Podľa rozpočtu, ktorý vypracoval štátny stavebný úrad, výstavba prvého úseku cesty z mesta do kúpeľov by si vyžiadala celkové výdavky vo výške 5 400 forintov. Úrad podžupana, na zabezpečenie finančných prostriedkov, stanovil výšku príspevkov pre jednotlivých zainteresovaných nasledovne: mesto Rožňava 20%, obec Čučma 10%, riaditeľstvo kúpeľov 25%, rožňavské biskupstvo 20%, majiteľ baní gróf Gejza Andrássy 7%, majiteľ baní Miller 10%, štát ako majiteľ baní 3%, banská a železiarska spoločnosť Concordia 3%, majitelia súkromných rekreačných objektov 2% a okrem toho sa počítalo aj s tým, že predstavenstvo župy uhradí náklady na materiál. V nasledujúcom období však k žiadnym badateľným zmenám nedošlo, až kým sa veci osobne neujal hlavný okresný slúžny, a tak na jar roku 1899, pod vedením okresného komisára pre dopravu Pála Alitisz, prikročili k čiastočnej oprave.
Na jar v roku 1902 však v predmetnej veci došlo znovu k prieťahom, keď sa proti výške príspevku odvolal majiteľ kúpeľov Ede Altstock. Cesta však bola aj naďalej v takom zlom stave ako dovtedy nikdy, ale ani vedenie mesta, ani župný výbor neurobili dostatočné opatrenia. Problém ostával aj naďalej – zlý stav cesty odrádzal záujemcov od návštevy kúpeľov. Istá nádejná situácia vznikla na jar roku 1905, keď podžupan László Bornemisza, po osobnej návšteve, ihneď prikázal cestu opraviť. V júni v roku 1905, na základe poverenia, obhliadku cesty z koča vykonal inžinier štátneho stavebného úradu z Rimavskej Soboty. Vo svojej správe z cesty stav hodnotil ako katastrofálny a okrem iného sarkasticky uviedol, že: „cestou v takomto stave v minulosti vozili bosorky na upálenie“. Cesta aj tak nebola opravená. Napriek všetkým doterajším príkazom, základné práce na oprave ešte ani v roku 1912 neboli ukončené.
![]() |
|
Obr. 8 – 9 Parková úprava okolia v kúpeľnej osade a objekt hotela okolo roku 1931
Jediné, čo sa medzi časom v prospech kúpeľov udialo, bolo to, že v roku 1908 došlo k vyhláseniu ochranného pásma minerálnych prameňov. Dôležitosť tejto skutočnosti vyplynula aj z miestnych podmienok, keďže sa v neďalekom okolí vykonávali banské a vrtné práce. Podnetom bola žiadosť vtedajšieho vlastníka kúpeľov (Rožňavská sporiteľňa a záložňa, a. s.) zo dňa 24. 9. 1908, spracovaná v zmysle § 16 nariadenia č. 72796/VI. zákona o vodách. Návrh ochranného pásma prameňov železitých minerálnych vôd a geologickú mapu vypracoval a v septembri 1908 predložil banskoštiavnický banský radca a vysokoškolský učiteľ Hugó Böck. Ochranné pásmo pozostávalo z väčšieho vonkajšieho ochranného pásma, ktoré malo viacuholníkový nepravidelný tvar a vnútorného ochranného pásma s vyšším stupňom ochrany kruhového tvaru o polomere 115 m, kde bola akákoľvek činnosť ostatným subjektom zakázaná, resp. podliehala zvláštnemu povoleniu.
V desaťročí pred prvou svetovou vojnou mali návštevníci kúpeľného areálu k dispozícii 38 pohodlných izieb pre hostí a kúpeľne vybavené 24 vaňami. Na prelome 20. storočia sa hospodárom riaditeľstva kúpeľov stal rožňavský spravodajca Miklós Markó. V tých časoch došlo k rozkvetu kúpeľov, a to vďaka aj novému vedeniu pohostinských služieb kúpeľov. Na vedúce miesto v roku 1900 nastúpil rožňavský krčmár Žigmund Schuszter, prezývaný „Veľký Žiga“. Za jeho pôsobenia boli jeho kvalitné služby veľmi využívané. Je nesporné, že v roku 1903 boli uskutočnené početné pozitívne zmeny, ktoré prevažne súviseli s novým vedením v kúpeľoch. Spravovanie kúpeľných poplatkov presunuli od vedúceho hosťovských služieb výhradne do kompetencie majiteľa a zároveň došlo aj k zmenám v organizácii poskytovania zdravotnej starostlivosti, keď lekár musí povinne liečiť nemocných a zároveň vykonávať aj zdravotný dozor a potrebné zdravotnícke zákroky kúpeľných hostí. V okolí kúpeľného areálu tiež došlo k zmenám. Úsek prechádzkovej trasy so stromoradím upravili, opravili cesty, parné kúpele a miestnosti pre studenovodné liečebné procedúry vymaľovali a upravili, strednú kruhovú parkovú úpravu v kúpeľnej osade prerobili, okolie vodometu zveľadili zasadením okrasných kríkov a výhonkov zakrpatenej jedle, zrevidovali ceny a zaviedli nový cenník jedál a nápojov, postavili tenisový kurt a uvažovali aj so zavedením člnkovania na jazere. Napriek všetkým týmto opatreniam, kúpele stále zostávali v stave akejsi stagnácie. Jedinú možnosť, ako vyslobodiť kúpele z takejto situácie a zabezpečiť im širší ako miestny charakter, jednotlivci stále vnímali tak, že povzniesť by ich mohlo nejaké konzorcium disponujúce značným množstvom finančných prostriedkov.
|
obr. 10 |
obr.11 |
![]() |
|
obr. 13 |
obr. 14 |
Obr. 10 – 14 Pohľady na detaily kúpeľných objektov, kúpeľný hotel v roku 1900 na fotografii D. Vogela, časť parkovej úpravy okolia a jazera na člnkovanie
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník, RNDr. Ondrej Rozložník






































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-