Obsahuje minerály alebo iné rozpustené zložky, ktoré zvýrazňujú jej chuť alebo jej liečebné účinky. Podľa slovenskej legislatívy musí byť mikrobiologicky bezchybná, mať pôvod v podzemnej vrstve a získaná zo zdroja vyhláseného osobitným predpisom. Voda sa za prírodnú minerálnu vodu považuje vtedy, keď je aspoň jeden gram minerálnych látok v jednom litri vody. Ak je ich menej, je to prírodná stolová voda. (zdroj: https://voda29.webnode.sk/mineralne-vody/)
Skutočnosť, ako sa dobývanie nerastných surovín a využívanie prípadných minerálnych vôd môže dostať do konfliktnej situácie, nenechala v tomto prípade na seba dlho čakať, čo spôsobilo geografické rozloženie miesta ťažby nerastnej suroviny a prameňov vôd. Ložisko polymetalických rúd Mária sa totiž nachádza na východe rudných žíl na povrch a hlavne v ich pokračovaní do hĺbky v tesnej blízkosti kúpeľov, ako to znázorňuje aj nasledovný obrázok. Ťažba ložiska začala pred mnohými storočiami, a to na začiatku na povrchovom východe žily Mária, kde sa zrudnenie podarilo lokalizovať vďaka prítomnosti sekundárneho, výrazne zeleného minerálu malachit, vznikajúcom na mineráli medi – chalkopyritu. Následne sa pokračovanie žily do hĺbky overovalo banskými prácami postupne až po 6. obzor. Do banských prác vnikalo množstvo vody s častými prievalmi, ktoré zatopili celú vyrazenú časť. Výdatnosti prievalov dosahovali údajne aj 100 l/s . Následkom jedného z takýchto prievalov dňa 21.12.1946 pri postupe prác na 2. obzore žily Mária (v podzemí asi 120 m severne od terajšej úpadnice), došlo k zániku prameňov v bývalých železitých kúpeľoch (Dobiáš, 1958). Dokumentácia sa nezachovala, ale situácia určite súvisela s narazením na staré banské práce, zatopené vodou, ako i akumuláciou podzemných vôd v tektonicky silne porušenom horninovom prostredí.

Obr. 1 Znázornenie vzájomnej polohy kúpeľov, okolitej banskej prevádzky a osídlení
Po druhej svetovej vojne pokračovala otvárka ložiska Mária razením úpadnice z povrchu až po úroveň 6. obzoru. Začalo sa i s razením šachty Mária I. z povrchu, vo svahu nad Železitými kúpeľmi, cca 50 m od potoka. Jej hĺbka však dosiahla len 18 m a práce museli byť zastavené pre veľké problémy s prítokmi podzemnej vody (až 25 l/s). Banské práce pokračovali vyrazením slepej šachty od 6. obzoru po 13. a tiež vyrazením prekopu smerom k Nadabulej. V ťažbe pokračovala ešte organizácia Železorudné bane, n. p. Spišská Nová Ves až do konca 20. storočia, ale v obmedzenom množstve. Zmenou spoločenských pomerov a privatizáciou došlo aj k zmene prevádzkovateľa.
Nový majiteľ prevádzky, spoločnosť Želba, a. s. Spišská Nová Ves ďalšiu ťažbu považovala za neekonomickú a rozhodla o zrušení banskej činnosti, t. j. aj o čerpaní banskej vody. Požiadala regionálne centrum „Geologická služba Spišská Nová Ves“ o spracovanie štúdie na „Hydrogeologické a hydrogeochemické aspekty vplyvu uvažovaného zatopenia komplexu banských diel bane Mária v Rožňave“. Záverečná správa bola predložená v roku 2000 (autori RNDr. Soňa Cicmanová, Ing. Peter Bajtoš), kde boli dané doporučenia, ktoré sa majú realizovať pred plánovaným zatopením banských diel. Na základe rozhodnutia firmy Želba, a. s. boli banské diela zatopené. V priebehu ďalšieho obdobia záujem o obnovenie ťažby prejavili zahraniční investori, keď založili dcérsku spoločnosť Gemer-Can, s. r. o., ktorá po schválení začala čerpanie vôd, obnovila banské diela a otvorila aj pokusnú ťažbu. Neskôr ale zahraniční investori odstúpili od svojho zámeru a dobývací priestor bol prevedený na iné subjekty. V roku 2019 spracovala projekt využívania výhradného ložiska a aj projekt na posúdenie vplyvov na životné prostredie firma GEMER.ORR, s. r. o. Humenné. Ložisko sa tak prakticky už niekoľko rokov neťaží a z banských priestorov sú odčerpávané banské vody. Takýto je teda v stručnosti osud ložiska nerastnej suroviny, ktorého exploatácia vlastne znamenala zánik prameňov minerálnych vôd. O skutočnosti, že nejde iba o jediný prípad ovplyvňovania režimu prameňov realizáciou banských prác, informujú aj nasledujúce riadky.
