Jeden deň v kalendári Slovenského národného povstania je nezabudnuteľný pre Slavošovce, Gemer, aj pre celé Slovensko. Písal sa rok 1944, rok významných udalostí, rok obrody a vzrastu národného povedomia a jednotného postupu proti spoločnému nepriateľovi ľudstva, proti fašizmu. Slovensko prežívalo kritické obdobie vo svojich dejinách, bol to rok, ktorý ukázal správnu cestu v boji proti nezdravým a terorizujúcim silám fašizmu. Povstal národ. Tí, ktorí boli dovtedy v ilegalite a aj ďalší uvedomelí príslušníci nášho národa. Vystúpili v otvorenom boji, v ktorom išlo o všetko. Išlo o bytie či nebytie, o boj proti bezpráviu, za oslobodenie tisícov vlastencov trpiacich v žalároch, mučiarňach a koncentračných táboroch zriadených fašistami, gardistami a ÚŠB. bojových a diverzných akcií. Boli odhodlaní, plní elánu a mladíckej odvahy. V deň 23. októbra 1944 odišli partizáni do spoločnej bojovej akcie v okolí Henckoviec. Chystali sa zastaviť pod Macovým vŕškom nemeckú kolónu, postupujúcu z Rožňavy do Dobšinej. Prepad bol úspešný, nepriateľ utrpel značné straty a musel ustúpiť. Časť partizánov sa po krátkom oddychu v Roštári vrátila do Slavošoviec, kde bol spomínaný štáb. Miesto, ktoré malo byť bezpečným útočiskom, sa ale zmenilo na smrtiacu pascu. Došlo tu k tragickému výbuchu, ktorý nikto neočakával. Štáb partizánov skupiny Sláva sa otriasol výbuchom, po ktorom z neho ostali ruiny, trčali len komíny, na zemi ležali kusy brvien, muriva, zdemolovaná výzbroj, ranení, mŕtvi a kusy roztrhaných tiel. Pred vrátnicou, nazývanou Brána, ležal na boku prevrhnutý autobus, na ktorom sa sem partizáni priviezli. Stromy v blízkosti boli dolámané výbuchom, ozývali sa stony ranených a umierajúcich, pálili slzy v očiach svedkov a ľudí, ktorí prišli na pomoc.
Príčina výbuchu? Dodnes neznáma.
Vtedy sa usudzovalo, že výbuch mohol byť dôsledkom nešťastnej náhody pri manipulácii s muníciou, ale aj možnej sabotáže zo strany záškodníkov. Z kroniky, dobových prameňov a spomienok žijúcich účastníkov sa dozvedáme počty a mená obetí. Po výbuchu v Slavošovciach sa časť partizánov stiahla do hôr, kde preniesli aj svojich ranených. Pri výbuchu 23.10.1944 zahynuli: Dr. P. Belák a jeho brat J. Belák z Rožňavského Bystrého, J. Kožuch z Rozložnej, F. Kušnier, J. Barna zo Štítnika, O. Bartoš z Hankovej, J. Sirkovský z Rochoviec, L. Caha z Radošoviec, J. Bero zo Slavošoviec, J. Peták od Prešova, J. Bušniak z Hornej Lehoty, Jakub Chlopko, por. Sameljuk Martvejev zo ZSSR, M. Rosenbluth od Bardejova, J. Hrabál, L. Hric zo Slavošoviec, E. Žigmund od Prievidze, Ľ. Czarny z Kamienky a z civilných osôb L. Kender z Betliara. Bolo tu aj množstvo neidentifikovateľných obetí. Mŕtvych z okolia odviezli a pochovali ich príbuzní, telá a pozostatky ostatných obetí boli v úcte pochované na cintoríne v Slavošovciach na dôstojnom občianskom pohrebe, ešte pred príchodom fašistov do obce.
Po dočasnom potlačení SNP
bolo v okolí Slavošoviec množstvo utečencov, rasovo prenasledovaných, ale aj účastníkov povstania z celého okresu. Tým sa stupňovali aj požiadavky na ich zásobovanie či budovanie úkrytov. Zemľanky sa budovali v okolitých horách nad Čiernou Lehotou. Zároveň došlo k vytvoreniu dobrovoľníckej jednotky ASTRA so sídlom v Štítniku v budove bývalej Meštianskej školy. Tu sa nachádza v súčasnosti pamätná tabuľa a na námestí je pamätník SNP. Na čele vojenskej jednotky bol dôstojník v zálohe, učiteľ por. Emil Duda. Jednotka mala zabezpečovať štátnu hranicu v priestore Gočaltovo - Štítnik - Rožňavské Bystré. Operovala v Štítnickej doline, neskôr sa začlenila do činnosti partizánskeho zoskupenia až po čiernolehotské vrchy. V horách sa partizáni pripravovali na ďalšie bojové výpady aj do okolia horthyovského Maďarska. V Rožňave bol zajatý a obesený partizán Tóth. Po vojne mu tam rodáci postavili pamätník. Počas protipartizánskych ťažení fašisti vypálili poľnú partizánsku nemocnicu za Čiernou Lehotou. Zaživa tu upálili ranených partizánov. Túto krutú udalosť pripomína umelecký pamätník s menami obetí. Zoznam obetí nie je úplný, nakoľko ani tu sa nepodarilo zistiť mená všetkých.
Na obete v horách nezabudli
ani občania v súčasnosti. Pán Juraj Ondrejčík postavil spomienkovú mohylu padlým v bojoch s fašistami a vlasovcami.
