Môj rozbor sa týka tohto druhého prameňa.
Studňa, vybudovaná kameňom, sa nachádza na najvyššom mieste záhrady, takže vplyv povrchovej vody je vylúčený. Voda zo studne je vedená podzemne uloženými železnými rúrami do nižšie vybudovaného kúpeľného domu, a to úsporne najprv do rezervnej nádrže, odkiaľ je časť vody vedená do ohrievacieho kotla a časť priamo do kúpacej vane.
Keď voda je dlhší čas ustáta, alebo je zohrievaná, tak sa z nej usadzuje železitá soľ, ale v zostatku je čistá, priezračná a v tenkých vrstvách bezfarebná.
Modrý lakmusový papier je od prítomnej kyseliny uhličitej prechodne slabo načervenkastý, pričom červený lakmusový papier je slabo namodravý. Voda je slabo nakyslastá a chutí po železe. Občas sú v nej pozorovateľné i stopy od síry, a to obzvlášť vtedy, keď sa fľaša silne potrasie.
Keď nalejeme vodu do pohára, tak sa nakoniec pokryje viditeľným povlakom (Thau), pričom teplota vody je trocha menšia ako použiteľná teplota.
|
Dňa 18. júla 1882 som v nasledovnom čase zistil napr. |
o 10 - tej |
o 12 - tej |
o 12, 25 |
|
Teplota vzduchu |
23,5 o C |
20,5 o C |
23,5 o C |
|
Teplota vody |
14,0 o C |
13,0 o C |
14,0 o C |
Prítomnosť plynu v prameni nebola zistená. Odber vzorky vody na analýzu som urobil 18. júla 1882. Počas odberu a predtým bolo pekné počasie. Pre analýze boli použite pomocné údaje z publikácií:
Bunsens Aschen- und Mineralwasser-Analyse (1874 ) und Carl Thans: Chemische Analyse der Therme des artesischen Brunnens im Stadtwaldchen von Budapest.
Pre zostavenie analýzy som použil návrhy od Thansa 1. Analýzu som urobil v laboratóriu univerzity v Budapešti.
Detailné spracovanie a výsledky analýzy uvádzam nasledovne:
|
Empirické chemické zloženie vody Marko studne pri Rožňave |
||
|
v 10.000 Gr. Th . |
Percentuálne ekvivalentné hodnoty |
|
|
Voda |
hodnota |
|
|
Horčík |
0, 14464 |
Mg 1/2 = 34,91 |
|
Kalcit |
0,19920 |
Ca 1/2 = 28,85 |
|
Sodík |
0,15413 |
Na = 19,47 |
|
Železo |
0,1333 |
Fe 1/2 = 13,79 |
|
Mangán |
0,01325 |
Mn 1/2 = 1,39 |
|
Draslík |
0,01430 |
K = 1,05 |
|
Hliník |
0,00186 |
Al 1/3 = 0,59 |
|
Kyselina uhličitá |
0,81771 |
CO3 1/2 = 78,94 |
|
Kyselina kremičitá |
0,20570 |
SiO3 1/2 = 15,67 |
|
Kyselina siričitá |
0,05150 |
S04 1/2 = 3,11 |
|
Chlór |
0,02780 |
Cl = 2,26 |
Polovične viazaná a voľná kyselina uhličitá (CO2 ) v 10.000 G. častí
Voda 2, 6937 Gr. = 1362,24 Kubik-CmT.
Špecifická váha = 1,00023.
Teplota vody = 14,0° C.’ Teplota vzduchu 23,5° C.
1. T h a n K. « Az ásvanyvizek vegyielemzősének osszeállitásárol.≫ Jahrbuch der
X. Versammlung der ungarischen Aerzte und Naturforscher in Maros-Vasarhely.
Pest 1865. Pag. 232.
