domácnosti, keď sa otvoria dvere s návštevou, domáca pani zakúri do "šparovni", nestihnete ochutnať "kvasnu ženticu" a gazdiná už sádza halušky.
Tak to bolo aj tento rok na našich "oslavách", domáci i chalupári priamo vo svojich dvoroch núkali "okoštovať" tieto všetky dobroty, vo dvoroch na pľacu varili halušky, pirohy, u Brehalu vo dvore náš Mišo ponúkal syr, žinčicu..., v ostatných dvoroch ste sa mohli pokochať výstavkami krásnych krojov, u Vilima vo dvore paličkovou čipkou, u Dulina bol včelársky dvor, vo "spolku" na dvore ste sa mohli naučiť vyrábať drevený rejdovský "šingel".
Rejdovské ženy vám predviedli ako sa tkali pokrovce, pri četerny bielili plátno, na terdlici kvečkiarke sa ľan posekal, na hlaďačke sa vytrel, trel a vyhladil, či ako sa česal ľan, ako sa priadlo, mohli ste si vyskúšať ako sa v Rejdovej viazal hantúšok - šatka na hlavu... Všetko by som vám to chcela opísať, myšlienkami som ešte stále v Rejdovej "na pľacu"...
Ale čo je najzaujímavejšie, toto všetko ste mohli pozerať, skúšať si a obdivovať priamo pri sledovaní celého programu, pretože domáci umiestnili pódium hneď vedľa kostola "pole Kakalu" pri vjazde na námestie, na náš "pľac". A tak sme mohli sledovať program priamo pri koštovaní rejdovských špecialít. Priamo "od stola" nás naši zo šenku obslúžili, a tak diváci modli zajedať, zapíjať a sledovať program či celé dianie na pľaci. Lebo i to stálo zato. Nálada a atmosféra bola taká spontánna a jedinečná, že sa tancovalo nielen na pódiu, ale i v okolí hľadiska, hudba hrala nielen na pódiu, ale muzikanti vytiahli husličky i spoza stola. Hralo, spievalo sa všade...
Jubilejný program uvádzala Ing. Dana Lacková - dcéra zakladajúceho člena a vedúceho FS Hôra - Jána Garana Krišťáka.
Nechcem sa tu veľmi rozpisovať o programe. Bol vynikajúci a je napísaný na plagátoch. Chcem vám skôr opísať moje osobné dojmy. Možno tým, že pochádzam z Rejdovej - som Rejdovka žijúca mimo, moje dojmy nebudú nestranné. Vyrastala som v rodine najznámejšej folkloristky na Gemeri - Márie Brdárskej Janošky,
takže celý môj život je spätý s folklórom. Nie je to náhoda, že moja mamka je úžasná speváčka, ľudová rozprávačka, choreografka, pretože už jej rodičia, ale aj starí rodičia celé dni pri práci - aj nevedomky - sa venovali folklóru. Otec v "kúdelnej chyži u Janošky" mladým pri strúhaní šindľov, či pri pradení, rozprával všakovaké príbehy a píipoviedky, mama a starká spievali prekrásne balady... "Ešte autu ti zaspievam..., ešte autaku nevieš", takto sa mne i mojej sestre starká prihovárala. Toto všetko moja mamka celý svoj život chcela a chce ukázať, čo sa jej aj úspešne darí. Vždy vravela, že na 40 rokov dopredu má tému, s ktorou by sme sa vedeli na našich slávnostiach predstaviť. Každý rok pripraví novú a jedinečnú choreografiu. No mala aj tajné želanie, ukázať niečo aj zo zvyklostí v kostole. Keďže pódium je hneď vedľa, vŕtalo jej to v hlave - a zrealizovanie nenechalo na seba dlho čakať. Minulý rok pripravila Rejdovské ohlášky v kostole. Voľakedy sa v Rejdovej na svadbu nepozývalo pozvánkami, ale farár po tri nedele pred svadbou ohlasoval, kto bude mať daný deň svadbu. Toto mamka s našou folklórnou skupinou Hôra nacvičila. Na organe hral Janko Siroma z Kovačice, absolvent JAMU v Brne, a s domácou farárkou omšu celebroval náš Janko Molčan, toho času pôsobiaci v Partizánskej Ľupči. Takže diváci mohli program sledovať súčasne v kostole, i na pódiu.
Táto myšlienka mala veľký úspech a obrovský ohlas. Keďže minulý rok boli ohlášky na svadbu, tento rok nemohlo byť nič iné ako pravá rejdovská svadba, spolu s FS Železiar. Rejdovské slávnosti sa začali v piatok svadbou z kostola, a to dokonca v priamom prenose slovenského rozhlasu rádia Regina.
Keďže tento ročník bol výročný, choreograf Ján Lipták spolu s organizátormi chceli venovať piatkový večer všetkým členom účinkujúcim za celých 60 rokov a pripomenúť 60 rokov účinkovania FS Hôra ukážkami z jednotlivých období od jeho začiatkov. Oslovili takmer všetkých účinkujúcich za celé toto obdobie a pripravili choreografiu tak, aby sa malými ukážkami predviedli tí, ktorí mohli prísť a ukázať čo-to, s čím sa rejdovský súbor prezentoval za celé svoje obdobie pôsobenia.
Na úvod vystúpilo niekoľko zakladajúcich členiek a hľadisko ich odmenilo obrovským potleskom. Hoci zdravotný stav niektorým z nich nedovolil predviesť koleso ako za mladi, aj tak naše ženy ukázali, že tancovať nezabudli a aj v tak vysokom veku im nôžky ešte virgajú. :-)
Šesťdesiate roky minulého storočia boli známe naším povestným palicovým tancom, ktorý za "dozoru" Ing. Jána Krišťáka zatancovali chlapci z folklórneho súboru. Ukážkou zo sedemdesiatych rokov rejdovskí chlapi piesňou V rejdovskom rybníčku roztancovali hľadisko. Osemdesiate roky boli v znamení tanca „rejdovské nevesty,“ ako nás familiárne režisér Janko volal. Zatancovali sme malú ukážku z tanca "Na 6 mieškov" - Dcéra matky se spytuje, jak to jak, sejú mak, Išla Marína, Kodyže to žito zejde. A nakoniec tancom - Ide káčor poza šíny - sme roztlieskali hľadisko. No a súčasnú tvorbu folklórnej, teraz už skupiny, ukázala, a tým aj ukončila piatkový slávnostný večer, folklórna skupina v terajšom zoskupení pravou rejdovskou svadbou - zavíjankou a nevestickým tancom.
Z hľadiska som počula, okrem ovácií a obrovského potlesku, aj slová - že ak vyjdú Rejdovci na javisko, najprv potešia krásnymi krojmi oko, potom nádherným spevom ucho a na koniec srdce.
A pre toto sa nám folkloristom oplatí postaviť na pódium, a aj pre toto sa rada vraciam do mojej rodnej Rejdovej.
Mgr. Jana Brdárska Molčanová
































Na Rejdovské oslavy - tak ako to my, Rejdovci nazývame - na Gemerské folklórne slávnosti v Rejdovej sa celý rok tešíme nielen my, ale aj široká folklórna verejnosť. Tešíme sa nielen na tú srdečnú atmosféru, ale aj na to, že tam postretáme kopu známych, rodinu, kamarátov, ktorých sme nevideli deň, dva, ale i desiatky rokov...
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-