„ušiel" z domu od rodičov ako 16 a polročný, „cesta za slobodou“, po ktorej ako študent „meštianky“ v Nových zámkoch túžil, dojala každého účastníka prednášky. V miestnosti, kde prednášal svoje spomienky na krutosti fašizmu, nezmyselné obete vojny by ste počuli spadnúť aj „špendlík“.
Mladý Ladislav Sládek doslova „ušiel“ z domu bez vedomia svojich rodičov či súrodencov. Dôvodom boli krutosti nyillasiovcov a doslova „teror“ pri výcviku mladých chlapcov v príprave na vojnu v organizácii „LEVENTE“, obdoba Hlinkovej mládeže u nás. Ďalším dôvodom boli vyhrážky jeho oteckovi, za „rebelstvo“ mladého Lacka. Hrozilo mu vyhodenie zo zamestnania ako železničiara, pretože neviedol dostatočne výchovu svojho syna maďarskému „vlastenectvu“. Po úteku bol vyhlásený za nezvestného, no otecka preventívne „preložili„ k železničiarom v okupovanom Srbsku. Zrejme aj otvorené slová a niekedy aj stiahnuté hrdlo plukovníka Sládeka na vojnové krutosti, kedy zažil sám zranenie, keď spolubojovník, padol vedľa neho, ďalší prežil ťažké zranenie, avšak prišiel o jedno oko, červenoarmejca dojali mnohých tak, že počiatočné „suché“ pohľady sa menili vo vlhké oči.
Ako vojakov, ktorí majú blízkosť „smrti“, z vlastných skúseností v rôznych misiách životný príbeh zaujal, čo prejavili svojimi otázkami v diskusii po skončení prednášky. Azda najviac zaujala odpoveď plukovníka Sládeka na otázku vzťahu veliteľov Červenej armády k podriadením a predovšetkým opis stretnutia s veliteľom 2. Ukrajinského frontu v čase Budapeštianskej operácie, ktorej sa taktiež zúčastnil. Vojakov zaujímala aj problematika stravovania vojakov, jej kvalita počas vojny. Boli prekvapení, že až na niektoré výnimky bola strava pomerne dobrá. Zo zásob konzerví, chleba a niekedy aj polievok /mäsových/, najčastejšie hovädzích, ale nebolo výnimočné ani konina, s ktorou sa často delili aj s hladujúcim civilným obyvateľstvom najmä počas bojov o Budapešť. V niektorých štvrtiach, uliciach, kde prebiehali prudké boje a pozície sa striedali v rukách osloboditeľov a zase fašistov, ukryté civilné obyvateľstvo doslova hladovalo. Niektoré obytné štvrte nemali stravu kôli bojom aj 10 - 14 dní. Tak sa s oslobodeným obyvateľstvom delili aj o „krajec chleba“. Vzhľadom k veku nášho červenoarmejca, na besedy a prednášky sprevádza jeho manželka Ruženka.
Z niekoľkoročných besied a prednášok jeho odyseu dokonale ovláda a tak, keď Lacko niečo „opomeniL, vzápätí ho dopĺňala, čím si získala tiež sympatie poslucháčov. Vzhľadom k tomu, že plk. L. Sládek sa dožil 16.2.2016 krásneho životného jubilea „88“ rokov, veliteľ útvaru pplk.Oliver Toderiška odovzdal hosťovi jubilantovi krásnu uniformu príslušníka armády SR s plukovníckými výložkami a pani manželku Ruženku obdaril za jej doplňanie a doprovod manžela krásnou kyticou kvetov.
Za pozornosť stojí pripomenúť skutožnosť, že okrem vojakov si prišiel vypočuť a pozdraviť vzácneho hosťa aj predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave a podpredseda Ústrednej rady SZ SZPB Ing. Norbert Lacko a predseda Historicko dokumentačnej komisie Oblastného výboru v Rožňave PaeDr. Milan Sajenko, ktorí taktiež poďakovali hosťovi a oboznámili v krátkosti vojakov o poslaní a najbližším programom SZPB. Ing. Norbert Lacko aj pri tejto príležitosti poďkoval vojakom chemického útvaru za dobrú spoluprácu a spoluúčasť pri významných akciách organizovaných SZPB.
Po skončení stretnutia s vojakmi, veliteľ vojenského útvaru pozval na slávnostny obed, počas ktorého prebiehala neformálna diskuzia ktorú ukončili prítomní uznaním a pochvalou na kvalitu stravy a kuchárom za jej prípravu.
JUDr. Jozef Pupala
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-