Obsahuje minerály alebo iné rozpustené zložky, ktoré zvýrazňujú jej chuť alebo jej liečebné účinky. Podľa slovenskej legislatívy musí byť mikrobiologicky bezchybná, mať pôvod v podzemnej vrstve a získaná zo zdroja vyhláseného osobitným predpisom. Voda sa za prírodnú minerálnu vodu považuje vtedy, keď je aspoň jeden gram minerálnych látok v jednom litri vody. Ak je ich menej, je to prírodná stolová voda. (zdroj: https://voda29.webnode.sk/mineralne-vody/)
Skutočnosť, ako sa dobývanie nerastných surovín a využívanie prípadných minerálnych vôd môže dostať do konfliktnej situácie, nenechala v tomto prípade na seba dlho čakať, čo spôsobilo geografické rozloženie miesta ťažby nerastnej suroviny a prameňov vôd. Ložisko polymetalických rúd Mária sa totiž nachádza na východe rudných žíl na povrch a hlavne v ich pokračovaní do hĺbky v tesnej blízkosti kúpeľov, ako to znázorňuje aj nasledovný obrázok. Ťažba ložiska začala pred mnohými storočiami, a to na začiatku na povrchovom východe žily Mária, kde sa zrudnenie podarilo lokalizovať vďaka prítomnosti sekundárneho, výrazne zeleného minerálu malachit, vznikajúcom na mineráli medi – chalkopyritu. Následne sa pokračovanie žily do hĺbky overovalo banskými prácami postupne až po 6. obzor. Do banských prác vnikalo množstvo vody s častými prievalmi, ktoré zatopili celú vyrazenú časť. Výdatnosti prievalov dosahovali údajne aj 100 l/s . Následkom jedného z takýchto prievalov dňa 21.12.1946 pri postupe prác na 2. obzore žily Mária (v podzemí asi 120 m severne od terajšej úpadnice), došlo k zániku prameňov v bývalých železitých kúpeľoch (Dobiáš, 1958). Dokumentácia sa nezachovala, ale situácia určite súvisela s narazením na staré banské práce, zatopené vodou, ako i akumuláciou podzemných vôd v tektonicky silne porušenom horninovom prostredí.
Obr. 1 Znázornenie vzájomnej polohy kúpeľov, okolitej banskej prevádzky a osídlení
Po druhej svetovej vojne pokračovala otvárka ložiska Mária razením úpadnice z povrchu až po úroveň 6. obzoru. Začalo sa i s razením šachty Mária I. z povrchu, vo svahu nad Železitými kúpeľmi, cca 50 m od potoka. Jej hĺbka však dosiahla len 18 m a práce museli byť zastavené pre veľké problémy s prítokmi podzemnej vody (až 25 l/s). Banské práce pokračovali vyrazením slepej šachty od 6. obzoru po 13. a tiež vyrazením prekopu smerom k Nadabulej. V ťažbe pokračovala ešte organizácia Železorudné bane, n. p. Spišská Nová Ves až do konca 20. storočia, ale v obmedzenom množstve. Zmenou spoločenských pomerov a privatizáciou došlo aj k zmene prevádzkovateľa.
Nový majiteľ prevádzky, spoločnosť Želba, a. s. Spišská Nová Ves ďalšiu ťažbu považovala za neekonomickú a rozhodla o zrušení banskej činnosti, t. j. aj o čerpaní banskej vody. Požiadala regionálne centrum „Geologická služba Spišská Nová Ves“ o spracovanie štúdie na „Hydrogeologické a hydrogeochemické aspekty vplyvu uvažovaného zatopenia komplexu banských diel bane Mária v Rožňave“. Záverečná správa bola predložená v roku 2000 (autori RNDr. Soňa Cicmanová, Ing. Peter Bajtoš), kde boli dané doporučenia, ktoré sa majú realizovať pred plánovaným zatopením banských diel. Na základe rozhodnutia firmy Želba, a. s. boli banské diela zatopené. V priebehu ďalšieho obdobia záujem o obnovenie ťažby prejavili zahraniční investori, keď založili dcérsku spoločnosť Gemer-Can, s. r. o., ktorá po schválení začala čerpanie vôd, obnovila banské diela a otvorila aj pokusnú ťažbu. Neskôr ale zahraniční investori odstúpili od svojho zámeru a dobývací priestor bol prevedený na iné subjekty. V roku 2019 spracovala projekt využívania výhradného ložiska a aj projekt na posúdenie vplyvov na životné prostredie firma GEMER.ORR, s. r. o. Humenné. Ložisko sa tak prakticky už niekoľko rokov neťaží a z banských priestorov sú odčerpávané banské vody. Takýto je teda v stručnosti osud ložiska nerastnej suroviny, ktorého exploatácia vlastne znamenala zánik prameňov minerálnych vôd. O skutočnosti, že nejde iba o jediný prípad ovplyvňovania režimu prameňov realizáciou banských prác, informujú aj nasledujúce riadky.
