„ušiel" z domu od rodičov ako 16 a polročný, „cesta za slobodou“, po ktorej ako študent „meštianky“ v Nových zámkoch túžil, dojala každého účastníka prednášky. V miestnosti, kde prednášal svoje spomienky na krutosti fašizmu, nezmyselné obete vojny by ste počuli spadnúť aj „špendlík“.
Mladý Ladislav Sládek doslova „ušiel“ z domu bez vedomia svojich rodičov či súrodencov. Dôvodom boli krutosti nyillasiovcov a doslova „teror“ pri výcviku mladých chlapcov v príprave na vojnu v organizácii „LEVENTE“, obdoba Hlinkovej mládeže u nás. Ďalším dôvodom boli vyhrážky jeho oteckovi, za „rebelstvo“ mladého Lacka. Hrozilo mu vyhodenie zo zamestnania ako železničiara, pretože neviedol dostatočne výchovu svojho syna maďarskému „vlastenectvu“. Po úteku bol vyhlásený za nezvestného, no otecka preventívne „preložili„ k železničiarom v okupovanom Srbsku. Zrejme aj otvorené slová a niekedy aj stiahnuté hrdlo plukovníka Sládeka na vojnové krutosti, kedy zažil sám zranenie, keď spolubojovník, padol vedľa neho, ďalší prežil ťažké zranenie, avšak prišiel o jedno oko, červenoarmejca dojali mnohých tak, že počiatočné „suché“ pohľady sa menili vo vlhké oči.
Ako vojakov, ktorí majú blízkosť „smrti“, z vlastných skúseností v rôznych misiách životný príbeh zaujal, čo prejavili svojimi otázkami v diskusii po skončení prednášky. Azda najviac zaujala odpoveď plukovníka Sládeka na otázku vzťahu veliteľov Červenej armády k podriadením a predovšetkým opis stretnutia s veliteľom 2. Ukrajinského frontu v čase Budapeštianskej operácie, ktorej sa taktiež zúčastnil. Vojakov zaujímala aj problematika stravovania vojakov, jej kvalita počas vojny. Boli prekvapení, že až na niektoré výnimky bola strava pomerne dobrá. Zo zásob konzerví, chleba a niekedy aj polievok /mäsových/, najčastejšie hovädzích, ale nebolo výnimočné ani konina, s ktorou sa často delili aj s hladujúcim civilným obyvateľstvom najmä počas bojov o Budapešť. V niektorých štvrtiach, uliciach, kde prebiehali prudké boje a pozície sa striedali v rukách osloboditeľov a zase fašistov, ukryté civilné obyvateľstvo doslova hladovalo. Niektoré obytné štvrte nemali stravu kôli bojom aj 10 - 14 dní. Tak sa s oslobodeným obyvateľstvom delili aj o „krajec chleba“. Vzhľadom k veku nášho červenoarmejca, na besedy a prednášky sprevádza jeho manželka Ruženka.
Z niekoľkoročných besied a prednášok jeho odyseu dokonale ovláda a tak, keď Lacko niečo „opomeniL, vzápätí ho dopĺňala, čím si získala tiež sympatie poslucháčov. Vzhľadom k tomu, že plk. L. Sládek sa dožil 16.2.2016 krásneho životného jubilea „88“ rokov, veliteľ útvaru pplk.Oliver Toderiška odovzdal hosťovi jubilantovi krásnu uniformu príslušníka armády SR s plukovníckými výložkami a pani manželku Ruženku obdaril za jej doplňanie a doprovod manžela krásnou kyticou kvetov.
Za pozornosť stojí pripomenúť skutožnosť, že okrem vojakov si prišiel vypočuť a pozdraviť vzácneho hosťa aj predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave a podpredseda Ústrednej rady SZ SZPB Ing. Norbert Lacko a predseda Historicko dokumentačnej komisie Oblastného výboru v Rožňave PaeDr. Milan Sajenko, ktorí taktiež poďakovali hosťovi a oboznámili v krátkosti vojakov o poslaní a najbližším programom SZPB. Ing. Norbert Lacko aj pri tejto príležitosti poďkoval vojakom chemického útvaru za dobrú spoluprácu a spoluúčasť pri významných akciách organizovaných SZPB.
Po skončení stretnutia s vojakmi, veliteľ vojenského útvaru pozval na slávnostny obed, počas ktorého prebiehala neformálna diskuzia ktorú ukončili prítomní uznaním a pochvalou na kvalitu stravy a kuchárom za jej prípravu.
JUDr. Jozef Pupala


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a