Na Rejdovské oslavy - tak ako to my, Rejdovci nazývame - na Gemerské folklórne slávnosti v Rejdovej sa celý rok tešíme nielen my, ale aj široká folklórna verejnosť. Tešíme sa nielen na tú srdečnú atmosféru, ale aj na to, že tam postretáme kopu známych, rodinu, kamarátov, ktorých sme nevideli deň, dva, ale i desiatky rokov...domácnosti, keď sa otvoria dvere s návštevou, domáca pani zakúri do "šparovni", nestihnete ochutnať "kvasnu ženticu" a gazdiná už sádza halušky.
Tak to bolo aj tento rok na našich "oslavách", domáci i chalupári priamo vo svojich dvoroch núkali "okoštovať" tieto všetky dobroty, vo dvoroch na pľacu varili halušky, pirohy, u Brehalu vo dvore náš Mišo ponúkal syr, žinčicu..., v ostatných dvoroch ste sa mohli pokochať výstavkami krásnych krojov, u Vilima vo dvore paličkovou čipkou, u Dulina bol včelársky dvor, vo "spolku" na dvore ste sa mohli naučiť vyrábať drevený rejdovský "šingel".
Rejdovské ženy vám predviedli ako sa tkali pokrovce, pri četerny bielili plátno, na terdlici kvečkiarke sa ľan posekal, na hlaďačke sa vytrel, trel a vyhladil, či ako sa česal ľan, ako sa priadlo, mohli ste si vyskúšať ako sa v Rejdovej viazal hantúšok - šatka na hlavu... Všetko by som vám to chcela opísať, myšlienkami som ešte stále v Rejdovej "na pľacu"...
Ale čo je najzaujímavejšie, toto všetko ste mohli pozerať, skúšať si a obdivovať priamo pri sledovaní celého programu, pretože domáci umiestnili pódium hneď vedľa kostola "pole Kakalu" pri vjazde na námestie, na náš "pľac". A tak sme mohli sledovať program priamo pri koštovaní rejdovských špecialít. Priamo "od stola" nás naši zo šenku obslúžili, a tak diváci modli zajedať, zapíjať a sledovať program či celé dianie na pľaci. Lebo i to stálo zato. Nálada a atmosféra bola taká spontánna a jedinečná, že sa tancovalo nielen na pódiu, ale i v okolí hľadiska, hudba hrala nielen na pódiu, ale muzikanti vytiahli husličky i spoza stola. Hralo, spievalo sa všade...
Jubilejný program uvádzala Ing. Dana Lacková - dcéra zakladajúceho člena a vedúceho FS Hôra - Jána Garana Krišťáka.
Nechcem sa tu veľmi rozpisovať o programe. Bol vynikajúci a je napísaný na plagátoch. Chcem vám skôr opísať moje osobné dojmy. Možno tým, že pochádzam z Rejdovej - som Rejdovka žijúca mimo, moje dojmy nebudú nestranné. Vyrastala som v rodine najznámejšej folkloristky na Gemeri - Márie Brdárskej Janošky,
takže celý môj život je spätý s folklórom. Nie je to náhoda, že moja mamka je úžasná speváčka, ľudová rozprávačka, choreografka, pretože už jej rodičia, ale aj starí rodičia celé dni pri práci - aj nevedomky - sa venovali folklóru. Otec v "kúdelnej chyži u Janošky" mladým pri strúhaní šindľov, či pri pradení, rozprával všakovaké príbehy a píipoviedky, mama a starká spievali prekrásne balady... "Ešte autu ti zaspievam..., ešte autaku nevieš", takto sa mne i mojej sestre starká prihovárala. Toto všetko moja mamka celý svoj život chcela a chce ukázať, čo sa jej aj úspešne darí. Vždy vravela, že na 40 rokov dopredu má tému, s ktorou by sme sa vedeli na našich slávnostiach predstaviť. Každý rok pripraví novú a jedinečnú choreografiu. No mala aj tajné želanie, ukázať niečo aj zo zvyklostí v kostole. Keďže pódium je hneď vedľa, vŕtalo jej to v hlave - a zrealizovanie nenechalo na seba dlho čakať. Minulý rok pripravila Rejdovské ohlášky v kostole. Voľakedy sa v Rejdovej na svadbu nepozývalo pozvánkami, ale farár po tri nedele pred svadbou ohlasoval, kto bude mať daný deň svadbu. Toto mamka s našou folklórnou skupinou Hôra nacvičila. Na organe hral Janko Siroma z Kovačice, absolvent JAMU v Brne, a s domácou farárkou omšu celebroval náš Janko Molčan, toho času pôsobiaci v Partizánskej Ľupči. Takže diváci mohli program sledovať súčasne v kostole, i na pódiu.
Táto myšlienka mala veľký úspech a obrovský ohlas. Keďže minulý rok boli ohlášky na svadbu, tento rok nemohlo byť nič iné ako pravá rejdovská svadba, spolu s FS Železiar. Rejdovské slávnosti sa začali v piatok svadbou z kostola, a to dokonca v priamom prenose slovenského rozhlasu rádia Regina.
Keďže tento ročník bol výročný, choreograf Ján Lipták spolu s organizátormi chceli venovať piatkový večer všetkým členom účinkujúcim za celých 60 rokov a pripomenúť 60 rokov účinkovania FS Hôra ukážkami z jednotlivých období od jeho začiatkov. Oslovili takmer všetkých účinkujúcich za celé toto obdobie a pripravili choreografiu tak, aby sa malými ukážkami predviedli tí, ktorí mohli prísť a ukázať čo-to, s čím sa rejdovský súbor prezentoval za celé svoje obdobie pôsobenia.
Na úvod vystúpilo niekoľko zakladajúcich členiek a hľadisko ich odmenilo obrovským potleskom. Hoci zdravotný stav niektorým z nich nedovolil predviesť koleso ako za mladi, aj tak naše ženy ukázali, že tancovať nezabudli a aj v tak vysokom veku im nôžky ešte virgajú. :-)
Šesťdesiate roky minulého storočia boli známe naším povestným palicovým tancom, ktorý za "dozoru" Ing. Jána Krišťáka zatancovali chlapci z folklórneho súboru. Ukážkou zo sedemdesiatych rokov rejdovskí chlapi piesňou V rejdovskom rybníčku roztancovali hľadisko. Osemdesiate roky boli v znamení tanca „rejdovské nevesty,“ ako nás familiárne režisér Janko volal. Zatancovali sme malú ukážku z tanca "Na 6 mieškov" - Dcéra matky se spytuje, jak to jak, sejú mak, Išla Marína, Kodyže to žito zejde. A nakoniec tancom - Ide káčor poza šíny - sme roztlieskali hľadisko. No a súčasnú tvorbu folklórnej, teraz už skupiny, ukázala, a tým aj ukončila piatkový slávnostný večer, folklórna skupina v terajšom zoskupení pravou rejdovskou svadbou - zavíjankou a nevestickým tancom.
Z hľadiska som počula, okrem ovácií a obrovského potlesku, aj slová - že ak vyjdú Rejdovci na javisko, najprv potešia krásnymi krojmi oko, potom nádherným spevom ucho a na koniec srdce.
A pre toto sa nám folkloristom oplatí postaviť na pódium, a aj pre toto sa rada vraciam do mojej rodnej Rejdovej.
Mgr. Jana Brdárska Molčanová
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).