho skúšaná, no obstála so cťou.
Nikdy nezabudneme na vojnové obete, ani na utrpenie civilného obyvateľstva. Nezabudneme na nepopierateľnú skutočnosť, že aj ich zásluhou je dnes Slovensko uznávanou a rešpektovanou krajinou, ktorá stojí na strane demokracie a slobody pre všetkých."
7. máj 2010
Karol Žigo
{gallery}obsah/revuca/den{/gallery}
{jcomments on}
sobota, 08 máj 2010 20:15
Obyvatelia Revúcej si pripomenuli 65. výročie ukončenia 2. svetovej vojny
Napísal(a) Karol Žigo
Pri príležitosti jubilejného 65. výročia ukončenia 2. svetovej vojny a Dňa víťazstva nad fašizmom sa na Námestí slobody v Revúcej uskutočnila 7. mája 2010 spomienková slávnosť. Pri pamätníku oslobodenia slávnostný príhovor k účastníkom slávnosti predniesla viceprimátorka mesta Revúca Ing. Viera Hanesovská a delegácia mesta vedená primátorkou MVDr. Evou Cireňovou položila veniec vďaky. V Mestskom dome kultúry odovzdali niektorým účastníkom oslobodzovacích bojov z Revúcej Pamätné listy. Jedným z nich bol aj pán Elemír Pechovič (na fotografii Karola Žigu). V slávnostnom prejave viceprimátorka mesta Revúca Ing. V. Hanesovskej povedala:
Zverejnené v
Revúca


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a