„ušiel" z domu od rodičov ako 16 a polročný, „cesta za slobodou“, po ktorej ako študent „meštianky“ v Nových zámkoch túžil, dojala každého účastníka prednášky. V miestnosti, kde prednášal svoje spomienky na krutosti fašizmu, nezmyselné obete vojny by ste počuli spadnúť aj „špendlík“.
Mladý Ladislav Sládek doslova „ušiel“ z domu bez vedomia svojich rodičov či súrodencov. Dôvodom boli krutosti nyillasiovcov a doslova „teror“ pri výcviku mladých chlapcov v príprave na vojnu v organizácii „LEVENTE“, obdoba Hlinkovej mládeže u nás. Ďalším dôvodom boli vyhrážky jeho oteckovi, za „rebelstvo“ mladého Lacka. Hrozilo mu vyhodenie zo zamestnania ako železničiara, pretože neviedol dostatočne výchovu svojho syna maďarskému „vlastenectvu“. Po úteku bol vyhlásený za nezvestného, no otecka preventívne „preložili„ k železničiarom v okupovanom Srbsku. Zrejme aj otvorené slová a niekedy aj stiahnuté hrdlo plukovníka Sládeka na vojnové krutosti, kedy zažil sám zranenie, keď spolubojovník, padol vedľa neho, ďalší prežil ťažké zranenie, avšak prišiel o jedno oko, červenoarmejca dojali mnohých tak, že počiatočné „suché“ pohľady sa menili vo vlhké oči.
Ako vojakov, ktorí majú blízkosť „smrti“, z vlastných skúseností v rôznych misiách životný príbeh zaujal, čo prejavili svojimi otázkami v diskusii po skončení prednášky. Azda najviac zaujala odpoveď plukovníka Sládeka na otázku vzťahu veliteľov Červenej armády k podriadením a predovšetkým opis stretnutia s veliteľom 2. Ukrajinského frontu v čase Budapeštianskej operácie, ktorej sa taktiež zúčastnil. Vojakov zaujímala aj problematika stravovania vojakov, jej kvalita počas vojny. Boli prekvapení, že až na niektoré výnimky bola strava pomerne dobrá. Zo zásob konzerví, chleba a niekedy aj polievok /mäsových/, najčastejšie hovädzích, ale nebolo výnimočné ani konina, s ktorou sa často delili aj s hladujúcim civilným obyvateľstvom najmä počas bojov o Budapešť. V niektorých štvrtiach, uliciach, kde prebiehali prudké boje a pozície sa striedali v rukách osloboditeľov a zase fašistov, ukryté civilné obyvateľstvo doslova hladovalo. Niektoré obytné štvrte nemali stravu kôli bojom aj 10 - 14 dní. Tak sa s oslobodeným obyvateľstvom delili aj o „krajec chleba“. Vzhľadom k veku nášho červenoarmejca, na besedy a prednášky sprevádza jeho manželka Ruženka.
Z niekoľkoročných besied a prednášok jeho odyseu dokonale ovláda a tak, keď Lacko niečo „opomeniL, vzápätí ho dopĺňala, čím si získala tiež sympatie poslucháčov. Vzhľadom k tomu, že plk. L. Sládek sa dožil 16.2.2016 krásneho životného jubilea „88“ rokov, veliteľ útvaru pplk.Oliver Toderiška odovzdal hosťovi jubilantovi krásnu uniformu príslušníka armády SR s plukovníckými výložkami a pani manželku Ruženku obdaril za jej doplňanie a doprovod manžela krásnou kyticou kvetov.
Za pozornosť stojí pripomenúť skutožnosť, že okrem vojakov si prišiel vypočuť a pozdraviť vzácneho hosťa aj predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave a podpredseda Ústrednej rady SZ SZPB Ing. Norbert Lacko a predseda Historicko dokumentačnej komisie Oblastného výboru v Rožňave PaeDr. Milan Sajenko, ktorí taktiež poďakovali hosťovi a oboznámili v krátkosti vojakov o poslaní a najbližším programom SZPB. Ing. Norbert Lacko aj pri tejto príležitosti poďkoval vojakom chemického útvaru za dobrú spoluprácu a spoluúčasť pri významných akciách organizovaných SZPB.
Po skončení stretnutia s vojakmi, veliteľ vojenského útvaru pozval na slávnostny obed, počas ktorého prebiehala neformálna diskuzia ktorú ukončili prítomní uznaním a pochvalou na kvalitu stravy a kuchárom za jej prípravu.
JUDr. Jozef Pupala





























Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.