Napriek tomu, že prvá písomná zmienka o kostole je z roku 1416, odborníkom – historikom, historikom umenia a reštaurátorom sa podarilo zistiť, že kostolík má za sebou takmer osem storočí trvajúcu históriu. Vznikol v prvej polovici 13. storočia, v období vlády panovníkov z rodu Arpádovcov. Postavili ho v chotári obce, ktorá tvorila niekdajšiu (pravdepodobne pôvodnú) osadu nad Rakovnicou ako malý, kamenný kostolík so svätyňou štvorcového pôdorysu. Kostolík sa vyznačuje pomerne jednoduchou vonkajšou, i vnútornou architektúrou. Kým svätyňa disponuje valenou klenbou, loď zastropuje rovný doskový strop a na osvetlenie interiéru slúžia tri vysokopostavené okná so štrbinovými výrezmi. Do kostola sa pôvodne vstupovalo bočným vstupom zo severnej strany lode. Aj túto pamiatku poznačili rôzne nešťastia. V roku 1658 bol kostol poškodený požiarom, ale na konci 17. storočia ho opravili. V tom období sem umiestnili nový, dodnes zachovaný oltár a fasády kostola nechali vyzdobiť maľbami s rastlinnými a figurálnymi motívmi a nárožným kvádrovaním. Drevená tribúna, ktorá bola pôvodne na západnom konci lode, už nebola obnovená.
Doposiaľ chýbajúce údaje o histórii kostola dopĺňa Historia domus – kronika, ktorú si viedli pátri Spoločnosti Ježišovej, pôsobiacej v Rožňave od roku 1656. Táto vzácna kronika odkrýva pre súčasníka množstvo zaujímavých informácií o pôsobení pátrov jezuitov v Rožňave, o ich bohatom misijnom živote, o stavebných aktivitách, ktoré významnou mierou poznačili vzhľad rožňavského námestia. Za rovnako cenné však môžeme považovať aj správy o činnosti náboženských kongregácií – bratstiev. V Rožňave to bolo Združenie Kristovej agónie, ktoré iniciovalo a po tri storočia praktizovalo procesie ku dnes už zaniknutým kaplnkám, ukrytým v lesoch Slovenského rudohoria.
V jezuitskej kronike sa ďalej dočítame, že okrem duchovnej správy Kaplnky Sv. kríža vo vtedajšom rožňavskom farskom kostole (neskoršej katedrále Nanebovzatia Panny Márie), sa starali aj o kaplnky sv. Anny a Navštívenia Panny Márie v lesoch nad Betliarom, ako aj o kaplnku sv. Márie Magdalény v Rakovnici. O nej sa jezuitskí kronikári prvýkrát zmienili v roku 1690 a podľa záznamov mala byť dlhé roky v opatere Spoločnosti Ježišovej, až ju koncom 17. storočia (okolo roku 1682 – pozn. autorky), postihlo plienenie povstalcov Imricha Thökölyho (Tököliho). Po tom, ako stála osem rokov poškodená, takmer v dezolátnom stave, podarilo sa ju za účinnej pomoci kardinála a uhorského prímasa Leopolda Kolonicha (Koloniča), ako aj za veľkej pomoci ľudí opraviť. K takejto zomknutosti a zapálenosti ľudí určite prispel aj miestny prameň, ktorý navštevovali obyvatelia blízkeho i vzdialenejšieho okolia, aby si z neho načreli liečivú vodu. Posviacka prameňa sa konala v roku 1698 a v tom istom roku pisateľ kroniky označil toto miesto za universalis devotionis loco, teda za miesto všeobecnej úcty. Listujúc v dvojzväzkovej kronike sa až do jej posledných záznamov dočítame o pravidelnej – každoročnej púti ku kostolu v deň sviatku patrónky kostola, sv. Márie Magdalény.
Pobožnosti trvali až do oficiálneho zrušenia jezuitskej rehole v roku 1773 a pokračovali aj ďalej, keďže za pútnické miesto bolo vyhlásené bulou pápeža Pia VI. z 22. mája 1796, v období pôsobenia rožňavského biskupa Antona Andrássyho.
Keďže pôvodný kostolík svojou kapacitou prestal vyhovovať narastajúcemu záujmu pútnikov, rozšírili ho o otvorenú predsieň. V roku 1970 nahradila pôvodnú šindľovú krytinu plechová strecha.
V ďalšej – novodobej kronike tohto kostolíka by mohla pokračovať tá najpovolanejšia, pani Leštáková, ktorá 50 rokov vykonávala poslanie kostolníčky, kedy sväté omše celebrovali správcovia rožňavskej farnosti, alebo ich kapláni.
Tohtoročná púť ku kostolu sv. Márie Magdalény bola výnimočná tým, že ju prvýkrát celebroval rožňavský diecézny biskup, Mons. Stanislav Stolárik. Vo svojej homílii priblížil život patrónky kostola, sv. Márie Magdalény, s posolstvom o nasledovaní Krista v pokání a pokore. Pri príležitosti 1. svetového dňa starých rodičov a seniorov osobitne vyzdvihol ich nezastupiteľnú úlohu pri zapaľovaní a odovzdávaní iskierok viery pre budúce generácie.
Na základe webstránok: apsida.sk, OZ Gotická cesta a archívnych dokumentov Archívu Biskupského úradu v Rožňave a Knižnice Univerzity Eötvösa Lóránda v Budapešti spracovala:
Mgr. Silvia Lörinčíková, PhD., archív a knižnica BÚ v Rožňave
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-