Môj rozbor sa týka tohto druhého prameňa.
Studňa, vybudovaná kameňom, sa nachádza na najvyššom mieste záhrady, takže vplyv povrchovej vody je vylúčený. Voda zo studne je vedená podzemne uloženými železnými rúrami do nižšie vybudovaného kúpeľného domu, a to úsporne najprv do rezervnej nádrže, odkiaľ je časť vody vedená do ohrievacieho kotla a časť priamo do kúpacej vane.
Keď voda je dlhší čas ustáta, alebo je zohrievaná, tak sa z nej usadzuje železitá soľ, ale v zostatku je čistá, priezračná a v tenkých vrstvách bezfarebná.
Modrý lakmusový papier je od prítomnej kyseliny uhličitej prechodne slabo načervenkastý, pričom červený lakmusový papier je slabo namodravý. Voda je slabo nakyslastá a chutí po železe. Občas sú v nej pozorovateľné i stopy od síry, a to obzvlášť vtedy, keď sa fľaša silne potrasie.
Keď nalejeme vodu do pohára, tak sa nakoniec pokryje viditeľným povlakom (Thau), pričom teplota vody je trocha menšia ako použiteľná teplota.
|
Dňa 18. júla 1882 som v nasledovnom čase zistil napr. |
o 10 - tej |
o 12 - tej |
o 12, 25 |
|
Teplota vzduchu |
23,5 o C |
20,5 o C |
23,5 o C |
|
Teplota vody |
14,0 o C |
13,0 o C |
14,0 o C |
Prítomnosť plynu v prameni nebola zistená. Odber vzorky vody na analýzu som urobil 18. júla 1882. Počas odberu a predtým bolo pekné počasie. Pre analýze boli použite pomocné údaje z publikácií:
Bunsens Aschen- und Mineralwasser-Analyse (1874 ) und Carl Thans: Chemische Analyse der Therme des artesischen Brunnens im Stadtwaldchen von Budapest.
Pre zostavenie analýzy som použil návrhy od Thansa 1. Analýzu som urobil v laboratóriu univerzity v Budapešti.
Detailné spracovanie a výsledky analýzy uvádzam nasledovne:
|
Empirické chemické zloženie vody Marko studne pri Rožňave |
||
|
v 10.000 Gr. Th . |
Percentuálne ekvivalentné hodnoty |
|
|
Voda |
hodnota |
|
|
Horčík |
0, 14464 |
Mg 1/2 = 34,91 |
|
Kalcit |
0,19920 |
Ca 1/2 = 28,85 |
|
Sodík |
0,15413 |
Na = 19,47 |
|
Železo |
0,1333 |
Fe 1/2 = 13,79 |
|
Mangán |
0,01325 |
Mn 1/2 = 1,39 |
|
Draslík |
0,01430 |
K = 1,05 |
|
Hliník |
0,00186 |
Al 1/3 = 0,59 |
|
Kyselina uhličitá |
0,81771 |
CO3 1/2 = 78,94 |
|
Kyselina kremičitá |
0,20570 |
SiO3 1/2 = 15,67 |
|
Kyselina siričitá |
0,05150 |
S04 1/2 = 3,11 |
|
Chlór |
0,02780 |
Cl = 2,26 |
Polovične viazaná a voľná kyselina uhličitá (CO2 ) v 10.000 G. častí
Voda 2, 6937 Gr. = 1362,24 Kubik-CmT.
Špecifická váha = 1,00023.
Teplota vody = 14,0° C.’ Teplota vzduchu 23,5° C.
1. T h a n K. « Az ásvanyvizek vegyielemzősének osszeállitásárol.≫ Jahrbuch der
X. Versammlung der ungarischen Aerzte und Naturforscher in Maros-Vasarhely.
Pest 1865. Pag. 232.
