Táto kronika je písaná od roku 1710 až do roku 1945 v slovenskom jazyku a radí sa medzi unikáty v rámci Slovenska. Sám pochádzam z tejto malebnej dedinky, kde sa okrem iného už skoro 50 rokov koná Gemerský folklórny festival (GFF). Prvé, čo mi napadlo, bolo, či by sa tento tragický príbeh nedal nejako scénicky spracovať. Dokonca som napísal aj námet na folklórne pásmo s názvom „Hrali až do skonania“. U organizátorov GFF to neprešlo s odôvodnením, že je lepšie, keď sa ľudia na folklórnych festivaloch zasmejú a zaspievajú si, ako rozplačú. Argument to bol „silný“ a od myšlienky som ustúpil.
Dôvod, prečo tieto riadky píšem, možno spočíva v mojom vzťahu k pôvodným ľudovým tradíciám. Tejto mojej osudovej láske sa aktívne venujem už viac ako 50 rokov. Za tie roky som si vyskúšal rôzne role, či už ako tanečník, spevák, choreograf, organizátor a v posledných rokoch ako autor a režisér programu „Vôňa Gemera“. Spoznal a stretol som množstvo inšpiratívnych a zároveň dobrých ľudí, dobrých ľudových tanečníkov, spevákov, muzikantov a buďte si istí, nechýbali medzi nimi „cigánski“ muzikanti z rôznych kútov Slovenska, no najmä z Gemera. Naša spolupráca si vyžadovala, aby som ich poznal osobne a môžem povedať, že napriek rokom, čo uplynuli, si pamätám nielen ich muzikantské majstrovstvo a charakteristický štýl, ale aj ich mená a hlavne neopakovateľné zážitky a príbehy, ktorých pointou bol väčšinou humor a úsmev. Neviem, čím to je, ale teraz je to trochu ťažšie. Možno to bude tým, že tých „cigánskych“ muzikantov je v našich končinách akosi pomenej.
Rómovia sú vnímaní ako neriešiteľný problém tejto spoločnosti a sú spájaní prevažne s tým zlým a negatívnym, čo sa v týchto končinách odohráva. Pozitívnych informácií o Rómoch počuť málo. Možno to bude ten najpodstatnejší motív a dôvod, prečo tieto riadky píšem.
Som presvedčený, že v dobe, keď je v našom okolí akosi málo nasledovaniahodných a pozitívnych príkladov, si správanie statočných ľudí, hoci sa to stalo aj pred 110 rokmi, zaslúži našu pozornosť a úctu. Nevidím rozdiel medzi dobrým skutkom, ktorý sa stal pred 100 rokmi a dobrým skutkom, ktorý robíme dnes.
Do pozornosti patrí čin, ktorý sa stal v roku 1907 a prišli pri ňom o život Lajos Gaži, Karol Gaži a Andro Gaži – traja muzikanti z Rejdovej. Zápis v kronike hovorí o tom, ako sa vybrali ôsmi Cigáni ako muzikanti z Rejdovej hrať na svadbu do dediny Hnilec. (Vtedajšia cesta viedla cez Dobšinú, Mlynky cez Slovenský raj horským terénom s veľkým prevýšením. Odhadom prešli z Rejdovej do Hnilca a späť cca 90 km v snehu.) Ako píše kronikár, v tom roku bola veľmi tvrdá zima a snehu bolo toľko, že ... sused k susedovi nevedel prejsť, ani z dediny na dedinu sa nedalo prechádzať. Nič by sa nebolo stalo, keby boli tú svadbu odriekli, svadobní rodičia by iste našli nejaké riešenie, ale dalo sa to vtedy bez komunikačného spojenia, aké poznáme dnes, vôbec urobiť? Iste ich hnala na takú riskantnú cestu aj bieda, v ktorej žili a vidina zárobku, ale ako uvádza kronikár, chceli dodržať sľub, ktorý dali svadobným rodičom... Zo svadby cestou späť ich zastihla v dobšinskom chotári veľká snehová búrka a traja z nich následkom vysilenia a podchladenia zahynuli. Obec Rejdová ich na obecné náklady na saniach previezla z Dobšinej do Rejdovej.
Za účasti celej dediny ich pochovali do spoločného hrobu.
|
|
Verím, že tento tragický príbeh troch zamrznutých muzikantov z Rejdovej môže byť tým pozitívnym príkladom a svedectvom o ľuďoch, ktorí aj keď žili v neuveriteľnej biede a mali problém uživiť svoju rodinu, prinášali svojou muzikou ľuďom radosť, sľub, ktorý dali, chceli aj dodržať a boli akceptovaní aj väčšinovou komunitou, o čom svedčí zápis v kronike. Práve v dnešnej dobe, keď sa slová často rozchádzajú s činmi a sľuby slúžia ako politický či obchodný marketing, môže byť tento tragický príbeh príkladom, že dodržanie sľubu a slova, aj keď prináša niekedy tragické obete, je hodné nasledovania.
V prílohe prikladám vernú kópiu archívneho dokumentu, ktorý opisuje túto udalosť.
Zdroj: Archív Rožňava. Archívny fond: OBVODNÝ NOTÁRSKY ÚRAD V REJDOVEJ 1897 – 1944.
Fotokópia originálu – Rejdovská kronika, str. 425, 426. Z originálu prepísal: Mgr. Ján Lipták
Mgr. Ján Lipták

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-