poponáhľali do nenávratna a dnes mi mnohí veľmi chýbajú. Viacerí sú v obci aj bez zamestnania, čo im dosť sťažuje život, ale zrejme, aj napriek tomu, z tejto obce so 600 obyvateľmi by odísť inde už nechceli. S viacerými z nich som sa osobne stretol, aspoň pozdravil a prehodil slovo - dve. To ešte predtým, než sa oficiálne začali oslavy Dňa obce Rožňavské Bystré, ktoré sa spájajú so 723. výročím existencie jej prvej písomnej zmienky a boli obohatené programom "z vlastnej dielne".
Bol som milo prekvapený,
keď som sa od mnohých podozvedal ako medzi nich na školský dvor, kde sa všetko odohrávalo už tradične niekoľko rokov, prišli aj účastníci turistického pochodu na Plešiveckú planinu so zvedavosťou ako to tu prebieha, ale aj kvôli vychvaľovanému trojakému guľášu od miestnych poľovníkov pod vedením Jána Ujházia. Niektorí z nich majú dobrú spoluprácu aj so stránkou Maj Gemer a potešilo ma keď sa tu chceli so mnou stretnúť. Žiaľ čakajúci autobus mal prednosť a tak sa ich želanie nevyplnilo, čo ma veľmi mrzí. Snáď nabudúce.
Priložené fotografie vystihli pohodu, ktorá vládla na oslavách Dňa obce v sobotu popoludní 6. septembra 2014. Vyzdobené a upravené okolie vonkajšieho priestoru základnej školy svedčilo o tom, že moji rodáci si dali záležať na všetkom. Množstvo krojovaných žien od dievčat po dospelých mi poskytlo dobrý pocit z toho, že láska k folklóru a obyčajom majú v tejto obci zdravé korene a majú prečo ich udržiavať i naďalej. Veď preto si založili aj folklórnu skupinu s výstižným názvom Bystränky. Už si za tie roky získala dobré meno a aj keď z tohto kolektívu vždy niekto kvôli pokročilému veku odíde, tentoraz som s potešením mohol skonštatovať, že skupina sa rozšírila o mladé dievčatá i mládencov, dokonca pochádzajúcich aj zo susedných obcí. Príkladom pre nich je najmä Dominika Ďurská, ktorá napriek tomu, že študuje na konzervatóriu operný spev, nezanevrie ani na "bistränskia piasniški", ktoré s obľubou spieva nielen doma, ale aj ďaleko za hranicami kraja.
Najmladšie hlasy mali prednosť
aj v hlavnom programe. Prvý aplauz od početného obecenstva patril najmladším škôlkárom. To preto, že Emka Ujháziová, Terezka Tomková a Tamarka Uhrinová svojím živým a bezprostredným vystúpením si získali všetkých prítomných. Odštartovali tak pekné pásmo, ktoré podporili svojim vystúpením aj žiaci miestnej základnej školy a k tomuto Dňu pripravili svoj program už spomínané Bystränky. Nazvali ho stručne Dožinky. Dokázali si ho nacvičiť krátko po Gemerskom folklórnom festivale v Rejdovej, kde sa divákom predstavili s programom piesní a obyčají zostavených z pytačiek. V Bystrom sa prvýkrát predstavili pítaškami. Bol to starodávny zvyk, ktorý aj v tomto regióne sa viazal k obdobiu pred svadbou dvoch mladých ľudí rozhodnutých spolu žiť. Slušnosť vtedy kázala, aby mládenec so svojimi rodičmi i ďalšími vybranými išiel spoločne do rodičovského domu svojej vyvolenej požiadať jej rodičov o ruku. Vtedy sa tomu hovorilo pítaški. Viazalo sa to na rôzne postupy, ktoré väčšinou končili tým, že pítaški sa vydarili a svadba sa mohla už odteraz pripravovať aj s výbavou pre nevestu.
Keďže tentoraz išlo o prezentáciu dožiniek na dedine,
budeme sa venovať tejto milej, už dnes málo vídanej udalosti. Pásmo slova, spevu a tanca si zostavili veľmi zaujímavo. Páčilo sa mi, ako pred obecenstvo postupne prichádzali najprv staršie členky skupiny a pripravovali sa na odovzdávanie venca rôznymi dedinskými požatevnými prácami, ako bolo napríklad lúskanie fazule (bvabu), k čomu sa podujala moja sestra Božena, tkanie kanišok do gatí mali na starosti panie Zuzana Tomková a Helena Kerekešová, plachtu dokončovala pani Marika Uhrinová, záplaty na vreci dokončovala pani Eliška Babičová, ale aj inými povinnosťami, ktoré mala gazdiná pani Marta Molnárová. Tu som sa dozvedel, že vraj kvalita kaniški sa hodnotila podľa toho, akou silou sa v gatiach na ňu pôsobí. Všetko sa uvádzalo vhodnými scénkami i pesničkami, ktoré spestrovali toto slnečné popoludnie. Hlavnú úlohu mala na gazdovskom dvore gazdiná, ktorá sa postarala o dobrú náladu, prevzala od gépésa a mládeže vyzdobený dožinkový veniec a postarala sa tiež o odmenu aj pre najmladších chlapcov či dievčatá, ktorými boli podľa riekanky: Šín som, tím som, Jana Kiša syn som, z maliho dvoršku idem, božedaj vám dobrý deň" - tak sa vtipne predstavil Patrik Kaššai. "A ty si chto, diavšä?" zvedavo zisťovala gazdiná. "Jä som diavšä malia, volám sä Zuzanka, a som, pekne prosím, u Galatu diavka" - pomýlila nezainteresovaných svojim hereckým menom Bibiana Galatová.
