Komentár: Obec Rejdová a folklór patria nerozlučne k sebe. Každoročne sa tu koná významný festival s prehliadkou ľudových tradícií. Kroje sú jeho samozrejmou súčasťou. Ušiť a vyšiť takúto parádu s obdivuhodným espritom dokáže osemdesiatsedemročná pani Zuzana Dovalovská.
Ako ináč, čakali sme, že televízna obrazovka predstaví našu hlavnú postavu reportáže, pani Zuzanu Dovalovskú, aj keď nie je pri práci. A tak sa obrázky, ktoré si všímala kamera, prelínali s rozprávaním našej pani Dovalovskej. Ako správna Rejdovka, hovorila po rejdovsky.
Zuzana Dovalovská: Sedemdesjat rokov šijem uš. Jak mi bulo šternac rokov, no ta zmo začali šit. Bo boli kamaratki, začali nosit bluski všelijakje, chto - čo si vimisleu... No a pre kamaratki som šila ja. Mi zmo buli tri sestri, taže aj pre nas bulo treba velej šit, mat nestačila šitko, ta ja som za stroj sjadla ket ona skončila. Herďe oblečeňe, no tak... ot 
spotku vam povjem – to se nosilo s platna ušiťe, spodnik se volau. Na to išla jedna kamža uska, druha široka. No a na verch išla štofka, lebo zmo to volali takje kruščovje sukne a kašmirovje. ... No a s tim zmo se paradili. Mi sestri zmo si jedna druhej prepožičali. Aj kotra skorej dobehla ku kroju, ta to si obľekla.
Komentár: Dnes si môžeme zo svojho šatníka vybrať oblečenie z pestrej ponuky. Kedysi ale takéto možnosti neboli. Odevy sa vyrábali ručne z toho, čo bolo dostupné a s pokorou.
Dovalovská: Vjete, čo? Mi zmo prešívali ot staršich sesťer, na kratkje zmo prešivali, dačo zmo obratili naopak, čo bulo ešče nevišediveťe, ta to se na lico nosilo. A ťeto oplecka zmo nosili s platna. To se ces zimu prjadlo, tkalo, potom sa bjelilo na jar a na lukach poľevalo, no a potom Čo komu bulo treba z autim našim suborom, bo to uš mamo velej rokou 
založeni, ja som šila šitko. Ale šila som aj do Kanady, taki na sobaš kroj. Šila som aj do Anglicka, štiri kroje, no ta na pamjatku maju po mne.
To šijem košeľu, to ma but na pedesjatku, ale roskazala si čistu bjelu. Ta se šije s čipkami. Bes mandžet, po novom uš. Na rukavoch se nosili ťeto zapjastki. Dachto chce zeleňe, dachto chce takjeto pestrejšje. To je sukňa štofova, tu mi dali za persten, tak se to volalo. Ket som se šla vidavat, to jak dar ot buducjeho mandžela. K tomu buu autot šurc a auta salouka, to som mala na sobaš oblečeňe. Takú nemau nichto, lebo bula pacerikami višivana.
V obecnej dielni spolu so starostkou Ing. Slávkou Krišťákovou sme spoznali za šijacími strojmi i ďalšie členky kolektívu, za ktoré doplnila: "Folklór tu existuje od nepamäti a teta Dovalovská, keď som ku nej prišla, sa zakaždým spytovala, že kto to bude robiť, keď ona zomrie."
Starostka: My sme sa tejto myšlienky v obci chytili a spolu s poslancami sme sa dohodli, že čo keby sme založili sociálny podnik s takýmto zameraním. Prišlo nám vhod v tom období tvorenie akčného plánu okresu Rožňava. Všetky výšivky sa snažíme robiť starou technikou a ručne. Nerobíme nič strojovo, pretože v Rejdovej sa nikdy strojovo nevyšívalo. Základná výšivka je krížiková výšivka, plnená a prípadne retiazka. Toto sa snažíme aj dodržiavať. Pokiaľ máme viac objednávok na vyšívané košele, zvykneme osloviť aj naše tety dôchodkyne v obci a ony nám s tými výšivkami veľmi radi pomôžu.
Komentár redaktorky: Hotové kúsky chodia predávať aj na jarmok. Okrem krojov na objednávku pre rôzne folklórne skupiny šijú aj rôzne doplnky. Do budúcnosti plánujú svoju činnosť rozšíriť o ďalšie pôvodné remeslo.
Starostka: Tento rok je takým naším snom spustiť tkanie rejdovských kobercov, pretože u nás sa veľa tkalo. V každej rodine, v každom dvore boli krosná a počas dlhých večerov ženy tkali, strihali si handry z oblečenia. Tie staré ženy už vlastne pomreli a túto tradíciu chceme oživiť. Už na tom aj pracujeme, už sme rozložili krosná a tá pani, ktorá vyšíva, vie aj tkať. Budeme sa snažiť cez zimné mesiace rozbehnúť aj tkanie týchto tradičných rejdovských kobercov.
Nuž aj takto to chodí v niektorých obciach na hornom Gemeri. Najmä tam, kde pohnú rozumom a snažia sa napomôcť svojim občanom v ich nenahraditeľnej činnosti k ich rozvoju a potom i k rozvoju obce.
Podľa vysielania RTVS zaznamenal O. Doboš
Foto: zdroj RTVS - Slovensko v obraoch
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/obce-gemera/223/rejdova/12472/pohlad-do-krajcirskej-dielni-v-rejdovej-cez-televiznu-obrazovku#sigProGalleriaf71ce2bc82
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).