Na Rejdovské oslavy - tak ako to my, Rejdovci nazývame - na Gemerské folklórne slávnosti v Rejdovej sa celý rok tešíme nielen my, ale aj široká folklórna verejnosť. Tešíme sa nielen na tú srdečnú atmosféru, ale aj na to, že tam postretáme kopu známych, rodinu, kamarátov, ktorých sme nevideli deň, dva, ale i desiatky rokov...domácnosti, keď sa otvoria dvere s návštevou, domáca pani zakúri do "šparovni", nestihnete ochutnať "kvasnu ženticu" a gazdiná už sádza halušky.
Tak to bolo aj tento rok na našich "oslavách", domáci i chalupári priamo vo svojich dvoroch núkali "okoštovať" tieto všetky dobroty, vo dvoroch na pľacu varili halušky, pirohy, u Brehalu vo dvore náš Mišo ponúkal syr, žinčicu..., v ostatných dvoroch ste sa mohli pokochať výstavkami krásnych krojov, u Vilima vo dvore paličkovou čipkou, u Dulina bol včelársky dvor, vo "spolku" na dvore ste sa mohli naučiť vyrábať drevený rejdovský "šingel".
Rejdovské ženy vám predviedli ako sa tkali pokrovce, pri četerny bielili plátno, na terdlici kvečkiarke sa ľan posekal, na hlaďačke sa vytrel, trel a vyhladil, či ako sa česal ľan, ako sa priadlo, mohli ste si vyskúšať ako sa v Rejdovej viazal hantúšok - šatka na hlavu... Všetko by som vám to chcela opísať, myšlienkami som ešte stále v Rejdovej "na pľacu"...
Ale čo je najzaujímavejšie, toto všetko ste mohli pozerať, skúšať si a obdivovať priamo pri sledovaní celého programu, pretože domáci umiestnili pódium hneď vedľa kostola "pole Kakalu" pri vjazde na námestie, na náš "pľac". A tak sme mohli sledovať program priamo pri koštovaní rejdovských špecialít. Priamo "od stola" nás naši zo šenku obslúžili, a tak diváci modli zajedať, zapíjať a sledovať program či celé dianie na pľaci. Lebo i to stálo zato. Nálada a atmosféra bola taká spontánna a jedinečná, že sa tancovalo nielen na pódiu, ale i v okolí hľadiska, hudba hrala nielen na pódiu, ale muzikanti vytiahli husličky i spoza stola. Hralo, spievalo sa všade...
Jubilejný program uvádzala Ing. Dana Lacková - dcéra zakladajúceho člena a vedúceho FS Hôra - Jána Garana Krišťáka.
Nechcem sa tu veľmi rozpisovať o programe. Bol vynikajúci a je napísaný na plagátoch. Chcem vám skôr opísať moje osobné dojmy. Možno tým, že pochádzam z Rejdovej - som Rejdovka žijúca mimo, moje dojmy nebudú nestranné. Vyrastala som v rodine najznámejšej folkloristky na Gemeri - Márie Brdárskej Janošky,
takže celý môj život je spätý s folklórom. Nie je to náhoda, že moja mamka je úžasná speváčka, ľudová rozprávačka, choreografka, pretože už jej rodičia, ale aj starí rodičia celé dni pri práci - aj nevedomky - sa venovali folklóru. Otec v "kúdelnej chyži u Janošky" mladým pri strúhaní šindľov, či pri pradení, rozprával všakovaké príbehy a píipoviedky, mama a starká spievali prekrásne balady... "Ešte autu ti zaspievam..., ešte autaku nevieš", takto sa mne i mojej sestre starká prihovárala. Toto všetko moja mamka celý svoj život chcela a chce ukázať, čo sa jej aj úspešne darí. Vždy vravela, že na 40 rokov dopredu má tému, s ktorou by sme sa vedeli na našich slávnostiach predstaviť. Každý rok pripraví novú a jedinečnú choreografiu. No mala aj tajné želanie, ukázať niečo aj zo zvyklostí v kostole. Keďže pódium je hneď vedľa, vŕtalo jej to v hlave - a zrealizovanie nenechalo na seba dlho čakať. Minulý rok pripravila Rejdovské ohlášky v kostole. Voľakedy sa v Rejdovej na svadbu nepozývalo pozvánkami, ale farár po tri nedele pred svadbou ohlasoval, kto bude mať daný deň svadbu. Toto mamka s našou folklórnou skupinou Hôra nacvičila. Na organe hral Janko Siroma z Kovačice, absolvent JAMU v Brne, a s domácou farárkou omšu celebroval náš Janko Molčan, toho času pôsobiaci v Partizánskej Ľupči. Takže diváci mohli program sledovať súčasne v kostole, i na pódiu.
Táto myšlienka mala veľký úspech a obrovský ohlas. Keďže minulý rok boli ohlášky na svadbu, tento rok nemohlo byť nič iné ako pravá rejdovská svadba, spolu s FS Železiar. Rejdovské slávnosti sa začali v piatok svadbou z kostola, a to dokonca v priamom prenose slovenského rozhlasu rádia Regina.
Keďže tento ročník bol výročný, choreograf Ján Lipták spolu s organizátormi chceli venovať piatkový večer všetkým členom účinkujúcim za celých 60 rokov a pripomenúť 60 rokov účinkovania FS Hôra ukážkami z jednotlivých období od jeho začiatkov. Oslovili takmer všetkých účinkujúcich za celé toto obdobie a pripravili choreografiu tak, aby sa malými ukážkami predviedli tí, ktorí mohli prísť a ukázať čo-to, s čím sa rejdovský súbor prezentoval za celé svoje obdobie pôsobenia.
Na úvod vystúpilo niekoľko zakladajúcich členiek a hľadisko ich odmenilo obrovským potleskom. Hoci zdravotný stav niektorým z nich nedovolil predviesť koleso ako za mladi, aj tak naše ženy ukázali, že tancovať nezabudli a aj v tak vysokom veku im nôžky ešte virgajú. :-)
Šesťdesiate roky minulého storočia boli známe naším povestným palicovým tancom, ktorý za "dozoru" Ing. Jána Krišťáka zatancovali chlapci z folklórneho súboru. Ukážkou zo sedemdesiatych rokov rejdovskí chlapi piesňou V rejdovskom rybníčku roztancovali hľadisko. Osemdesiate roky boli v znamení tanca „rejdovské nevesty,“ ako nás familiárne režisér Janko volal. Zatancovali sme malú ukážku z tanca "Na 6 mieškov" - Dcéra matky se spytuje, jak to jak, sejú mak, Išla Marína, Kodyže to žito zejde. A nakoniec tancom - Ide káčor poza šíny - sme roztlieskali hľadisko. No a súčasnú tvorbu folklórnej, teraz už skupiny, ukázala, a tým aj ukončila piatkový slávnostný večer, folklórna skupina v terajšom zoskupení pravou rejdovskou svadbou - zavíjankou a nevestickým tancom.
Z hľadiska som počula, okrem ovácií a obrovského potlesku, aj slová - že ak vyjdú Rejdovci na javisko, najprv potešia krásnymi krojmi oko, potom nádherným spevom ucho a na koniec srdce.
A pre toto sa nám folkloristom oplatí postaviť na pódium, a aj pre toto sa rada vraciam do mojej rodnej Rejdovej.
Mgr. Jana Brdárska Molčanová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.