Obdobie vzniku kúpeľov a ďalší vývoj do začiatkov 20. storočia
O rozvoj kúpeľníctva sa zaslúžila už Mária Terézia, ktorá v roku 1763 vydala nariadenie o vykonaní súpisu a analýze všetkých minerálnych vôd na území Rakúsko-Uhorska. Súpis kúpeľov a minerálnych vôd v rakúsko-uhorskej monarchii popisuje 128 lokalít minerálnych vôd na Slovensku.
Prírodné prostredie okolia Rožňavských kúpeľov bolo rekreačným priestorom majetnejších mešťanov mesta. Hlavný rožňavský a neskôr aj kúpeľný lekár Arthur Mauer bol prvým, ktorý spoznal a využíval klimatické účinky podnebia oblasti, jeho vplyv na otužovanie a ovzdušie plné ozónu. Od začiatku mája až do neskorej jesene sa zdržiaval vo svojej vile a v meste býval v zimnom období. Čoskoro ho nasledovali ďalší: veľkoobchodníci Albert Markó v roku 1880 a Albert Schlosser v roku 1884 a od roku 1898 sa budovanie súkromných víl rozrastalo. Bezprostredne nad hornou terasou kúpeľov si vily postavil staviteľ Henesz a obchodník László Feymann a Miksa Gál odkúpil Repaszkého pozemok ležiaci nad domom lesmajstra. Neskôr, v okolitých súkromných vilách boli pre návštevníkov za poplatok k dispozícii hosťovské izby, najmä vo vilách vlastníkov Maurer, Pauchly, Schlosser, vila Viktória, Gintner a Szilvássy.
Biskupský prameň a studňa Markó
Prvú zmienku o prameňoch minerálnych vôd v okolí Rožňavy v regionálnom meradle nachádzame v správe, ktorú na základe svojej obhliadky, konanej dňa 13. septembra 1769 vypracoval Antal Keszler pod názvom Serutinium Physico-Medicum Principiorum Virtutum in Aquis Mineralibus Inclyti Comitatus Gömöriensis. V doline Čučmy, v tejto dobe, bolo viacej prameňov železito-sírnatej vody. Voda z jedného prameňa bola vhodná na kúpanie, z iného na pitie a existoval aj prameň, ktorý následkom banskej činnosti strácal na výdatnosti (Hohlfeld, L.: Fürdői almanach, Budapest, 1898, 138).
V období rokov 1782 – 1785 sa konalo prvé vojenské mapovanie v celej krajine. Na mape, ktorá bola zhotovená na základe tohto merania, je už miesto neskorších kúpeľov zaznamenané, ako Baad (obr. 3).

Na stráni kopca Szőllőmál sa nachádza viacej prameňov: prvým zo severu je prameň Dolinka, nižšie, v súkromnom vlastníctve, je Markov prameň a južne od neho prameň železitej vody biskupských kúpeľov. Nad ním, na svahu, sa nachádza prameň Anna a naproti mlynu pod kúpeľmi prameň Margita, voda ktorého bola silne železitá o teplote medzi 6 a 14˚C (In: Kerényi, É.: Fürdőélet Gömörben a „hosszú“ 19. században, doktori disszertáció, Budapest, 2016, podľa MNLOL Z 368 81, 2345, 126; A Rozsnyói Takarékpanztár és Zálogház Rt. Böck áltál készítet szakértői javaslata a fürdő védterületének ügyében, Rozsnyó, 24. 9. 1907). V zmysle vtedajšieho ponímania sa vody prameňov v okolí Rožňavy posudzovali ako studené, sírnaté a mineralizované. V kúpeľnom spravodajcovi, vydanom v roku 1853, autor Lengyel podáva informáciu o troch výdatných prameňoch minerálnych vôd, ktoré vznikli vďaka banským vrtným prácam. Jeden z týchto prameňov vyviera v pinge (poznámka: prepadlina vzniknutá banskou činnosťou), druhý využívali v kúpeľoch (bol nazývaný ako kúpeľný prameň) a tretí, ktorý sa nachádzal asi 300 krokov od mesta v jednej súkromnej záhrade (Lengyel: Fürdői zsebkönyv, Buda, 1853, 310). Prameň, ktorý bol využívaný v kúpeľoch, patril rožňavskému biskupstvu a poskytoval vodu pre malý biskupský kúpeľný dom. Voda z tohto prameňa bola kvalifikovaná ako železito-liadková, voda z ostatného ako železito-kyslá. Vody z týchto prameňov sú krištáľovo čisté, bezfarebné, bez zápachu, majú dobrú chuť, rýchly liečebný účinok a sú ľahko stráviteľné. Vody pri kúpeľnom využívaní by mali liečebné účinky na krvný obeh, nadmerné potenie a črevné problémy. Pri ich zohrievaní sa prejaví obsah železa, čo ich sfarbí na načervenalo. Vody z biskupského prameňa ako prvý preskúmal István Pillman na začiatku 19. storočia. Podľa