Obyvatelia Revúcej si pripomenuli 65. výročie ukončenia 2. svetovej vojny
Napísal(a) Karol Žigo
Pri príležitosti jubilejného 65. výročia ukončenia 2. svetovej vojny a Dňa víťazstva nad fašizmom sa na Námestí slobody v Revúcej uskutočnila 7. mája 2010 spomienková slávnosť. Pri pamätníku oslobodenia slávnostný príhovor k účastníkom slávnosti predniesla viceprimátorka mesta Revúca Ing. Viera Hanesovská a delegácia mesta vedená primátorkou MVDr. Evou Cireňovou položila veniec vďaky. V Mestskom dome kultúry odovzdali niektorým účastníkom oslobodzovacích bojov z Revúcej Pamätné listy. Jedným z nich bol aj pán Elemír Pechovič (na fotografii Karola Žigu). V slávnostnom prejave viceprimátorka mesta Revúca Ing. V. Hanesovskej povedala: považujem za dôstojné, že si práve dnes, a práve na tomto mieste, spoločne pripomíname 65. výročie ukončenia druhej svetovej vojny v Európe. Práve toľko rokov uplynulo od chvíle, čo dlho očakávané slovo mier naplnilo radosťou srdcia Európanov. Prinášal im vytúžený koniec utrpenia a kynoženia vojakov i civilov. Detí, žien i starcov. Na frontoch i v zázemí správa o mieri prinášala novú nádej. Nádej na pokojný život po šiestich tragických rokoch.
Druhá svetová vojna si vybrala veľkú daň na ľudskej civilizácii. Dejiny nám pripomínajú desiatky miliónov padlých, stovky miliónov hladujúcich a ponižovaných. Zničené mestá, dediny, priemyselné centrá i dopravné trasy. Zamínované polia i pobrežné vody. Zničené i stratené pamiatky. Vydrancované zdroje, zničená príroda.
S úctou sa skláňame najmä pred tými, ktorí obetovali svoje životy, aby zastavili fašistické plienenie, zlomili jeho jarmo. Boli to ľudia, ktorí však mali svoje rodiny. Doma po nich ostali vdovy a siroty. Matky a otcovia, ktorí sa nedočkali návratu svojich synov, ktorým vojenský rozkaz a vlastenecký cit prikázal ísť brániť vlasť a poraziť jej nepriateľa. Ľudia, ktorí mali svoje sny a svoje predstavy ako žiť slobodný život v mieri. Ich životy vyhasli, aby ho v mieri mohli žiť ich spoluobčania.
Aj Slovensko poznačila realita druhej svetovej vojny. Bola tu zložitá existencia totalitného režimu, ktorý dovolil vyviesť svojich občanov do nacistických koncentračných táborov, ktorý sa zúčastnil útoku na Poľsko, vyslal svoje divízie na východný front. Ale bol tu aj občiansky i vojenský podzemný odboj, ktorý vyvrcholil Slovenským národným povstaním proti pokusu Wehrmachtu o okupáciu Slovenska. A potom dlhých 8 mesiacov prechodu frontu.
Ťažké boje o Duklu, v Dargovskom priesmyku, pri Liptovskom Mikuláši, či na brehoch Hrona skropili krvou túto krajinu. Po celom Slovensku máme vojenské cintoríny. Hroby Slovákov, Rusov, Ukrajincov, Rusínov, Rumunov, Poliakov, Francúzov, Nemcov i príslušníkov iných národov. Tieto hroby sú pre nás mementom. Aby sme nedovolili šíriť ideologickú nenávisť, ktorá vyúsťuje do konfliktov a vojen.
Slovensko si musí a chce pamätať obete, ktoré si vyžiadala druhá svetová vojna. Slováci si musia a chcú pamätať zverstvá, ktoré napáchal fašizmus.
8. máj 1945 nadobro skoncoval s časmi, keď fašizmus vstupoval do európskej politiky. Vojenskou silou spojencov definitívne porazil ideológiu, ktorá sa snažila o ovládnutie sveta, ktorá nehanebne určovala: ten je nadčlovek, ten podradná rasa. I to, kto nemá právo na život. Aj preto sa dnes staviame na odpor každej ideológii, v duchu ktorej sa jej predstavitelia neštítia ubíjať milióny ľudí, robiť na nich zverské pokusy, zabíjať nevinných a ničiť všetko, k čomu pociťujú nenávisť.
Druhá svetová vojna sa v máji 1945 v Európe skončila. No jej následky sme museli prekonávať ešte veľmi dlho. Žiaľ, aj rozdelenie sfér vplyvu medzi víťazné mocnosti zabrzdilo viaceré krajiny v slobodnom demokratickom rozvoji. Patrili sme medzi ne i my. Mier, sloboda a demokracia. To sú sny a túžby protifašistických bojovníkov, ktoré v krajinách strednej a východnej Európy hľadajú svoju skutočnú tvár. Odvrátenú tvár železnej opony.
My sa dnes naše predstavy o slobodnom, demokratickom a mierovom živote snažíme realizovať v samostatnom štáte, v suverénnej a zvrchovanej Slovenskej republike. Zostávame verní ideálom, ktoré stmelili spojencov proti Hitlerovi a jeho mašinérii. Zotrvávame na ceste slobody ako zvrchovaný a zodpovedný národ.
Koniec druhej svetovej vojny, porážka fašizmu a nastolenie stabilných demokratických politických pomerov otvorili cestu k spolupráci a integrácii v Európe. Ešte pred časom rozdelené národy dnes úzko spolupracujú, vytvárajú bezpečnú a prosperujúcu Európu. Európa so spoločnou bezpečnostnou a zahraničnou politikou, so spoločnými hodnotami je základným predpokladom, že také konflikty, akým bola druhá svetová vojna, Európu už viackrát neponížia. Naša angažovanosť v Európskej únii je jasným svedectvom, ako veľmi nám na hodnotách slobody, politickej a sociálnej stability, medzinárodnej spolupráce a demokracie záleží.
Vážení prítomní, drahí spoluobčania,
pri tomto pamätníku osloboditeľov sa v hlbokej úcte klaniame pamiatke tých, ktorí nám vybojovali koniec druhej svetovej vojny a prispeli svojím hrdinstvom k nastoleniu mieru. Ďakujeme im za to, že dnes môžeme žiť v stabilnej a rozvíjajúcej sa krajine, v tej časti sveta, ktorá bola dlho skúšaná, no obstála so cťou.
Nikdy nezabudneme na vojnové obete, ani na utrpenie civilného obyvateľstva. Nezabudneme na nepopierateľnú skutočnosť, že aj ich zásluhou je dnes Slovensko uznávanou a rešpektovanou krajinou, ktorá stojí na strane demokracie a slobody pre všetkých."
7. máj 2010
Karol Žigo
{gallery}obsah/revuca/den{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-