Na Rejdovské oslavy - tak ako to my, Rejdovci nazývame - na Gemerské folklórne slávnosti v Rejdovej sa celý rok tešíme nielen my, ale aj široká folklórna verejnosť. Tešíme sa nielen na tú srdečnú atmosféru, ale aj na to, že tam postretáme kopu známych, rodinu, kamarátov, ktorých sme nevideli deň, dva, ale i desiatky rokov...domácnosti, keď sa otvoria dvere s návštevou, domáca pani zakúri do "šparovni", nestihnete ochutnať "kvasnu ženticu" a gazdiná už sádza halušky.
Tak to bolo aj tento rok na našich "oslavách", domáci i chalupári priamo vo svojich dvoroch núkali "okoštovať" tieto všetky dobroty, vo dvoroch na pľacu varili halušky, pirohy, u Brehalu vo dvore náš Mišo ponúkal syr, žinčicu..., v ostatných dvoroch ste sa mohli pokochať výstavkami krásnych krojov, u Vilima vo dvore paličkovou čipkou, u Dulina bol včelársky dvor, vo "spolku" na dvore ste sa mohli naučiť vyrábať drevený rejdovský "šingel".
Rejdovské ženy vám predviedli ako sa tkali pokrovce, pri četerny bielili plátno, na terdlici kvečkiarke sa ľan posekal, na hlaďačke sa vytrel, trel a vyhladil, či ako sa česal ľan, ako sa priadlo, mohli ste si vyskúšať ako sa v Rejdovej viazal hantúšok - šatka na hlavu... Všetko by som vám to chcela opísať, myšlienkami som ešte stále v Rejdovej "na pľacu"...
Ale čo je najzaujímavejšie, toto všetko ste mohli pozerať, skúšať si a obdivovať priamo pri sledovaní celého programu, pretože domáci umiestnili pódium hneď vedľa kostola "pole Kakalu" pri vjazde na námestie, na náš "pľac". A tak sme mohli sledovať program priamo pri koštovaní rejdovských špecialít. Priamo "od stola" nás naši zo šenku obslúžili, a tak diváci modli zajedať, zapíjať a sledovať program či celé dianie na pľaci. Lebo i to stálo zato. Nálada a atmosféra bola taká spontánna a jedinečná, že sa tancovalo nielen na pódiu, ale i v okolí hľadiska, hudba hrala nielen na pódiu, ale muzikanti vytiahli husličky i spoza stola. Hralo, spievalo sa všade...
Jubilejný program uvádzala Ing. Dana Lacková - dcéra zakladajúceho člena a vedúceho FS Hôra - Jána Garana Krišťáka.
Nechcem sa tu veľmi rozpisovať o programe. Bol vynikajúci a je napísaný na plagátoch. Chcem vám skôr opísať moje osobné dojmy. Možno tým, že pochádzam z Rejdovej - som Rejdovka žijúca mimo, moje dojmy nebudú nestranné. Vyrastala som v rodine najznámejšej folkloristky na Gemeri - Márie Brdárskej Janošky,
takže celý môj život je spätý s folklórom. Nie je to náhoda, že moja mamka je úžasná speváčka, ľudová rozprávačka, choreografka, pretože už jej rodičia, ale aj starí rodičia celé dni pri práci - aj nevedomky - sa venovali folklóru. Otec v "kúdelnej chyži u Janošky" mladým pri strúhaní šindľov, či pri pradení, rozprával všakovaké príbehy a píipoviedky, mama a starká spievali prekrásne balady... "Ešte autu ti zaspievam..., ešte autaku nevieš", takto sa mne i mojej sestre starká prihovárala. Toto všetko moja mamka celý svoj život chcela a chce ukázať, čo sa jej aj úspešne darí. Vždy vravela, že na 40 rokov dopredu má tému, s ktorou by sme sa vedeli na našich slávnostiach predstaviť. Každý rok pripraví novú a jedinečnú choreografiu. No mala aj tajné želanie, ukázať niečo aj zo zvyklostí v kostole. Keďže pódium je hneď vedľa, vŕtalo jej to v hlave - a zrealizovanie nenechalo na seba dlho čakať. Minulý rok pripravila Rejdovské ohlášky v kostole. Voľakedy sa v Rejdovej na svadbu nepozývalo pozvánkami, ale farár po tri nedele pred svadbou ohlasoval, kto bude mať daný deň svadbu. Toto mamka s našou folklórnou skupinou Hôra nacvičila. Na organe hral Janko Siroma z Kovačice, absolvent JAMU v Brne, a s domácou farárkou omšu celebroval náš Janko Molčan, toho času pôsobiaci v Partizánskej Ľupči. Takže diváci mohli program sledovať súčasne v kostole, i na pódiu.
Táto myšlienka mala veľký úspech a obrovský ohlas. Keďže minulý rok boli ohlášky na svadbu, tento rok nemohlo byť nič iné ako pravá rejdovská svadba, spolu s FS Železiar. Rejdovské slávnosti sa začali v piatok svadbou z kostola, a to dokonca v priamom prenose slovenského rozhlasu rádia Regina.
Keďže tento ročník bol výročný, choreograf Ján Lipták spolu s organizátormi chceli venovať piatkový večer všetkým členom účinkujúcim za celých 60 rokov a pripomenúť 60 rokov účinkovania FS Hôra ukážkami z jednotlivých období od jeho začiatkov. Oslovili takmer všetkých účinkujúcich za celé toto obdobie a pripravili choreografiu tak, aby sa malými ukážkami predviedli tí, ktorí mohli prísť a ukázať čo-to, s čím sa rejdovský súbor prezentoval za celé svoje obdobie pôsobenia.
Na úvod vystúpilo niekoľko zakladajúcich členiek a hľadisko ich odmenilo obrovským potleskom. Hoci zdravotný stav niektorým z nich nedovolil predviesť koleso ako za mladi, aj tak naše ženy ukázali, že tancovať nezabudli a aj v tak vysokom veku im nôžky ešte virgajú. :-)
Šesťdesiate roky minulého storočia boli známe naším povestným palicovým tancom, ktorý za "dozoru" Ing. Jána Krišťáka zatancovali chlapci z folklórneho súboru. Ukážkou zo sedemdesiatych rokov rejdovskí chlapi piesňou V rejdovskom rybníčku roztancovali hľadisko. Osemdesiate roky boli v znamení tanca „rejdovské nevesty,“ ako nás familiárne režisér Janko volal. Zatancovali sme malú ukážku z tanca "Na 6 mieškov" - Dcéra matky se spytuje, jak to jak, sejú mak, Išla Marína, Kodyže to žito zejde. A nakoniec tancom - Ide káčor poza šíny - sme roztlieskali hľadisko. No a súčasnú tvorbu folklórnej, teraz už skupiny, ukázala, a tým aj ukončila piatkový slávnostný večer, folklórna skupina v terajšom zoskupení pravou rejdovskou svadbou - zavíjankou a nevestickým tancom.
Z hľadiska som počula, okrem ovácií a obrovského potlesku, aj slová - že ak vyjdú Rejdovci na javisko, najprv potešia krásnymi krojmi oko, potom nádherným spevom ucho a na koniec srdce.
A pre toto sa nám folkloristom oplatí postaviť na pódium, a aj pre toto sa rada vraciam do mojej rodnej Rejdovej.
Mgr. Jana Brdárska Molčanová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.