bojových a diverzných akcií. Boli odhodlaní, plní elánu a mladíckej odvahy. V deň 23. októbra 1944 odišli partizáni do spoločnej bojovej akcie v okolí Henckoviec. Chystali sa zastaviť pod Macovým vŕškom nemeckú kolónu, postupujúcu z Rožňavy do Dobšinej. Prepad bol úspešný, nepriateľ utrpel značné straty a musel ustúpiť. Časť partizánov sa po krátkom oddychu v Roštári vrátila do Slavošoviec, kde bol spomínaný štáb. Miesto, ktoré malo byť bezpečným útočiskom, sa ale zmenilo na smrtiacu pascu. Došlo tu k tragickému výbuchu, ktorý nikto neočakával. Štáb partizánov skupiny Sláva sa otriasol výbuchom, po ktorom z neho ostali ruiny, trčali len komíny, na zemi ležali kusy brvien, muriva, zdemolovaná výzbroj, ranení, mŕtvi a kusy roztrhaných tiel. Pred vrátnicou, nazývanou Brána, ležal na boku prevrhnutý autobus, na ktorom sa sem partizáni priviezli. Stromy v blízkosti boli dolámané výbuchom, ozývali sa stony ranených a umierajúcich, pálili slzy v očiach svedkov a ľudí, ktorí prišli na pomoc.
Príčina výbuchu? Dodnes neznáma.
Vtedy sa usudzovalo, že výbuch mohol byť dôsledkom nešťastnej náhody pri manipulácii s muníciou, ale aj možnej sabotáže zo strany záškodníkov. Z kroniky, dobových prameňov a spomienok žijúcich účastníkov sa dozvedáme počty a mená obetí. Po výbuchu v Slavošovciach sa časť partizánov stiahla do hôr, kde preniesli aj svojich ranených. Pri výbuchu 23.10.1944 zahynuli: Dr. P. Belák a jeho brat J. Belák z Rožňavského Bystrého, J. Kožuch z Rozložnej, F. Kušnier, J. Barna zo Štítnika, O. Bartoš z Hankovej, J. Sirkovský z Rochoviec, L. Caha z Radošoviec, J. Bero zo Slavošoviec, J. Peták od Prešova, J. Bušniak z Hornej Lehoty, Jakub Chlopko, por. Sameljuk Martvejev zo ZSSR, M. Rosenbluth od Bardejova, J. Hrabál, L. Hric zo Slavošoviec, E. Žigmund od Prievidze, Ľ. Czarny z Kamienky a z civilných osôb L. Kender z Betliara. Bolo tu aj množstvo neidentifikovateľných obetí. Mŕtvych z okolia odviezli a pochovali ich príbuzní, telá a pozostatky ostatných obetí boli v úcte pochované na cintoríne v Slavošovciach na dôstojnom občianskom pohrebe, ešte pred príchodom fašistov do obce.
Po dočasnom potlačení SNP
bolo v okolí Slavošoviec množstvo utečencov, rasovo prenasledovaných, ale aj účastníkov povstania z celého okresu. Tým sa stupňovali aj požiadavky na ich zásobovanie či budovanie úkrytov. Zemľanky sa budovali v okolitých horách nad Čiernou Lehotou. Zároveň došlo k vytvoreniu dobrovoľníckej jednotky ASTRA so sídlom v Štítniku v budove bývalej Meštianskej školy. Tu sa nachádza v súčasnosti pamätná tabuľa a na námestí je pamätník SNP. Na čele vojenskej jednotky bol dôstojník v zálohe, učiteľ por. Emil Duda. Jednotka mala zabezpečovať štátnu hranicu v priestore Gočaltovo - Štítnik - Rožňavské Bystré. Operovala v Štítnickej doline, neskôr sa začlenila do činnosti partizánskeho zoskupenia až po čiernolehotské vrchy. V horách sa partizáni pripravovali na ďalšie bojové výpady aj do okolia horthyovského Maďarska. V Rožňave bol zajatý a obesený partizán Tóth. Po vojne mu tam rodáci postavili pamätník. Počas protipartizánskych ťažení fašisti vypálili poľnú partizánsku nemocnicu za Čiernou Lehotou. Zaživa tu upálili ranených partizánov. Túto krutú udalosť pripomína umelecký pamätník s menami obetí. Zoznam obetí nie je úplný, nakoľko ani tu sa nepodarilo zistiť mená všetkých.
Na obete v horách nezabudli
ani občania v súčasnosti. Pán Juraj Ondrejčík postavil spomienkovú mohylu padlým v bojoch s fašistami a vlasovcami.