|
Kombinované zloženie vody zo studne Markó (prepočítané na soli) |
||
|
v 10,000 váhových Th. voda |
||
|
Kyselina uhličitá – sodík |
Na2 CO3 |
0.5479 |
|
Kyselina uhličitá vápnik . |
CaC03 |
0,4444 |
|
Kyselina uhličitá - horčík |
MgCO3 |
0,5062 |
|
Kyselina uhličitá - železo |
Fe CO3 |
0,2762 |
|
Kyselina kremičitá – hydrát |
H2 SiO3 |
0,2059 |
|
Kyselina siričitá - vápnik |
CaSO4 |
0,0730 |
|
Draslík - chlorid |
KCl |
0,0273 |
|
Kyselina uhličitá - mangán |
MnCO3 |
0,0265 |
|
Nátrium - chlorid |
NaCl |
0,0245 |
|
Alumínium - hydroxid |
AL(OH)6 |
0,0052 |
|
Jód - zlúčeniny. |
stopy |
|
|
Organické látky |
stopy. |
|
|
Voľná a polovične viaz. kys. uhličitá |
CO2 |
2,6937 |
|
Strata žíhaním |
4,8308 |
|
Analýza dokazuje:
- že špecifická váha vody je nízka (1,00023)
- že v roztoku fixné množstvo nachádzajúcich sa zložiek nie je veľké (1,79). Voda obsahuje vo veľkom množstve železo a mangán a taktiež sodík, ktorý je v najväčšom množstve viazaný na kyselinu uhličitú. Voda je mierne alkalická. Takto možno minerálnu vodu pri Rožňave zaradiť medzi vody alkalické s obsahom železa.
Možno považovať za úspech skutočnosť, že vzorka tejto železitej vody bola vystavená na krajinnej hospodárskej výstave v roku 1885 v Budapešti, a to vedľa iných, známych minerálnych vodách. Tento prameň, v súkromnom vlastníctve, bol v okolí známy ako Markóva studňa. Albert Markó vybudoval tu malý kúpeľný dom a pre vlastné potreby postavil dva rekreačné objekty, ktoré slúžili aj pre budapeštianskych veľkopodnikateľov a ich rodinných príslušníkov (Boleman I.: A fürdőtan kézikönyve, Igló, 1884, 18). Túto skutočnosť spomína už v roku 1867 A. Kiss vo svojom príspevku o minerálnych vodách Gemera, uverejnenom v publikácii Hunfalvy J.: Gömörés Kishont leírása.
Mestská liečebná a rekreačná osada
Prvá písomná zmienka o rožňavských kúpeľoch pochádza z roku 1840. Je však možno ale predpokladať, že v tomto území už skôr existovali počiatočné kúpele, ako vyplýva aj z poznatkov rožňavského lekára J. Marikovszkého. V roku 1840 bola totiž uzavretá užívateľská zmluva medzi rožňavským biskupstvom a mestom Rožňava, ktorej predmetom okrem iného bolo aj prenajatie biskupských kúpeľov. Zmluva, uzavretá 24. augusta 1840, je zachovaná v rožňavskej pobočke štátneho archívu vo fonde Magistrát mesta Rožňava, 1323-1922, V 68. Literárne pramene, napriek tejto skutočnosti, považujú za začiatok histórie železitých kúpeľov obdobie roku 1850, rovnako to udáva aj príručka Rozsnyófürdő, Fürdőkalauz 1918, 3. D. Wachtel, vo svojej práci, vydanej v roku 1859, sa opieral o vyjadrenia miestnych znalcov Marikovszkého a Kissa, udáva, že išlo o kúpeľný dom s 8 izbami a 12 vaňami, ktorý pred piatimi rokmi postavilo rožňavské biskupstvo. Izby na prízemí budovy boli vlhké, tmavé, špinavé a slabo vybavené. Túto skutočnosť potvrdzuje aj vyjadrenie v článku v novinách Vasárnapi Ujság zo začiatku roka 1860.
Obr. 4 Doteraz najstaršie známe zobrazenie Rožňavských kúpeľov z roku 1864

Preklad do slovenčiny:
Názov obrázku: Rožňavské kúpele
Vysvetľujúci text: Sú súčasťou tamojšieho biskupského majetku, pre liečivé vody, obsahujúce železo, ich mnohí navštevujú. Stálych hostí nie je veľa, možno preto, že je veľmi málo vhodných ubytovacích možností na trvalejší pobyt, existujúce budovy vyhovujú iba najnutnejším potrebám; ale tieto kúpele patria k obľúbeným miestam zábavy rožňavských obyvateľov a návštevníci skoro každý deň tu nájdu dobrú spoločnosť. Tí, ktorí sa chcú hlučnejšie a veselejšie zabaviť, majú tu k dispozícii dobre zorganizovanú cigánsku kapelu.