Do boja s fašistami, či už ako partizáni, alebo vojaci povstaleckej armády sa zapojili mnohí naši občania. Dňa 2.9.1944 po výzve nastúpili do dobrovoľníckej jednotky ASTRA 3 zo Slavošoviec títo občania: rotný V. Belík, čatár V. Červenák, des. D. Fuchs, slob. J. Svitaj, slob. P. Ondrej, voj. O. Hric, voj. J. Kuklica, por. K. Cejpek, des. J. Kočerjagin, voj. O. Bartók, voj. P. Spišák, voj. O. Kliment, voj. L. Tóth, voj. O. Sekerka, voj. P. Kliment, čat. K. Hutťan, voj. J. Adámi, voj. O. Šándor, voj. J. Skokan, voj. O. Doro, voj. P. Hronec, voj. J. Hronec, voj. J. Vojtko, voj. A. Mann, voj. J. Pakan, voj. J. Černý, des. J. Šubert, voj. J. Sedlák, voj. D. Lehocký, voj. M. Petrovič, voj. O. Organ, voj. O. Kubaský, voj. J. Piaterík, voj. O. Hlaváč, voj. O. Mikloda, voj. J. Štrbka, voj. A. Fandák. Ako bojovali naši občania, bolo možné sa dočítať z povojnových príspevkov autora tohto príspevku. Ján P. vynikol ako odvážny bojovník vo Vlachove, kde spolu s partizánmi oddielu Sláva vyhodil do vzduchu most, zničil fašistickú hliadku 
na motorke. V bojoch zneškodnil okolo 26 nepriateľov, ukoristil 2 guľomety, 5 pušiek a ďalšiu muníciu. František K. sa zúčastnil podmínovania mostu pri Turanoch. V prestrelke zlikvidoval hniezdo nemeckého guľometu a granátom zlikvidoval a zranil viac fašistických vojakov, sám bol ranený mínou. Následne bol zajatý, zo zajatia ušiel a podarilo sa mu dostať k armáde osloboditeľov. Dezider L. sa zúčastnil bojov pri Spišských Mlynkoch, Spišskej Hute v Šumiaci. Dňa 23. dec. 1944 v tyle Nemcov vyhodil do vzduchu vojenský transport pri stanici Východná. Karol P. vyradil z boja nepriateľský tank a ukoristil guľomet. Pomohol evakuovať z boja troch ranených spolubojovníkov, jeho jednotka bola v boji zničená. Margita S. bola v SNP ošetrovateľkou, osvedčila sa ako odvážna partizánka. Bola vždy v prvej línii. Pri Sv. Ondreji sa dostala do zajatia, z ktorého ju vyslobodil príchod Červenej armády. Ako ošetrovateľky medzi partizánov v SNP nastúpili sestry Jankovičové spolu so svojím otcom. Pôsobili v partizánskej brigáde Jegorova. V Čsl. povstaleckej armáde bojovali aj J. Krivulka a V. Liptáčik, ktorí sprevádzali svojich veliteľov v terénnych vozidlách. Do SNP sa okrem uvedených zapojili ešte mnohí známi a neznámi, ktorí žili medzi nami, ale nevieme o nich pre ich skromnosť. Napr. O. Kišaj, O. Palička, F. Čaplický, R. Červenák, O. Slíža a ďalší. S odstupom sedemdesiatich rokov sa vraciame k spomienkam, aby sme priblížili súčasnej generácii to, čo by nemalo zapadnúť prachom.
Po tragickom výbuchu v Slavošovciach
v papierňach pokračoval odboj aj vo forme ukrývania dôležitého strojového vybavenia pred Nemcami. Odpratávali sa aj trosky zničenej budovy štábu partizánskej skupiny Sláva, patriacej k plk. Makarovovi. Veliteľom bol npor. S. Sečanský, zástupcom A. Švehlík. Títo výbuch prežili so zraneniami. 26. decembra 1944 prišli Nemci po prvýkrát do Slavošoviec a postupovali na Čiernu Lehotu. V obci zriadili veliteľstvo a ubytovali sa tu ženijné a zásobovacie útvary. V okolitých horách začali prenasledovať utečencov, ktorých potom transportovali do koncentrákov. Uskutočňovali aj protipartizánske razie. 
Delostrelectvom od Muráňa ostreľovali hory nad Čiernou Lehotou okolo Kohúta, kde sa pohybovali partizáni. V obci robili domové prehliadky a brali práceschopných mužov na kopanie obranných zákopov za Kunovou Teplicou až po Rožňavské Bystré, pracovná povinnosť bola od 18 do 60 rokov. V obci sa pripravoval na vystúpenie z ilegality RNV, ktorého predsedom bol J. Potočný-Polák. Dňa 18. januára 1945 ešte obcou prechádzali posledné ustupujúce jednotky fašistov v smere na Jelšavu. Po prenocovaní sa časť presúvala na Čiernu Lehotu a Rejdovú. Ženijná jednotka uskutočnila deštrukciu trate vo smere Slavošovce-Štítnik. Nezničený ostal len jeden železničný mostík pri mlyne. Aj Nemci boli podplatiteľní a mlynár mohol pokračovať bez úhony. Bola to posledná cesta ustupujúcich jednotiek tesne pred oslobodením obce. Front sa rýchlo blížil. Po bojoch boli dňa 24. januára 1945 Slavošovce oslobodené Sovietskou armádou, vojskami 2. ukrajinského frontu a v jej zväzku bojujúcimi rumunskými jednotkami. Boli to udalosti spečatené krvou partizánov, vojakov a bojovníkov, ktorí položili životy za našu slobodu. Kvety a vence na hroboch padlých, pamätníkoch SNP a pomníkoch 2. svetovej vojny sú svedectvom našej vďaky.
PaedDr. Milan Sajenko,
predseda HDK OV SZPB Rožňava
(Poďakovnie patrí OcÚ Slavošovce a Ing. Štefanovi Baštákovi za ústretovosť pri spracovaní materiálov.)
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).