Do boja s fašistami, či už ako partizáni, alebo vojaci povstaleckej armády sa zapojili mnohí naši občania. Dňa 2.9.1944 po výzve nastúpili do dobrovoľníckej jednotky ASTRA 3 zo Slavošoviec títo občania: rotný V. Belík, čatár V. Červenák, des. D. Fuchs, slob. J. Svitaj, slob. P. Ondrej, voj. O. Hric, voj. J. Kuklica, por. K. Cejpek, des. J. Kočerjagin, voj. O. Bartók, voj. P. Spišák, voj. O. Kliment, voj. L. Tóth, voj. O. Sekerka, voj. P. Kliment, čat. K. Hutťan, voj. J. Adámi, voj. O. Šándor, voj. J. Skokan, voj. O. Doro, voj. P. Hronec, voj. J. Hronec, voj. J. Vojtko, voj. A. Mann, voj. J. Pakan, voj. J. Černý, des. J. Šubert, voj. J. Sedlák, voj. D. Lehocký, voj. M. Petrovič, voj. O. Organ, voj. O. Kubaský, voj. J. Piaterík, voj. O. Hlaváč, voj. O. Mikloda, voj. J. Štrbka, voj. A. Fandák. Ako bojovali naši občania, bolo možné sa dočítať z povojnových príspevkov autora tohto príspevku. Ján P. vynikol ako odvážny bojovník vo Vlachove, kde spolu s partizánmi oddielu Sláva vyhodil do vzduchu most, zničil fašistickú hliadku
na motorke. V bojoch zneškodnil okolo 26 nepriateľov, ukoristil 2 guľomety, 5 pušiek a ďalšiu muníciu. František K. sa zúčastnil podmínovania mostu pri Turanoch. V prestrelke zlikvidoval hniezdo nemeckého guľometu a granátom zlikvidoval a zranil viac fašistických vojakov, sám bol ranený mínou. Následne bol zajatý, zo zajatia ušiel a podarilo sa mu dostať k armáde osloboditeľov. Dezider L. sa zúčastnil bojov pri Spišských Mlynkoch, Spišskej Hute v Šumiaci. Dňa 23. dec. 1944 v tyle Nemcov vyhodil do vzduchu vojenský transport pri stanici Východná. Karol P. vyradil z boja nepriateľský tank a ukoristil guľomet. Pomohol evakuovať z boja troch ranených spolubojovníkov, jeho jednotka bola v boji zničená. Margita S. bola v SNP ošetrovateľkou, osvedčila sa ako odvážna partizánka. Bola vždy v prvej línii. Pri Sv. Ondreji sa dostala do zajatia, z ktorého ju vyslobodil príchod Červenej armády. Ako ošetrovateľky medzi partizánov v SNP nastúpili sestry Jankovičové spolu so svojím otcom. Pôsobili v partizánskej brigáde Jegorova. V Čsl. povstaleckej armáde bojovali aj J. Krivulka a V. Liptáčik, ktorí sprevádzali svojich veliteľov v terénnych vozidlách. Do SNP sa okrem uvedených zapojili ešte mnohí známi a neznámi, ktorí žili medzi nami, ale nevieme o nich pre ich skromnosť. Napr. O. Kišaj, O. Palička, F. Čaplický, R. Červenák, O. Slíža a ďalší. S odstupom sedemdesiatich rokov sa vraciame k spomienkam, aby sme priblížili súčasnej generácii to, čo by nemalo zapadnúť prachom.
Po tragickom výbuchu v Slavošovciach
v papierňach pokračoval odboj aj vo forme ukrývania dôležitého strojového vybavenia pred Nemcami. Odpratávali sa aj trosky zničenej budovy štábu partizánskej skupiny Sláva, patriacej k plk. Makarovovi. Veliteľom bol npor. S. Sečanský, zástupcom A. Švehlík. Títo výbuch prežili so zraneniami. 26. decembra 1944 prišli Nemci po prvýkrát do Slavošoviec a postupovali na Čiernu Lehotu. V obci zriadili veliteľstvo a ubytovali sa tu ženijné a zásobovacie útvary. V okolitých horách začali prenasledovať utečencov, ktorých potom transportovali do koncentrákov. Uskutočňovali aj protipartizánske razie.
Delostrelectvom od Muráňa ostreľovali hory nad Čiernou Lehotou okolo Kohúta, kde sa pohybovali partizáni. V obci robili domové prehliadky a brali práceschopných mužov na kopanie obranných zákopov za Kunovou Teplicou až po Rožňavské Bystré, pracovná povinnosť bola od 18 do 60 rokov. V obci sa pripravoval na vystúpenie z ilegality RNV, ktorého predsedom bol J. Potočný-Polák. Dňa 18. januára 1945 ešte obcou prechádzali posledné ustupujúce jednotky fašistov v smere na Jelšavu. Po prenocovaní sa časť presúvala na Čiernu Lehotu a Rejdovú. Ženijná jednotka uskutočnila deštrukciu trate vo smere Slavošovce-Štítnik. Nezničený ostal len jeden železničný mostík pri mlyne. Aj Nemci boli podplatiteľní a mlynár mohol pokračovať bez úhony. Bola to posledná cesta ustupujúcich jednotiek tesne pred oslobodením obce. Front sa rýchlo blížil. Po bojoch boli dňa 24. januára 1945 Slavošovce oslobodené Sovietskou armádou, vojskami 2. ukrajinského frontu a v jej zväzku bojujúcimi rumunskými jednotkami. Boli to udalosti spečatené krvou partizánov, vojakov a bojovníkov, ktorí položili životy za našu slobodu. Kvety a vence na hroboch padlých, pamätníkoch SNP a pomníkoch 2. svetovej vojny sú svedectvom našej vďaky.
PaedDr. Milan Sajenko,
predseda HDK OV SZPB Rožňava
(Poďakovnie patrí OcÚ Slavošovce a Ing. Štefanovi Baštákovi za ústretovosť pri spracovaní materiálov.)


































Jeden deň v kalendári Slovenského národného povstania je nezabudnuteľný pre Slavošovce, Gemer, aj pre celé Slovensko. Písal sa rok 1944, rok významných udalostí, rok obrody a vzrastu národného povedomia a jednotného postupu proti spoločnému nepriateľovi ľudstva, proti fašizmu. Slovensko prežívalo kritické obdobie vo svojich dejinách, bol to rok, ktorý ukázal správnu cestu v boji proti nezdravým a terorizujúcim silám fašizmu. Povstal národ. Tí, ktorí boli dovtedy v ilegalite a aj ďalší uvedomelí príslušníci nášho národa. Vystúpili v otvorenom boji, v ktorom išlo o všetko. Išlo o bytie či nebytie, o boj proti bezpráviu, za oslobodenie tisícov vlastencov trpiacich v žalároch, mučiarňach a koncentračných táboroch zriadených fašistami, gardistami a ÚŠB. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a