|
Kombinované zloženie vody zo studne Markó (prepočítané na soli) |
||
|
v 10,000 váhových Th. voda |
||
|
Kyselina uhličitá – sodík |
Na2 CO3 |
0.5479 |
|
Kyselina uhličitá vápnik . |
CaC03 |
0,4444 |
|
Kyselina uhličitá - horčík |
MgCO3 |
0,5062 |
|
Kyselina uhličitá - železo |
Fe CO3 |
0,2762 |
|
Kyselina kremičitá – hydrát |
H2 SiO3 |
0,2059 |
|
Kyselina siričitá - vápnik |
CaSO4 |
0,0730 |
|
Draslík - chlorid |
KCl |
0,0273 |
|
Kyselina uhličitá - mangán |
MnCO3 |
0,0265 |
|
Nátrium - chlorid |
NaCl |
0,0245 |
|
Alumínium - hydroxid |
AL(OH)6 |
0,0052 |
|
Jód - zlúčeniny. |
stopy |
|
|
Organické látky |
stopy. |
|
|
Voľná a polovične viaz. kys. uhličitá |
CO2 |
2,6937 |
|
Strata žíhaním |
4,8308 |
|
Analýza dokazuje:
- že špecifická váha vody je nízka (1,00023)
- že v roztoku fixné množstvo nachádzajúcich sa zložiek nie je veľké (1,79). Voda obsahuje vo veľkom množstve železo a mangán a taktiež sodík, ktorý je v najväčšom množstve viazaný na kyselinu uhličitú. Voda je mierne alkalická. Takto možno minerálnu vodu pri Rožňave zaradiť medzi vody alkalické s obsahom železa.
Možno považovať za úspech skutočnosť, že vzorka tejto železitej vody bola vystavená na krajinnej hospodárskej výstave v roku 1885 v Budapešti, a to vedľa iných, známych minerálnych vodách. Tento prameň, v súkromnom vlastníctve, bol v okolí známy ako Markóva studňa. Albert Markó vybudoval tu malý kúpeľný dom a pre vlastné potreby postavil dva rekreačné objekty, ktoré slúžili aj pre budapeštianskych veľkopodnikateľov a ich rodinných príslušníkov (Boleman I.: A fürdőtan kézikönyve, Igló, 1884, 18). Túto skutočnosť spomína už v roku 1867 A. Kiss vo svojom príspevku o minerálnych vodách Gemera, uverejnenom v publikácii Hunfalvy J.: Gömörés Kishont leírása.
Mestská liečebná a rekreačná osada
Prvá písomná zmienka o rožňavských kúpeľoch pochádza z roku 1840. Je však možno ale predpokladať, že v tomto území už skôr existovali počiatočné kúpele, ako vyplýva aj z poznatkov rožňavského lekára J. Marikovszkého. V roku 1840 bola totiž uzavretá užívateľská zmluva medzi rožňavským biskupstvom a mestom Rožňava, ktorej predmetom okrem iného bolo aj prenajatie biskupských kúpeľov. Zmluva, uzavretá 24. augusta 1840, je zachovaná v rožňavskej pobočke štátneho archívu vo fonde Magistrát mesta Rožňava, 1323-1922, V 68. Literárne pramene, napriek tejto skutočnosti, považujú za začiatok histórie železitých kúpeľov obdobie roku 1850, rovnako to udáva aj príručka Rozsnyófürdő, Fürdőkalauz 1918, 3. D. Wachtel, vo svojej práci, vydanej v roku 1859, sa opieral o vyjadrenia miestnych znalcov Marikovszkého a Kissa, udáva, že išlo o kúpeľný dom s 8 izbami a 12 vaňami, ktorý pred piatimi rokmi postavilo rožňavské biskupstvo. Izby na prízemí budovy boli vlhké, tmavé, špinavé a slabo vybavené. Túto skutočnosť potvrdzuje aj vyjadrenie v článku v novinách Vasárnapi Ujság zo začiatku roka 1860.
Obr. 4 Doteraz najstaršie známe zobrazenie Rožňavských kúpeľov z roku 1864

Preklad do slovenčiny:
Názov obrázku: Rožňavské kúpele
Vysvetľujúci text: Sú súčasťou tamojšieho biskupského majetku, pre liečivé vody, obsahujúce železo, ich mnohí navštevujú. Stálych hostí nie je veľa, možno preto, že je veľmi málo vhodných ubytovacích možností na trvalejší pobyt, existujúce budovy vyhovujú iba najnutnejším potrebám; ale tieto kúpele patria k obľúbeným miestam zábavy rožňavských obyvateľov a návštevníci skoro každý deň tu nájdu dobrú spoločnosť. Tí, ktorí sa chcú hlučnejšie a veselejšie zabaviť, majú tu k dispozícii dobre zorganizovanú cigánsku kapelu.
