Vo vtedajšej Kellerovej záhrade totiž vyvieral prameň minerálnej vody, ktorej obsah železa, na základe vykonanej analýzy, bol vyšší, ako u vody z horného prameňa. Majiteľ s podielnikmi na základe toho chcel tam vybudovať moderne zariadené parné kúpele, čo sa ale nakoniec nerealizovalo (Rozsnyói Híradó 27. 10. 1889).
V histórii železnatých kúpeľov bol obrovským prelomom rok 1890, keď rožňavský biskup György Schopper dňa 1. augusta toho roku predal kúpele vtedajšiemu nájomcovi Jozefovi Markó, budapeštianskemu obchodníkovi Albertovi Markó, rožňavským občanom Kálmánovi a Gyulovi Flütsch, ktorí utvorili spoločnosť (Gömör-Kishont 14. 8. 1890). S kúpno-predajnými podmienkami ešte v jeseni súhlasilo aj ministerstvo. Po zmene majiteľov sa zmenil aj nájomca hostinca v kúpeľoch, ktorým sa stal Jozef Pfeiler. Počas jesene roku 1890 a na jar nasledujúceho roku kúpeľný areál prešiel významnou prestavbou. Noví majitelia, na základe projektov stavebného majstra Nándora Szilvassy a pod vedením odborných staviteľov Majunkeho a Mitterdorfera, dali zbúrať starú kúpeľnú budovu, starý pavilón, kolkáreň a krčmu, najnovšiu obytnú budovu prestavali na 24 izbovú, na prízemí s veľkou sálou a bytom pre hostinského, začali s realizáciou parkovej úpravy kúpeľov a cestu vedúcu cez areál kúpeľov, počnúc od mlyna porcelánovej továrne, odklonili. V roku 1891 pri otvorení prevádzky kúpeľov v novom vzhľade, ich riaditeľstvo dokonca pozvalo aj budapeštianske mažoretky. Okrem toho, od 15. septembra zabezpečilo, že každú nedeľu a pondelok počas celej zimy bolo možné využívať teplý železnatý kúpeľ. Realizácie kúpeľnej terasy, parného kúpeľa a výmena mramorových vaní, ako aj stavba novej kolkárne boli plánované na ďalší rok (Rozsnyói Híradó 2. 11. 1890, 19. 4., 24. 5., 12. 7. a 13. 9. 1891). Albert Markó a bratia Flütsch, ku ktorým sa pridal aj Gustáv Feymann, dňa 12. januára 1892 založili firmu Rožňavské kúpele a rekreačná osada, akciová spoločnosť (Rozsnyói fürdő és nyaralótelep részvénytársaság). Spoločnosť začínala so základným imaním 120.000 forintov (600 účastín o nominálnej hodnote 200 forintov) a jej cieľom bolo vložením finančných prostriedkov zabezpečiť novú výstavbu a rozvoj tak, aby kúpeľná osada a jej zariadenie sa dostala na najvyššiu možnú úroveň svojej doby. Spoločnosť, vo svojich plánoch na najbližšie obdobie, uvažovala vybudovať hlavnú budovu s 37 izbami, novú tanečnú a zároveň liečebnú sálu, postavenie jedálne, kaviarne a herne, vybaviť kúpeľnú budovu parným strojom, zavedenie studenovodnej kúry, výstavbu dvoch nových, 30 izbových budov vilového charakteru a zodpovedajúcich kancelárskych miestností, zrovnanie odpočinkových miest v exteriéri a v neposlednom rade odborné udržiavanie prameňov (Rozsnyói Híradó 24. 1. 1892).
Po týchto radikálnych zmenách dochádzalo k sľubnému rozvoju kúpeľného komplexu, ale rovnako aj preto, že kúpele „sa vymanili“ spod vlády biskupského panstva. Kúpele osobne navštívila aj grófka Eleonóra Andrássy-Kaunitz z betliarskeho kaštieľa, ktorá sa s uspokojením vyjadrila o prácach a vybavenosti kúpeľov.
V roku 1892 odovzdali do prevádzky kúpeľný dom s 37 izbami, čo zaznamenali aj krajinské odborné balneologické časopisy. Rozvoju kúpeľnej osady prispelo aj vybudovanie viacerých letných súkromných viliek v jej blízkosti, podstatná časť ktorých patrila majetnejším rožňavským občanom. Podľa údajov, uverejnených v spravodajcovi „Fürdőirodalmi Könyvtár“ mali kúpele v roku 1893 50 hostí, 33 stálych domácich pacientov a 17 dočasných návštevníkov; v nasledujúcom roku sa počet ich pacientov takmer zdvojnásobil – spolu to bolo 110 osôb. Záznamy o realizácii liečebných procedúr (kurlisták), ak aj existovali, sa na škodu veci nezachovali, a tak strohé údaje pochádzajú iba z regionálnej tlače. Podľa nej kúpele navštívili aj viaceré významné osobnosti, medzi ktorými boli napr. spisovateľ gróf Sándor Vay, sochár Jozef Róna, poprední činitelia vtedajších ministerstiev Gustáv Emich a Karol Keleti, župný biskup Gyula Meszlényi a v neposlednom rade aj psychanalytik Sigmund Freud a významný spisovateľ Žigmund Móricz, ktorého syn v roku 1906 zomrel v Rožňave, kde je aj pochovaný. Škoda však, že kúpele aj po ich renovácii bolo možné iba pri najlepšej vôli, nazvať skutočnými kúpeľmi. Biskupstvo, ako bývalý vlastník, veľmi málo investoval do ich rozvoja, a tak aj po vynaložení súkromných finančných prostriedkov sa žiadaný účinok celkom nedosiahol. Nedostatky v tomto smere ozrejmuje aj list uverejnený v miestnej tlači (Rozsnyói Híradó 23. 7. 1893), podľa jeho autora, rožňavské kúpele, napriek vykonaným úpravám, zameškali dobu, sú z viacerých hľadísk v neporiadku a vo svojom závere dokonca udáva „že ak niekto raz prekoná všetky ťažkosti spojené s návštevou, už sa tam nikdy nebude chcieť vrátiť a aj iných od návštevy odhovorí“.
