Komentár: Obec Rejdová a folklór patria nerozlučne k sebe. Každoročne sa tu koná významný festival s prehliadkou ľudových tradícií. Kroje sú jeho samozrejmou súčasťou. Ušiť a vyšiť takúto parádu s obdivuhodným espritom dokáže osemdesiatsedemročná pani Zuzana Dovalovská.

Ako ináč, čakali sme, že televízna obrazovka predstaví našu hlavnú postavu reportáže, pani Zuzanu Dovalovskú, aj keď nie je pri práci. A tak sa obrázky, ktoré si všímala kamera, prelínali s rozprávaním našej pani Dovalovskej. Ako správna Rejdovka, hovorila po rejdovsky.
Zuzana Dovalovská: Sedemdesjat rokov šijem uš. Jak mi bulo šternac rokov, no ta zmo začali šit. Bo boli kamaratki, začali nosit bluski všelijakje, chto - čo si vimisleu... No a pre kamaratki som šila ja. Mi zmo buli tri sestri, taže aj pre nas bulo treba velej šit, mat nestačila šitko, ta ja som za stroj sjadla ket ona skončila. Herďe oblečeňe, no tak... ot
spotku vam povjem – to se nosilo s platna ušiťe, spodnik se volau. Na to išla jedna kamža uska, druha široka. No a na verch išla štofka, lebo zmo to volali takje kruščovje sukne a kašmirovje. ... No a s tim zmo se paradili. Mi sestri zmo si jedna druhej prepožičali. Aj kotra skorej dobehla ku kroju, ta to si obľekla.
Komentár: Dnes si môžeme zo svojho šatníka vybrať oblečenie z pestrej ponuky. Kedysi ale takéto možnosti neboli. Odevy sa vyrábali ručne z toho, čo bolo dostupné a s pokorou.
Dovalovská: Vjete, čo? Mi zmo prešívali ot staršich sesťer, na kratkje zmo prešivali, dačo zmo obratili naopak, čo bulo ešče nevišediveťe, ta to se na lico nosilo. A ťeto oplecka zmo nosili s platna. To se ces zimu prjadlo, tkalo, potom sa bjelilo na jar a na lukach poľevalo, no a potom Čo komu bulo treba z autim našim suborom, bo to uš mamo velej rokou
založeni, ja som šila šitko. Ale šila som aj do Kanady, taki na sobaš kroj. Šila som aj do Anglicka, štiri kroje, no ta na pamjatku maju po mne.
To šijem košeľu, to ma but na pedesjatku, ale roskazala si čistu bjelu. Ta se šije s čipkami. Bes mandžet, po novom uš. Na rukavoch se nosili ťeto zapjastki. Dachto chce zeleňe, dachto chce takjeto pestrejšje. To je sukňa štofova, tu mi dali za persten, tak se to volalo. Ket som se šla vidavat, to jak dar ot buducjeho mandžela. K tomu buu autot šurc a auta salouka, to som mala na sobaš oblečeňe. Takú nemau nichto, lebo bula pacerikami višivana.
V obecnej dielni spolu so starostkou Ing. Slávkou Krišťákovou sme spoznali za šijacími strojmi i ďalšie členky kolektívu, za ktoré doplnila: "Folklór tu existuje od nepamäti a teta Dovalovská, keď som ku nej prišla, sa zakaždým spytovala, že kto to bude robiť, keď ona zomrie."

Starostka: My sme sa tejto myšlienky v obci chytili a spolu s poslancami sme sa dohodli, že čo keby sme založili sociálny podnik s takýmto zameraním. Prišlo nám vhod v tom období tvorenie akčného plánu okresu Rožňava. Všetky výšivky sa snažíme robiť starou technikou a ručne. Nerobíme nič strojovo, pretože v Rejdovej sa nikdy strojovo nevyšívalo. Základná výšivka je krížiková výšivka, plnená a prípadne retiazka. Toto sa snažíme aj dodržiavať. Pokiaľ máme viac objednávok na vyšívané košele, zvykneme osloviť aj naše tety dôchodkyne v obci a ony nám s tými výšivkami veľmi radi pomôžu.

Komentár redaktorky: Hotové kúsky chodia predávať aj na jarmok. Okrem krojov na objednávku pre rôzne folklórne skupiny šijú aj rôzne doplnky. Do budúcnosti plánujú svoju činnosť rozšíriť o ďalšie pôvodné remeslo.

Starostka: Tento rok je takým naším snom spustiť tkanie rejdovských kobercov, pretože u nás sa veľa tkalo. V každej rodine, v každom dvore boli krosná a počas dlhých večerov ženy tkali, strihali si handry z oblečenia. Tie staré ženy už vlastne pomreli a túto tradíciu chceme oživiť. Už na tom aj pracujeme, už sme rozložili krosná a tá pani, ktorá vyšíva, vie aj tkať. Budeme sa snažiť cez zimné mesiace rozbehnúť aj tkanie týchto tradičných rejdovských kobercov.
Nuž aj takto to chodí v niektorých obciach na hornom Gemeri. Najmä tam, kde pohnú rozumom a snažia sa napomôcť svojim občanom v ich nenahraditeľnej činnosti k ich rozvoju a potom i k rozvoju obce.
Podľa vysielania RTVS zaznamenal O. Doboš
Foto: zdroj RTVS - Slovensko v obraoch
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/obce-gemera/223/rejdova/12472/pohlad-do-krajcirskej-dielni-v-rejdovej-cez-televiznu-obrazovku#sigProGalleriaf71ce2bc82
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.