neho pitie železitej vody má omamujúce účinky, ale pri kúpaní má značné mnohostranné liečebné účinky (Kitaibel, P.: Hydrographica Hungarica, J. M. Trattner de Petróza, Pestini, 1829; ŠA BB F. Gemerská župa, č. 2113, kr.256). V roku 1813 prameň preskúmal rožňavský rodák György Marikovszky a zistil, že voda mala teplotu 12,5 ˚C, mernú hmotnosť 1,004, obsahovala 0,444 szemer kyslého uhličitanu železnatého oxydulu a 8,000 szemer kyslého sírnato železnatého oxydulu (Marikovszky, G.: Psychische und analytische Beschreibund aller Minerallquelen des löbl. Gömörer und Klein.Honther Komitats, Lőcse, 1814,9-78), (poznámka: szemer je stará jednotka váhy menšia ako gram, základom ktorej je zrnko obilia; oxydul je nižší stupeň kysličníka – oxidu). V časopise Rozsnyói Híradó zo dňa 1. 10. 1875 bola uverejnená úvaha, že akosť vôd v prameňoch dáva predpoklad na založenie kúpeľnej inštitúcie. Vody, pri kúpeľnom využívaní, by mali liečebné účinky na krvný obeh, nadmerné potenie a črevné problémy (Lengyel, 1853, 310). Pramennú, železnato-sulfohydrogénovú vodu znovu analyzoval Antal Kiss v roku 1852. Zistil, že jeden občiansky font vody obsahuje najviac kyslého sulfátu sodíka (1,42 szemer), značné množstvo dvojitého kyslého horčíkového sulfátu (0,64 szemer) a kyslého sulfátu železitého oxydulu (0,43 szemer) In. Hunfalvy J.: Gömör és Kishont leírása, Pest, 1867,191). Podľa tohto rozboru voda z biskupského prameňa je minerálna, obsahuje menej základných prvkov, ale veľa železa, je vhodná na pitie a kúpanie.
V roku 1875 došlo k rozporom medzi rožňavským lekárom Antalom Kissom a priekopníkom domácej balneológie, hydrológom Jozefom Bernáthom, predmetom ktorých bol obsah železa vo vode biskupského prameňa. Bernáth tvrdil, že jeho voda pri vývere síce obsahuje železo, ale tá istá voda, využívaná v kotli kúpeľov už železo neobsahuje. Túto skutočnosť, vzhľadom na výsledky skúmania dr. Kissa a názoru lekárnika Jozefa Póscha, obaja dôrazne popierali. Spor trval pomerne dlhú dobu a ku kompromisnému riešeniu sa aj tak nedospelo (Rozsnyói Híradó 21. 10. – 7.11. 1875).
Železnaté vody z troch biskupských prameňov – prameň Antal, Amália a prameň Baňa – neskôr, v roku 1895, znovu analyzoval lekár budapeštianskeho chemického laboratória Gábor Mátray, ktorý zistil v jednom litri vody prekvapujúco vysoký obsah železitého sulfátu vo vodách všetkých troch prameňov. Najvyššou bola hodnota z prameňa Baňa, a to 8,2745 gramu železitého sulfátu (Boleman I.:Magyar fürdők és ásványosvizek, Budapest, 1896, 126). Účinky vôd z týchto prameňov už oddávna poznali miestni a okolití poľnohospodári, ktorí aj s rodinami svoj voľný čas trávievali pri prameňoch a po užití vody pociťovali jej účinky (Polónyi K.: Rozsnyó. Klimatikus győgyhely, Rozsnyó, 1891, 3). Železnaté pramenité vody pacienti využívali pri poruchách pohybového ústrojenstva, ťažkostiach pri dýchaní, pri začiatočných zápaloch a chudokrvnosti, ale informácie z mája roku 1902, uverejnené v Rozsnyoi Híradó, uvádzajú aj ďalšie indikácie. Užívanie vôd doporučovali iba v malých dávkach. Na tento účel boli najvhodnejšie vody zo zdroja Antal (v origináli sa udáva ako studňa), prameňa Baňa, prameňa Amália a prameňa Szépleány (Rozsnyó, Fürdőkalauz, 1918, 6).
V hornej časti mesta, nad biskupskými kúpeľmi, v dolinke, vyviera prameň železitej vody, tzv. kúpele Szeghő, ktoré v júni roku 1880 odkúpil rožňavský veľkopodnikateľ Albert Markó (Rozsnyói Híradó, 18. 6. 1880). Vodu, z tohto zdroja o teplote 14˚C, na požiadanie majiteľa v roku 1883 analyzoval chemik geologickej spoločnosti Sándor Kalecsinszky, ktorý ju zaradil do skupiny železitých minerálnych vôd. Zdá sa, že ide o prvú veľmi podrobnú analýzu, a preto jej výsledky uvedieme podrobnejšie.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník a RNDr. Ondrej Rozložník

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-