V roku 1894 kúpele prijímali návštevníkov už v novom, 45 izbovom hoteli príjemne zariadenom na svetovej úrovni, ku ktorému patrila rozsiahla jedáleň a tanečná sála. Naproti nemu stála budova železitých kúpeľov zariadená mramorovými vaňami v mestskom štýle. Stravu pre kúpeľných hostí zabezpečoval rožňavský hostinský Proschinger, o ceny a financie sa starala rodina Flütsch. V máji roku 1895, bola dokončená aj montáž parného stroja. Popri prevádzke kúpeľov vznikali rôzne aktivity s cieľom ich zviditeľnenia sa a tak napr. od mája roku 1896 hostinský Pali Gaál ponúkal egerské a iné druhy vína; nasledujúcu sezónu zase sedmohradský hostinský Karol Fülöp predával gastronomické špeciality jeho domácej kuchyne. Činnosť v kúpeľoch bola z roka na rok kvalitnejšou a bola v okruhu občanov oceňovaná, ale aj napriek tomu, boli rožňavské kúpele v župnom spravodajcovi označované ako stagnujúce. V roku 1896 boli rožňavské kúpele úradným rozhodnutím ministerstva vnútra uznané ako liečebné kúpele.
Reklama, uverejnená v odborných balneologických materiáloch (I. Bolemann: Magyar fürdők és ásványvizek, Budapest, 1896), uvádza, že v kúpeľoch je k dispozícii nový kúpeľný hotel, ktorý má 37 hosťovských izieb s príslušenstvom a ďalej moderne zariadený kúpeľný dom s 20 kúpeľnými miestnosťami. Na prahu 20. storočia tak skutočne dochádzalo k oživeniu ruchu v rožňavských kúpeľoch. Podľa uverejňovaných oznamov v tlači, miestna verejnosť, viac ako predtým, chodí do kúpeľov relaxovať a využívať ich služby.
V roku 1898 znovu dochádza k zmenám. Doterajší majitelia ich predali istému budapeštianskemu majiteľovi nehnuteľností, ktorý ich vzápätí predal rožňavskému konzorciu. Tento nový majiteľ, ešte na jeseň toho istého roku, začal realizovať veľké stavebné práce, a to na zhotovení zariadenia liečebnej studenovodnej procedúry, čo bolo plánované už pred tromi rokmi. Vložená investícia, vo výške do 50. 000 forintov, mala zabezpečiť, aby sa kúpele stali najmodernejšími v župe a boli tak vybavené elektrickým osvetľovaním, telefónom, novou kolkárňou, kolkami s hracou guľou na povraze (tzv. ruské kolky) pre ženy, hojdačkami, tanečným pavilónom, kurtami pre kriket a tenis, vodotryskom, novou krytou prechádzkovou trasou a chodníkmi na prechádzky v okolitom lese (Nemzetközi Fürdő-Lapok, 3/1898). Predstaviteľ nového majiteľa, Ede Altstock, poveril vedením kúpeľnej kuchyne miškoveckého vrchného Pfeilera a zabezpečil aj účinkovanie budapeštianskych mažoretiek, ako aj manželského páru Szalayovcov v kúpeľoch. Zariadenie na vykonávanie liečebných studenovodných procedúr, ktoré malo mužské a ženské oddelenie a bolo vybavené aj parným kúpeľom, slávnostne odovzdali do používania 1. júla 1898, pričom súčasťou oslavy bola aj tombola. Zisk z oslavy, v hodnote 95 forintov, bol použitý na verejnoprospešnú činnosť – a to na úpravu prechádzkovej trasy vedúcej k Árpádovskej skale pri troch bukoch a osadenie lavičiek a stolov popri nej (Rozsnyói Híradó 5. 6. 1898). Verejnosť veľmi ocenila, že na dopravu do kúpeľov môžu využiť novo zriadenú stálu omnibusovú linku medzi mestom a kúpeľmi.
Nasledujúceho roku, hostinec a s ním spojené služby, riadil budapeštiansky vrchný čašník Nándor Turkovics a o hudbu sa postarala kapela Ruszó z Putnoku. Nedostatkom domáceho režimu v kúpeľoch však bola tá skutočnosť, že sa vpodstate nedal zabezpečiť kľud pacientov, a to preto, lebo všetci návštevníci – deti, pacienti, i tí, ktorí sa sem prišli zabaviť – prichádzali do vzájomného styku, pretože boli ubytovaní v jednom objekte.
|
Obr. 5 |
Obr. 6 |

Obr. 7
Obr. 5 – 7 Objekt bývalých parných kúpeľov a kúpeľná osada na predajnej pohľadnici z roku 1903
(POKRAČOVANIE)
Pripravili: Ing. Mikuláš Rozložník a RNDr. Ondrej Rozložník






























Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-