Zdroj: Vasárnapi Ujság, 1864, roč. 11, č. 26
A. Kiss, vo svojej práci z roku 1867, udáva, že v blízkosti železito sírnatého prameňa (gálicforrás), v roku 1866 bolo v kúpeľnej osade 9 kúpeľov a 11 obytných izieb a kúpeľnú inštitúciu menoval ako na okolí vychýrenú (Kiss 1867,191). Noviny Rozsnyói Híradó z 20. júla 1873 opisujú vtedajšiu situáciu v kúpeľoch takto: ide o päť budov – krčma, stajňa (állás), kúpeľný dom, tanečná sála z dosák a kolkáreň. Krčmu charakterizujú ako dedinskú čárdu, kúpeľné izby ako tmavé s potuchnutým zápachom, kúpanie návštevníkov v úzkych a špinavých vaniach, teda prostredie, ktoré by chcel človek čo najskôr opustiť. Okolitá promenáda a či záhrada bola rovnako zanedbaná, čo svedčí o neschopnosti vtedajšieho prevádzkovateľa. V takomto neutešenom stave sú výhradne v záujme iba miestnych obyvateľov. Ich všestrannejšie využívanie širším okruhom záujemcov sa črtá v období roku 1880. Jozef Mojzes ml., nájomca hostinca, dňa 25. apríla 1884, v miestnej tlači, uverejnil reklamu o kúpeľoch, kde uviedol, že kúpeľný dom má 16 vaní a 8 izieb, ktoré čakajú na návštevníkov, ale, žiaľ, v doterajšom, pomerne zanedbanom stave. Podľa údajov miestnej tlače, sa krátku dobu uvažovalo, že dvaja miestni lekári, kúpeľnú osadu v poľutovania hodnom stave, preberú do nájmu s úmyslom jej zveľadenia (Rozsnyói Híradó 11. 9. 1887). Výmena nájomcov znamenala určitú nádej na zlepšenie situácie, keď sa v roku 1886 Mojzes presťahoval do Betliara a nájomcom sa stal András Tomalek, ale nasledujúceho roku regálne právo získal János Wanszák (poznámka: regál – je podnik, napr. hostinec, s výsostným právom).V sezóne roku 1888 konečne došlo k skvalitňovaniu starostlivosti o biskupské kúpele a ich rozvoju. Ako to vyplýva z ohlasov v miestnej tlači, obyvateľstvo, po tejto zmene, bolo so stále sa zlepšujúcim stavom v kúpeľoch spokojné. K pozitívnym zmenám veľkou mierou prispela skutočnosť, že vo februári roku 1888 kúpele prešli k novému nájomcovi – Jozefovi Markó, ktorý sa vynasnažil o ich zveľadenie. Predpokladal prestavať kúpeľný dom, rozšíriť hornú terasu, postaviť kolkáreň a vodotrysk, nad prameň pitnej vody postaviť besiedku vo švajčiarskom štýle, rozšíriť neďaleké jazero, parkovú úpravu okolia, opravu ciest, vybudovať prechádzkovú trasu k prameňu Dolinka a vybudovať novú lesnú cestu pre dobytok a ošípané, ktoré doteraz prechádzali areálom kúpeľov. Práce na týchto úpravách začali už na jar (Rozsnyói Híradó 4. 4. a 1. 5. 1888). Rožňavský biskup György Schopper taktiež uznal naliehavosť potreby nového kúpeľného domu a obytnej budovy, aby sa týmto zlepšila povesť kúpeľnej osady. Ešte na jar toho istého roku Répánszky poveril košického staviteľa vypracovaním projektu. V novom kúpeľnom dome bolo plánovaných po 10 kúpeľných miestností pre ženy a mužov, vybavené porcelánovými vaňami, teplou a studenou sprchou, veľkým bazénom a kachľami na zimnú prevádzku. Poschodová obytná budova mala na prízemí 7 izieb, jednu väčšiu sálu, počítalo sa aj s kuchyňou na prípravu stravy pre hostí a izbami pre personál; na poschodí 10 izieb a veľká jedáleň s terasou. Veľké stavebné práce odsunuli začiatok sezóny až na 15. júl, keď do verejného užívania odovzdali novopostavený kúpeľný dom, ale už pred slávnostným odovzdaním niekoľko hostí, na základe povolenia vedenia kúpeľov, absolvovalo „skúšobné“ kúpanie (Rozsnyói Híradó 7. a 15. 7. 1888). Prestavba upravila povesť kúpeľov a od doby otvorenia návštevnosť vzrástla tak, že v sezóne boli plne obsadené, pričom na základe verejnej mienky znížili aj kúpeľné poplatky. Hlavným lekárom kúpeľov bol menovaný primár Arthur Mauer.
(POKRAČOVANIE)
Pripraqvili: Ing. Mikuláš Rozložník a RNDr. Ondrej Rozložník

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-