Táto kronika je písaná od roku 1710 až do roku 1945 v slovenskom jazyku a radí sa medzi unikáty v rámci Slovenska. Sám pochádzam z tejto malebnej dedinky, kde sa okrem iného už skoro 50 rokov koná Gemerský folklórny festival (GFF). Prvé, čo mi napadlo, bolo, či by sa tento tragický príbeh nedal nejako scénicky spracovať. Dokonca som napísal aj námet na folklórne pásmo s názvom „Hrali až do skonania“. U organizátorov GFF to neprešlo s odôvodnením, že je lepšie, keď sa ľudia na folklórnych festivaloch zasmejú a zaspievajú si, ako rozplačú. Argument to bol „silný“ a od myšlienky som ustúpil.
Dôvod, prečo tieto riadky píšem, možno spočíva v mojom vzťahu k pôvodným ľudovým tradíciám. Tejto mojej osudovej láske sa aktívne venujem už viac ako 50 rokov. Za tie roky som si vyskúšal rôzne role, či už ako tanečník, spevák, choreograf, organizátor a v posledných rokoch ako autor a režisér programu „Vôňa Gemera“. Spoznal a stretol som množstvo inšpiratívnych a zároveň dobrých ľudí, dobrých ľudových tanečníkov, spevákov, muzikantov a buďte si istí, nechýbali medzi nimi „cigánski“ muzikanti z rôznych kútov Slovenska, no najmä z Gemera. Naša spolupráca si vyžadovala, aby som ich poznal osobne a môžem povedať, že napriek rokom, čo uplynuli, si pamätám nielen ich muzikantské majstrovstvo a charakteristický štýl, ale aj ich mená a hlavne neopakovateľné zážitky a príbehy, ktorých pointou bol väčšinou humor a úsmev. Neviem, čím to je, ale teraz je to trochu ťažšie. Možno to bude tým, že tých „cigánskych“ muzikantov je v našich končinách akosi pomenej.
Rómovia sú vnímaní ako neriešiteľný problém tejto spoločnosti a sú spájaní prevažne s tým zlým a negatívnym, čo sa v týchto končinách odohráva. Pozitívnych informácií o Rómoch počuť málo. Možno to bude ten najpodstatnejší motív a dôvod, prečo tieto riadky píšem.
Som presvedčený, že v dobe, keď je v našom okolí akosi málo nasledovaniahodných a pozitívnych príkladov, si správanie statočných ľudí, hoci sa to stalo aj pred 110 rokmi, zaslúži našu pozornosť a úctu. Nevidím rozdiel medzi dobrým skutkom, ktorý sa stal pred 100 rokmi a dobrým skutkom, ktorý robíme dnes.
Do pozornosti patrí čin, ktorý sa stal v roku 1907 a prišli pri ňom o život Lajos Gaži, Karol Gaži a Andro Gaži – traja muzikanti z Rejdovej. Zápis v kronike hovorí o tom, ako sa vybrali ôsmi Cigáni ako muzikanti z Rejdovej hrať na svadbu do dediny Hnilec. (Vtedajšia cesta viedla cez Dobšinú, Mlynky cez Slovenský raj horským terénom s veľkým prevýšením. Odhadom prešli z Rejdovej do Hnilca a späť cca 90 km v snehu.) Ako píše kronikár, v tom roku bola veľmi tvrdá zima a snehu bolo toľko, že ... sused k susedovi nevedel prejsť, ani z dediny na dedinu sa nedalo prechádzať. Nič by sa nebolo stalo, keby boli tú svadbu odriekli, svadobní rodičia by iste našli nejaké riešenie, ale dalo sa to vtedy bez komunikačného spojenia, aké poznáme dnes, vôbec urobiť? Iste ich hnala na takú riskantnú cestu aj bieda, v ktorej žili a vidina zárobku, ale ako uvádza kronikár, chceli dodržať sľub, ktorý dali svadobným rodičom... Zo svadby cestou späť ich zastihla v dobšinskom chotári veľká snehová búrka a traja z nich následkom vysilenia a podchladenia zahynuli. Obec Rejdová ich na obecné náklady na saniach previezla z Dobšinej do Rejdovej.
Za účasti celej dediny ich pochovali do spoločného hrobu.
|
|
Verím, že tento tragický príbeh troch zamrznutých muzikantov z Rejdovej môže byť tým pozitívnym príkladom a svedectvom o ľuďoch, ktorí aj keď žili v neuveriteľnej biede a mali problém uživiť svoju rodinu, prinášali svojou muzikou ľuďom radosť, sľub, ktorý dali, chceli aj dodržať a boli akceptovaní aj väčšinovou komunitou, o čom svedčí zápis v kronike. Práve v dnešnej dobe, keď sa slová často rozchádzajú s činmi a sľuby slúžia ako politický či obchodný marketing, môže byť tento tragický príbeh príkladom, že dodržanie sľubu a slova, aj keď prináša niekedy tragické obete, je hodné nasledovania.
V prílohe prikladám vernú kópiu archívneho dokumentu, ktorý opisuje túto udalosť.
Zdroj: Archív Rožňava. Archívny fond: OBVODNÝ NOTÁRSKY ÚRAD V REJDOVEJ 1897 – 1944.
Fotokópia originálu – Rejdovská kronika, str. 425, 426. Z originálu prepísal: Mgr. Ján Lipták
Mgr. Ján Lipták
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.