Vo vtedajšej Kellerovej záhrade totiž vyvieral prameň minerálnej vody, ktorej obsah železa, na základe vykonanej analýzy, bol vyšší, ako u vody z horného prameňa. Majiteľ s podielnikmi na základe toho chcel tam vybudovať moderne zariadené parné kúpele, čo sa ale nakoniec nerealizovalo (Rozsnyói Híradó 27. 10. 1889).
V histórii železnatých kúpeľov bol obrovským prelomom rok 1890, keď rožňavský biskup György Schopper dňa 1. augusta toho roku predal kúpele vtedajšiemu nájomcovi Jozefovi Markó, budapeštianskemu obchodníkovi Albertovi Markó, rožňavským občanom Kálmánovi a Gyulovi Flütsch, ktorí utvorili spoločnosť (Gömör-Kishont 14. 8. 1890). S kúpno-predajnými podmienkami ešte v jeseni súhlasilo aj ministerstvo. Po zmene majiteľov sa zmenil aj nájomca hostinca v kúpeľoch, ktorým sa stal Jozef Pfeiler. Počas jesene roku 1890 a na jar nasledujúceho roku kúpeľný areál prešiel významnou prestavbou. Noví majitelia, na základe projektov stavebného majstra Nándora Szilvassy a pod vedením odborných staviteľov Majunkeho a Mitterdorfera, dali zbúrať starú kúpeľnú budovu, starý pavilón, kolkáreň a krčmu, najnovšiu obytnú budovu prestavali na 24 izbovú, na prízemí s veľkou sálou a bytom pre hostinského, začali s realizáciou parkovej úpravy kúpeľov a cestu vedúcu cez areál kúpeľov, počnúc od mlyna porcelánovej továrne, odklonili. V roku 1891 pri otvorení prevádzky kúpeľov v novom vzhľade, ich riaditeľstvo dokonca pozvalo aj budapeštianske mažoretky. Okrem toho, od 15. septembra zabezpečilo, že každú nedeľu a pondelok počas celej zimy bolo možné využívať teplý železnatý kúpeľ. Realizácie kúpeľnej terasy, parného kúpeľa a výmena mramorových vaní, ako aj stavba novej kolkárne boli plánované na ďalší rok (Rozsnyói Híradó 2. 11. 1890, 19. 4., 24. 5., 12. 7. a 13. 9. 1891). Albert Markó a bratia Flütsch, ku ktorým sa pridal aj Gustáv Feymann, dňa 12. januára 1892 založili firmu Rožňavské kúpele a rekreačná osada, akciová spoločnosť (Rozsnyói fürdő és nyaralótelep részvénytársaság). Spoločnosť začínala so základným imaním 120.000 forintov (600 účastín o nominálnej hodnote 200 forintov) a jej cieľom bolo vložením finančných prostriedkov zabezpečiť novú výstavbu a rozvoj tak, aby kúpeľná osada a jej zariadenie sa dostala na najvyššiu možnú úroveň svojej doby. Spoločnosť, vo svojich plánoch na najbližšie obdobie, uvažovala vybudovať hlavnú budovu s 37 izbami, novú tanečnú a zároveň liečebnú sálu, postavenie jedálne, kaviarne a herne, vybaviť kúpeľnú budovu parným strojom, zavedenie studenovodnej kúry, výstavbu dvoch nových, 30 izbových budov vilového charakteru a zodpovedajúcich kancelárskych miestností, zrovnanie odpočinkových miest v exteriéri a v neposlednom rade odborné udržiavanie prameňov (Rozsnyói Híradó 24. 1. 1892).
Po týchto radikálnych zmenách dochádzalo k sľubnému rozvoju kúpeľného komplexu, ale rovnako aj preto, že kúpele „sa vymanili“ spod vlády biskupského panstva. Kúpele osobne navštívila aj grófka Eleonóra Andrássy-Kaunitz z betliarskeho kaštieľa, ktorá sa s uspokojením vyjadrila o prácach a vybavenosti kúpeľov.
V roku 1892 odovzdali do prevádzky kúpeľný dom s 37 izbami, čo zaznamenali aj krajinské odborné balneologické časopisy. Rozvoju kúpeľnej osady prispelo aj vybudovanie viacerých letných súkromných viliek v jej blízkosti, podstatná časť ktorých patrila majetnejším rožňavským občanom. Podľa údajov, uverejnených v spravodajcovi „Fürdőirodalmi Könyvtár“ mali kúpele v roku 1893 50 hostí, 33 stálych domácich pacientov a 17 dočasných návštevníkov; v nasledujúcom roku sa počet ich pacientov takmer zdvojnásobil – spolu to bolo 110 osôb. Záznamy o realizácii liečebných procedúr (kurlisták), ak aj existovali, sa na škodu veci nezachovali, a tak strohé údaje pochádzajú iba z regionálnej tlače. Podľa nej kúpele navštívili aj viaceré významné osobnosti, medzi ktorými boli napr. spisovateľ gróf Sándor Vay, sochár Jozef Róna, poprední činitelia vtedajších ministerstiev Gustáv Emich a Karol Keleti, župný biskup Gyula Meszlényi a v neposlednom rade aj psychanalytik Sigmund Freud a významný spisovateľ Žigmund Móricz, ktorého syn v roku 1906 zomrel v Rožňave, kde je aj pochovaný. Škoda však, že kúpele aj po ich renovácii bolo možné iba pri najlepšej vôli, nazvať skutočnými kúpeľmi. Biskupstvo, ako bývalý vlastník, veľmi málo investoval do ich rozvoja, a tak aj po vynaložení súkromných finančných prostriedkov sa žiadaný účinok celkom nedosiahol. Nedostatky v tomto smere ozrejmuje aj list uverejnený v miestnej tlači (Rozsnyói Híradó 23. 7. 1893), podľa jeho autora, rožňavské kúpele, napriek vykonaným úpravám, zameškali dobu, sú z viacerých hľadísk v neporiadku a vo svojom závere dokonca udáva „že ak niekto raz prekoná všetky ťažkosti spojené s návštevou, už sa tam nikdy nebude chcieť vrátiť a aj iných od návštevy odhovorí“.
