„ušiel" z domu od rodičov ako 16 a polročný, „cesta za slobodou“, po ktorej ako študent „meštianky“ v Nových zámkoch túžil, dojala každého účastníka prednášky. V miestnosti, kde prednášal svoje spomienky na krutosti fašizmu, nezmyselné obete vojny by ste počuli spadnúť aj „špendlík“.
Mladý Ladislav Sládek doslova „ušiel“ z domu bez vedomia svojich rodičov či súrodencov. Dôvodom boli krutosti nyillasiovcov a doslova „teror“ pri výcviku mladých chlapcov v príprave na vojnu v organizácii „LEVENTE“, obdoba Hlinkovej mládeže u nás. Ďalším dôvodom boli vyhrážky jeho oteckovi, za „rebelstvo“ mladého Lacka. Hrozilo mu vyhodenie zo zamestnania ako železničiara, pretože neviedol dostatočne výchovu svojho syna maďarskému „vlastenectvu“. Po úteku bol vyhlásený za nezvestného, no otecka preventívne „preložili„ k železničiarom v okupovanom Srbsku. Zrejme aj otvorené slová a niekedy aj stiahnuté hrdlo plukovníka Sládeka na vojnové krutosti, kedy zažil sám zranenie, keď spolubojovník, padol vedľa neho, ďalší prežil ťažké zranenie, avšak prišiel o jedno oko, červenoarmejca dojali mnohých tak, že počiatočné „suché“ pohľady sa menili vo vlhké oči.
Ako vojakov, ktorí majú blízkosť „smrti“, z vlastných skúseností v rôznych misiách životný príbeh zaujal, čo prejavili svojimi otázkami v diskusii po skončení prednášky. Azda najviac zaujala odpoveď plukovníka Sládeka na otázku vzťahu veliteľov Červenej armády k podriadením a predovšetkým opis stretnutia s veliteľom 2. Ukrajinského frontu v čase Budapeštianskej operácie, ktorej sa taktiež zúčastnil. Vojakov zaujímala aj problematika stravovania vojakov, jej kvalita počas vojny. Boli prekvapení, že až na niektoré výnimky bola strava pomerne dobrá. Zo zásob konzerví, chleba a niekedy aj polievok /mäsových/, najčastejšie hovädzích, ale nebolo výnimočné ani konina, s ktorou sa často delili aj s hladujúcim civilným obyvateľstvom najmä počas bojov o Budapešť. V niektorých štvrtiach, uliciach, kde prebiehali prudké boje a pozície sa striedali v rukách osloboditeľov a zase fašistov, ukryté civilné obyvateľstvo doslova hladovalo. Niektoré obytné štvrte nemali stravu kôli bojom aj 10 - 14 dní. Tak sa s oslobodeným obyvateľstvom delili aj o „krajec chleba“. Vzhľadom k veku nášho červenoarmejca, na besedy a prednášky sprevádza jeho manželka Ruženka.
Z niekoľkoročných besied a prednášok jeho odyseu dokonale ovláda a tak, keď Lacko niečo „opomeniL, vzápätí ho dopĺňala, čím si získala tiež sympatie poslucháčov. Vzhľadom k tomu, že plk. L. Sládek sa dožil 16.2.2016 krásneho životného jubilea „88“ rokov, veliteľ útvaru pplk.Oliver Toderiška odovzdal hosťovi jubilantovi krásnu uniformu príslušníka armády SR s plukovníckými výložkami a pani manželku Ruženku obdaril za jej doplňanie a doprovod manžela krásnou kyticou kvetov.
Za pozornosť stojí pripomenúť skutožnosť, že okrem vojakov si prišiel vypočuť a pozdraviť vzácneho hosťa aj predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave a podpredseda Ústrednej rady SZ SZPB Ing. Norbert Lacko a predseda Historicko dokumentačnej komisie Oblastného výboru v Rožňave PaeDr. Milan Sajenko, ktorí taktiež poďakovali hosťovi a oboznámili v krátkosti vojakov o poslaní a najbližším programom SZPB. Ing. Norbert Lacko aj pri tejto príležitosti poďkoval vojakom chemického útvaru za dobrú spoluprácu a spoluúčasť pri významných akciách organizovaných SZPB.
Po skončení stretnutia s vojakmi, veliteľ vojenského útvaru pozval na slávnostny obed, počas ktorého prebiehala neformálna diskuzia ktorú ukončili prítomní uznaním a pochvalou na kvalitu stravy a kuchárom za jej prípravu.
JUDr. Jozef Pupala
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.