Obdobie vzniku kúpeľov a ďalší vývoj do začiatkov 20. storočia
O rozvoj kúpeľníctva sa zaslúžila už Mária Terézia, ktorá v roku 1763 vydala nariadenie o vykonaní súpisu a analýze všetkých minerálnych vôd na území Rakúsko-Uhorska. Súpis kúpeľov a minerálnych vôd v rakúsko-uhorskej monarchii popisuje 128 lokalít minerálnych vôd na Slovensku.
Prírodné prostredie okolia Rožňavských kúpeľov bolo rekreačným priestorom majetnejších mešťanov mesta. Hlavný rožňavský a neskôr aj kúpeľný lekár Arthur Mauer bol prvým, ktorý spoznal a využíval klimatické účinky podnebia oblasti, jeho vplyv na otužovanie a ovzdušie plné ozónu. Od začiatku mája až do neskorej jesene sa zdržiaval vo svojej vile a v meste býval v zimnom období. Čoskoro ho nasledovali ďalší: veľkoobchodníci Albert Markó v roku 1880 a Albert Schlosser v roku 1884 a od roku 1898 sa budovanie súkromných víl rozrastalo. Bezprostredne nad hornou terasou kúpeľov si vily postavil staviteľ Henesz a obchodník László Feymann a Miksa Gál odkúpil Repaszkého pozemok ležiaci nad domom lesmajstra. Neskôr, v okolitých súkromných vilách boli pre návštevníkov za poplatok k dispozícii hosťovské izby, najmä vo vilách vlastníkov Maurer, Pauchly, Schlosser, vila Viktória, Gintner a Szilvássy.
Biskupský prameň a studňa Markó
Prvú zmienku o prameňoch minerálnych vôd v okolí Rožňavy v regionálnom meradle nachádzame v správe, ktorú na základe svojej obhliadky, konanej dňa 13. septembra 1769 vypracoval Antal Keszler pod názvom Serutinium Physico-Medicum Principiorum Virtutum in Aquis Mineralibus Inclyti Comitatus Gömöriensis. V doline Čučmy, v tejto dobe, bolo viacej prameňov železito-sírnatej vody. Voda z jedného prameňa bola vhodná na kúpanie, z iného na pitie a existoval aj prameň, ktorý následkom banskej činnosti strácal na výdatnosti (Hohlfeld, L.: Fürdői almanach, Budapest, 1898, 138).
V období rokov 1782 – 1785 sa konalo prvé vojenské mapovanie v celej krajine. Na mape, ktorá bola zhotovená na základe tohto merania, je už miesto neskorších kúpeľov zaznamenané, ako Baad (obr. 3).
Na stráni kopca Szőllőmál sa nachádza viacej prameňov: prvým zo severu je prameň Dolinka, nižšie, v súkromnom vlastníctve, je Markov prameň a južne od neho prameň železitej vody biskupských kúpeľov. Nad ním, na svahu, sa nachádza prameň Anna a naproti mlynu pod kúpeľmi prameň Margita, voda ktorého bola silne železitá o teplote medzi 6 a 14˚C (In: Kerényi, É.: Fürdőélet Gömörben a „hosszú“ 19. században, doktori disszertáció, Budapest, 2016, podľa MNLOL Z 368 81, 2345, 126; A Rozsnyói Takarékpanztár és Zálogház Rt. Böck áltál készítet szakértői javaslata a fürdő védterületének ügyében, Rozsnyó, 24. 9. 1907). V zmysle vtedajšieho ponímania sa vody prameňov v okolí Rožňavy posudzovali ako studené, sírnaté a mineralizované. V kúpeľnom spravodajcovi, vydanom v roku 1853, autor Lengyel podáva informáciu o troch výdatných prameňoch minerálnych vôd, ktoré vznikli vďaka banským vrtným prácam. Jeden z týchto prameňov vyviera v pinge (poznámka: prepadlina vzniknutá banskou činnosťou), druhý využívali v kúpeľoch (bol nazývaný ako kúpeľný prameň) a tretí, ktorý sa nachádzal asi 300 krokov od mesta v jednej súkromnej záhrade (Lengyel: Fürdői zsebkönyv, Buda, 1853, 310). Prameň, ktorý bol využívaný v kúpeľoch, patril rožňavskému biskupstvu a poskytoval vodu pre malý biskupský kúpeľný dom. Voda z tohto prameňa bola kvalifikovaná ako železito-liadková, voda z ostatného ako železito-kyslá. Vody z týchto prameňov sú krištáľovo čisté, bezfarebné, bez zápachu, majú dobrú chuť, rýchly liečebný účinok a sú ľahko stráviteľné. Vody pri kúpeľnom využívaní by mali liečebné účinky na krvný obeh, nadmerné potenie a črevné problémy. Pri ich zohrievaní sa prejaví obsah železa, čo ich sfarbí na načervenalo. Vody z biskupského prameňa ako prvý preskúmal István Pillman na začiatku 19. storočia. Podľa