Zdroj: Vasárnapi Ujság, 1864, roč. 11, č. 26
A. Kiss, vo svojej práci z roku 1867, udáva, že v blízkosti železito sírnatého prameňa (gálicforrás), v roku 1866 bolo v kúpeľnej osade 9 kúpeľov a 11 obytných izieb a kúpeľnú inštitúciu menoval ako na okolí vychýrenú (Kiss 1867,191). Noviny Rozsnyói Híradó z 20. júla 1873 opisujú vtedajšiu situáciu v kúpeľoch takto: ide o päť budov – krčma, stajňa (állás), kúpeľný dom, tanečná sála z dosák a kolkáreň. Krčmu charakterizujú ako dedinskú čárdu, kúpeľné izby ako tmavé s potuchnutým zápachom, kúpanie návštevníkov v úzkych a špinavých vaniach, teda prostredie, ktoré by chcel človek čo najskôr opustiť. Okolitá promenáda a či záhrada bola rovnako zanedbaná, čo svedčí o neschopnosti vtedajšieho prevádzkovateľa. V takomto neutešenom stave sú výhradne v záujme iba miestnych obyvateľov. Ich všestrannejšie využívanie širším okruhom záujemcov sa črtá v období roku 1880. Jozef Mojzes ml., nájomca hostinca, dňa 25. apríla 1884, v miestnej tlači, uverejnil reklamu o kúpeľoch, kde uviedol, že kúpeľný dom má 16 vaní a 8 izieb, ktoré čakajú na návštevníkov, ale, žiaľ, v doterajšom, pomerne zanedbanom stave. Podľa údajov miestnej tlače, sa krátku dobu uvažovalo, že dvaja miestni lekári, kúpeľnú osadu v poľutovania hodnom stave, preberú do nájmu s úmyslom jej zveľadenia (Rozsnyói Híradó 11. 9. 1887). Výmena nájomcov znamenala určitú nádej na zlepšenie situácie, keď sa v roku 1886 Mojzes presťahoval do Betliara a nájomcom sa stal András Tomalek, ale nasledujúceho roku regálne právo získal János Wanszák (poznámka: regál – je podnik, napr. hostinec, s výsostným právom).V sezóne roku 1888 konečne došlo k skvalitňovaniu starostlivosti o biskupské kúpele a ich rozvoju. Ako to vyplýva z ohlasov v miestnej tlači, obyvateľstvo, po tejto zmene, bolo so stále sa zlepšujúcim stavom v kúpeľoch spokojné. K pozitívnym zmenám veľkou mierou prispela skutočnosť, že vo februári roku 1888 kúpele prešli k novému nájomcovi – Jozefovi Markó, ktorý sa vynasnažil o ich zveľadenie. Predpokladal prestavať kúpeľný dom, rozšíriť hornú terasu, postaviť kolkáreň a vodotrysk, nad prameň pitnej vody postaviť besiedku vo švajčiarskom štýle, rozšíriť neďaleké jazero, parkovú úpravu okolia, opravu ciest, vybudovať prechádzkovú trasu k prameňu Dolinka a vybudovať novú lesnú cestu pre dobytok a ošípané, ktoré doteraz prechádzali areálom kúpeľov. Práce na týchto úpravách začali už na jar (Rozsnyói Híradó 4. 4. a 1. 5. 1888). Rožňavský biskup György Schopper taktiež uznal naliehavosť potreby nového kúpeľného domu a obytnej budovy, aby sa týmto zlepšila povesť kúpeľnej osady. Ešte na jar toho istého roku Répánszky poveril košického staviteľa vypracovaním projektu. V novom kúpeľnom dome bolo plánovaných po 10 kúpeľných miestností pre ženy a mužov, vybavené porcelánovými vaňami, teplou a studenou sprchou, veľkým bazénom a kachľami na zimnú prevádzku. Poschodová obytná budova mala na prízemí 7 izieb, jednu väčšiu sálu, počítalo sa aj s kuchyňou na prípravu stravy pre hostí a izbami pre personál; na poschodí 10 izieb a veľká jedáleň s terasou. Veľké stavebné práce odsunuli začiatok sezóny až na 15. júl, keď do verejného užívania odovzdali novopostavený kúpeľný dom, ale už pred slávnostným odovzdaním niekoľko hostí, na základe povolenia vedenia kúpeľov, absolvovalo „skúšobné“ kúpanie (Rozsnyói Híradó 7. a 15. 7. 1888). Prestavba upravila povesť kúpeľov a od doby otvorenia návštevnosť vzrástla tak, že v sezóne boli plne obsadené, pričom na základe verejnej mienky znížili aj kúpeľné poplatky. Hlavným lekárom kúpeľov bol menovaný primár Arthur Mauer.
(POKRAČOVANIE)
Pripraqvili: Ing. Mikuláš Rozložník a RNDr. Ondrej Rozložník































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-