V roku 1894 kúpele prijímali návštevníkov už v novom, 45 izbovom hoteli príjemne zariadenom na svetovej úrovni, ku ktorému patrila rozsiahla jedáleň a tanečná sála. Naproti nemu stála budova železitých kúpeľov zariadená mramorovými vaňami v mestskom štýle. Stravu pre kúpeľných hostí zabezpečoval rožňavský hostinský Proschinger, o ceny a financie sa starala rodina Flütsch. V máji roku 1895, bola dokončená aj montáž parného stroja. Popri prevádzke kúpeľov vznikali rôzne aktivity s cieľom ich zviditeľnenia sa a tak napr. od mája roku 1896 hostinský Pali Gaál ponúkal egerské a iné druhy vína; nasledujúcu sezónu zase sedmohradský hostinský Karol Fülöp predával gastronomické špeciality jeho domácej kuchyne. Činnosť v kúpeľoch bola z roka na rok kvalitnejšou a bola v okruhu občanov oceňovaná, ale aj napriek tomu, boli rožňavské kúpele v župnom spravodajcovi označované ako stagnujúce. V roku 1896 boli rožňavské kúpele úradným rozhodnutím ministerstva vnútra uznané ako liečebné kúpele.
Reklama, uverejnená v odborných balneologických materiáloch (I. Bolemann: Magyar fürdők és ásványvizek, Budapest, 1896), uvádza, že v kúpeľoch je k dispozícii nový kúpeľný hotel, ktorý má 37 hosťovských izieb s príslušenstvom a ďalej moderne zariadený kúpeľný dom s 20 kúpeľnými miestnosťami. Na prahu 20. storočia tak skutočne dochádzalo k oživeniu ruchu v rožňavských kúpeľoch. Podľa uverejňovaných oznamov v tlači, miestna verejnosť, viac ako predtým, chodí do kúpeľov relaxovať a využívať ich služby.
V roku 1898 znovu dochádza k zmenám. Doterajší majitelia ich predali istému budapeštianskemu majiteľovi nehnuteľností, ktorý ich vzápätí predal rožňavskému konzorciu. Tento nový majiteľ, ešte na jeseň toho istého roku, začal realizovať veľké stavebné práce, a to na zhotovení zariadenia liečebnej studenovodnej procedúry, čo bolo plánované už pred tromi rokmi. Vložená investícia, vo výške do 50. 000 forintov, mala zabezpečiť, aby sa kúpele stali najmodernejšími v župe a boli tak vybavené elektrickým osvetľovaním, telefónom, novou kolkárňou, kolkami s hracou guľou na povraze (tzv. ruské kolky) pre ženy, hojdačkami, tanečným pavilónom, kurtami pre kriket a tenis, vodotryskom, novou krytou prechádzkovou trasou a chodníkmi na prechádzky v okolitom lese (Nemzetközi Fürdő-Lapok, 3/1898). Predstaviteľ nového majiteľa, Ede Altstock, poveril vedením kúpeľnej kuchyne miškoveckého vrchného Pfeilera a zabezpečil aj účinkovanie budapeštianskych mažoretiek, ako aj manželského páru Szalayovcov v kúpeľoch. Zariadenie na vykonávanie liečebných studenovodných procedúr, ktoré malo mužské a ženské oddelenie a bolo vybavené aj parným kúpeľom, slávnostne odovzdali do používania 1. júla 1898, pričom súčasťou oslavy bola aj tombola. Zisk z oslavy, v hodnote 95 forintov, bol použitý na verejnoprospešnú činnosť – a to na úpravu prechádzkovej trasy vedúcej k Árpádovskej skale pri troch bukoch a osadenie lavičiek a stolov popri nej (Rozsnyói Híradó 5. 6. 1898). Verejnosť veľmi ocenila, že na dopravu do kúpeľov môžu využiť novo zriadenú stálu omnibusovú linku medzi mestom a kúpeľmi.
Nasledujúceho roku, hostinec a s ním spojené služby, riadil budapeštiansky vrchný čašník Nándor Turkovics a o hudbu sa postarala kapela Ruszó z Putnoku. Nedostatkom domáceho režimu v kúpeľoch však bola tá skutočnosť, že sa vpodstate nedal zabezpečiť kľud pacientov, a to preto, lebo všetci návštevníci – deti, pacienti, i tí, ktorí sa sem prišli zabaviť – prichádzali do vzájomného styku, pretože boli ubytovaní v jednom objekte.
|
Obr. 5 |
Obr. 6 |

Obr. 7
Obr. 5 – 7 Objekt bývalých parných kúpeľov a kúpeľná osada na predajnej pohľadnici z roku 1903
(POKRAČOVANIE)
Pripravili: Ing. Mikuláš Rozložník a RNDr. Ondrej Rozložník



































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-