neho pitie železitej vody má omamujúce účinky, ale pri kúpaní má značné mnohostranné liečebné účinky (Kitaibel, P.: Hydrographica Hungarica, J. M. Trattner de Petróza, Pestini, 1829; ŠA BB F. Gemerská župa, č. 2113, kr.256). V roku 1813 prameň preskúmal rožňavský rodák György Marikovszky a zistil, že voda mala teplotu 12,5 ˚C, mernú hmotnosť 1,004, obsahovala 0,444 szemer kyslého uhličitanu železnatého oxydulu a 8,000 szemer kyslého sírnato železnatého oxydulu (Marikovszky, G.: Psychische und analytische Beschreibund aller Minerallquelen des löbl. Gömörer und Klein.Honther Komitats, Lőcse, 1814,9-78), (poznámka: szemer je stará jednotka váhy menšia ako gram, základom ktorej je zrnko obilia; oxydul je nižší stupeň kysličníka – oxidu). V časopise Rozsnyói Híradó zo dňa 1. 10. 1875 bola uverejnená úvaha, že akosť vôd v prameňoch dáva predpoklad na založenie kúpeľnej inštitúcie. Vody, pri kúpeľnom využívaní, by mali liečebné účinky na krvný obeh, nadmerné potenie a črevné problémy (Lengyel, 1853, 310). Pramennú, železnato-sulfohydrogénovú vodu znovu analyzoval Antal Kiss v roku 1852. Zistil, že jeden občiansky font vody obsahuje najviac kyslého sulfátu sodíka (1,42 szemer), značné množstvo dvojitého kyslého horčíkového sulfátu (0,64 szemer) a kyslého sulfátu železitého oxydulu (0,43 szemer) In. Hunfalvy J.: Gömör és Kishont leírása, Pest, 1867,191). Podľa tohto rozboru voda z biskupského prameňa je minerálna, obsahuje menej základných prvkov, ale veľa železa, je vhodná na pitie a kúpanie.
V roku 1875 došlo k rozporom medzi rožňavským lekárom Antalom Kissom a priekopníkom domácej balneológie, hydrológom Jozefom Bernáthom, predmetom ktorých bol obsah železa vo vode biskupského prameňa. Bernáth tvrdil, že jeho voda pri vývere síce obsahuje železo, ale tá istá voda, využívaná v kotli kúpeľov už železo neobsahuje. Túto skutočnosť, vzhľadom na výsledky skúmania dr. Kissa a názoru lekárnika Jozefa Póscha, obaja dôrazne popierali. Spor trval pomerne dlhú dobu a ku kompromisnému riešeniu sa aj tak nedospelo (Rozsnyói Híradó 21. 10. – 7.11. 1875).
Železnaté vody z troch biskupských prameňov – prameň Antal, Amália a prameň Baňa – neskôr, v roku 1895, znovu analyzoval lekár budapeštianskeho chemického laboratória Gábor Mátray, ktorý zistil v jednom litri vody prekvapujúco vysoký obsah železitého sulfátu vo vodách všetkých troch prameňov. Najvyššou bola hodnota z prameňa Baňa, a to 8,2745 gramu železitého sulfátu (Boleman I.:Magyar fürdők és ásványosvizek, Budapest, 1896, 126). Účinky vôd z týchto prameňov už oddávna poznali miestni a okolití poľnohospodári, ktorí aj s rodinami svoj voľný čas trávievali pri prameňoch a po užití vody pociťovali jej účinky (Polónyi K.: Rozsnyó. Klimatikus győgyhely, Rozsnyó, 1891, 3). Železnaté pramenité vody pacienti využívali pri poruchách pohybového ústrojenstva, ťažkostiach pri dýchaní, pri začiatočných zápaloch a chudokrvnosti, ale informácie z mája roku 1902, uverejnené v Rozsnyoi Híradó, uvádzajú aj ďalšie indikácie. Užívanie vôd doporučovali iba v malých dávkach. Na tento účel boli najvhodnejšie vody zo zdroja Antal (v origináli sa udáva ako studňa), prameňa Baňa, prameňa Amália a prameňa Szépleány (Rozsnyó, Fürdőkalauz, 1918, 6).
V hornej časti mesta, nad biskupskými kúpeľmi, v dolinke, vyviera prameň železitej vody, tzv. kúpele Szeghő, ktoré v júni roku 1880 odkúpil rožňavský veľkopodnikateľ Albert Markó (Rozsnyói Híradó, 18. 6. 1880). Vodu, z tohto zdroja o teplote 14˚C, na požiadanie majiteľa v roku 1883 analyzoval chemik geologickej spoločnosti Sándor Kalecsinszky, ktorý ju zaradil do skupiny železitých minerálnych vôd. Zdá sa, že ide o prvú veľmi podrobnú analýzu, a preto jej výsledky uvedieme podrobnejšie.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník a RNDr. Ondrej Rozložník
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).