"Vážené dámy, vážení páni, drahí spoluobčania,
považujem za dôstojné, že si práve dnes, a práve na tomto mieste, spoločne pripomíname 65. výročie ukončenia druhej svetovej vojny v Európe. Práve toľko rokov uplynulo od chvíle, čo dlho očakávané slovo mier naplnilo radosťou srdcia Európanov. Prinášal im vytúžený koniec utrpenia a kynoženia vojakov i civilov. Detí, žien i starcov. Na frontoch i v zázemí správa o mieri prinášala novú nádej. Nádej na pokojný život po šiestich tragických rokoch.
Druhá svetová vojna si vybrala veľkú daň na ľudskej civilizácii. Dejiny nám pripomínajú desiatky miliónov padlých, stovky miliónov hladujúcich a ponižovaných. Zničené mestá, dediny, priemyselné centrá i dopravné trasy. Zamínované polia i pobrežné vody. Zničené i stratené pamiatky. Vydrancované zdroje, zničená príroda.
S úctou sa skláňame najmä pred tými, ktorí obetovali svoje životy, aby zastavili fašistické plienenie, zlomili jeho jarmo. Boli to ľudia, ktorí však mali svoje rodiny. Doma po nich ostali vdovy a siroty. Matky a otcovia, ktorí sa nedočkali návratu svojich synov, ktorým vojenský rozkaz a vlastenecký cit prikázal ísť brániť vlasť a poraziť jej nepriateľa. Ľudia, ktorí mali svoje sny a svoje predstavy ako žiť slobodný život v mieri. Ich životy vyhasli, aby ho v mieri mohli žiť ich spoluobčania.
Aj Slovensko poznačila realita druhej svetovej vojny. Bola tu zložitá existencia totalitného režimu, ktorý dovolil vyviesť svojich občanov do nacistických koncentračných táborov, ktorý sa zúčastnil útoku na Poľsko, vyslal svoje divízie na východný front. Ale bol tu aj občiansky i vojenský podzemný odboj, ktorý vyvrcholil Slovenským národným povstaním proti pokusu Wehrmachtu o okupáciu Slovenska. A potom dlhých 8 mesiacov prechodu frontu.
Ťažké boje o Duklu, v Dargovskom priesmyku, pri Liptovskom Mikuláši, či na brehoch Hrona skropili krvou túto krajinu. Po celom Slovensku máme vojenské cintoríny. Hroby Slovákov, Rusov, Ukrajincov, Rusínov, Rumunov, Poliakov, Francúzov, Nemcov i príslušníkov iných národov. Tieto hroby sú pre nás mementom. Aby sme nedovolili šíriť ideologickú nenávisť, ktorá vyúsťuje do konfliktov a vojen.
Slovensko si musí a chce pamätať obete, ktoré si vyžiadala druhá svetová vojna. Slováci si musia a chcú pamätať zverstvá, ktoré napáchal fašizmus.
8. máj 1945 nadobro skoncoval s časmi, keď fašizmus vstupoval do európskej politiky. Vojenskou silou spojencov definitívne porazil ideológiu, ktorá sa snažila o ovládnutie sveta, ktorá nehanebne určovala: ten je nadčlovek, ten podradná rasa. I to, kto nemá právo na život. Aj preto sa dnes staviame na odpor každej ideológii, v duchu ktorej sa jej predstavitelia neštítia ubíjať milióny ľudí, robiť na nich zverské pokusy, zabíjať nevinných a ničiť všetko, k čomu pociťujú nenávisť.
Druhá svetová vojna sa v máji 1945 v Európe skončila. No jej následky sme museli prekonávať ešte veľmi dlho. Žiaľ, aj rozdelenie sfér vplyvu medzi víťazné mocnosti zabrzdilo viaceré krajiny v slobodnom demokratickom rozvoji. Patrili sme medzi ne i my. Mier, sloboda a demokracia. To sú sny a túžby protifašistických bojovníkov, ktoré v krajinách strednej a východnej Európy hľadajú svoju skutočnú tvár. Odvrátenú tvár železnej opony.
My sa dnes naše predstavy o slobodnom, demokratickom a mierovom živote snažíme realizovať v samostatnom štáte, v suverénnej a zvrchovanej Slovenskej republike. Zostávame verní ideálom, ktoré stmelili spojencov proti Hitlerovi a jeho mašinérii. Zotrvávame na ceste slobody ako zvrchovaný a zodpovedný národ.
Koniec druhej svetovej vojny, porážka fašizmu a nastolenie stabilných demokratických politických pomerov otvorili cestu k spolupráci a integrácii v Európe. Ešte pred časom rozdelené národy dnes úzko spolupracujú, vytvárajú bezpečnú a prosperujúcu Európu. Európa so spoločnou bezpečnostnou a zahraničnou politikou, so spoločnými hodnotami je základným predpokladom, že také konflikty, akým bola druhá svetová vojna, Európu už viackrát neponížia. Naša angažovanosť v Európskej únii je jasným svedectvom, ako veľmi nám na hodnotách slobody, politickej a sociálnej stability, medzinárodnej spolupráce a demokracie záleží.
Vážení prítomní, drahí spoluobčania,
pri tomto pamätníku osloboditeľov sa v hlbokej úcte klaniame pamiatke tých, ktorí nám vybojovali koniec druhej svetovej vojny a prispeli svojím hrdinstvom k nastoleniu mieru. Ďakujeme im za to, že dnes môžeme žiť v stabilnej a rozvíjajúcej sa krajine, v tej časti sveta, ktorá bola dlho skúšaná, no obstála so cťou.
Nikdy nezabudneme na vojnové obete, ani na utrpenie civilného obyvateľstva. Nezabudneme na nepopierateľnú skutočnosť, že aj ich zásluhou je dnes Slovensko uznávanou a rešpektovanou krajinou, ktorá stojí na strane demokracie a slobody pre všetkých."
7. máj 2010
Karol Žigo
{gallery}obsah/revuca/den{/gallery}
{jcomments on}
sobota, 08 máj 2010 20:15
Obyvatelia Revúcej si pripomenuli 65. výročie ukončenia 2. svetovej vojny
Napísal(a) Karol Žigo
Pri príležitosti jubilejného 65. výročia ukončenia 2. svetovej vojny a Dňa víťazstva nad fašizmom sa na Námestí slobody v Revúcej uskutočnila 7. mája 2010 spomienková slávnosť. Pri pamätníku oslobodenia slávnostný príhovor k účastníkom slávnosti predniesla viceprimátorka mesta Revúca Ing. Viera Hanesovská a delegácia mesta vedená primátorkou MVDr. Evou Cireňovou položila veniec vďaky. V Mestskom dome kultúry odovzdali niektorým účastníkom oslobodzovacích bojov z Revúcej Pamätné listy. Jedným z nich bol aj pán Elemír Pechovič (na fotografii Karola Žigu). V slávnostnom prejave viceprimátorka mesta Revúca Ing. V. Hanesovskej povedala:
Zverejnené v
Revúca
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.