Sólovým spevom sa predstavili naši už známi speváci,
bez ktorých sa v Bystrom nič neudeje - Dominika Ďurská a Stanislav Ďurský, ku ktorému sa postupne pridávali ostatné členky či členovia skupiny. Diváci, podľa tohto ako zaznieval potlesk, zrejme tiež boli potešení tým, čo videli i počuli v tomto pásme. Mnohé, ešte donedávna členky, nielen pozerali a tlieskali vydareným výkonom účinkujúcich, ale veru by sa boli radi k nim pridali a ešte viac rozkrútili toto pestrofarebné koleso zostavené z bystränského kroja. Viackrát som sa musel pani starostky Želmíry Gonosovej, ktorá sedela vedľa mňa s ostatnými pozvanými hosťami, ktorými boli starostka Honiec pani Monika Paličková, starosta Rudnej pán Július Kerekeš, pán miestny kaplán Peter Székely, konateľ spoločnosti DOBART Ing. Dionýz Dobos a riaditeľka ZŠ pani Marta Gadušová, opýtať na tú ktorú osobu vystupujúcu v programe. Veď za 40 rokov života v inej časti Slovenska sa všeličo i medzi tunajšími ľuďmi, predovšetkým na ich tvárach zmenilo, i pribudlo do rodokmeňa. Tak som sa dozvedel kto tvorí mladú skupinu dievčat a mládencov. Medzi nimi som zaregistroval i dcéru druhej sesternice Táňu Tomkovú, ktorá sa rezko vykrúcala v kolese spolu s Dominikou Ďurskou, i mladú Michaelu Forgáčovú z Honiec, ktorá rada do Bystrého chodí medzi Bystränky, Nikol Galatovú, Veroniku Znakovú a Stanka Ďurského. Aby bol zoznam mládežníkov kompletný, treba spomenúť tiež dvoch mládencov z Rakovnice Jakuba Doboša a Patrika Adamca, vhodne doplňujúcich kolektív Bysträniek. Prišli ich povzbudiť aj ich starí rodičia a tí veru môžu byť s ich výkonmi spokojní. A spievali bystränským nárečím celkom dobre, pretože v okolitých obciach sa sem - tam hovorí podobne. Harmonikárom sa osvedčil Roman Šimko a gépesa si v scénke užil pán Ondrej Uhrin.
Samozrejme, bolo toho ešte oveľa viac

na Dni obce ako som bol schopný zaznamenať. Aj keď som strávil medzi rodnými iba niekoľko hodín, budem si mať čo pripomínať po tomto Dni. Žiada sa mi nielen oceniť námet na dnešný program Dožinky od starostky pani Želmíry Gonosovej, ale oceniť aj jeho spracovanie do konečnej podoby vedúcou skupiny Bystränky pani Zuzanou Tomkovou. Páčil sa mi.
Stretol som sa s bývalými spolužiakmi, novými spoluobčanmi, ktorí sa do Bystrého prisťahovali z rôznych častí okresu, ale tiež s tými, ktorí žijú v inej časti Slovenska, či sveta. Všetci, s ktorými som sa zvítal boli na všeličo zvedaví, aj na to, či ich ešte poznám. Myslím, že až na jeden prípad som to zvládol dosť dobre. Preto aj moja cesta nazad bola bez otravného meškania nielen jednoduchšia, ale tiež oveľa príjemnejšia. A veta, ktorú som počul, že v Bystrom je stále menší záujem o veci spoločné a čoraz ťažšie je ľudí dostať na nejaké podujatie, je rovnaká aj inde. Ľuďom sa však venovať treba stále a všade. Tí sa zaiste odvďačia aj iným spôsobom ako je účasť na oslavách. Preto mohla aj starostka obce pani Želmíra Gonosová vo svojom vystúpení o.i. povedať: "Buďme hrdí na svoju obec, na svoje zvyky, na svoju dedovizeň. Aby sa nám darilo lepšie, pomáhajme si, skrášľujme svoju obec, aby sme sa mali kde vracať." Žriedlo v Rožňavskom Bystrom pre vytvorenie kultúrneho programu je však stále plné a nevysýchajúce. Treba ho len využiť a podať tak, aby bolo príťažlivé, skrátka také dobré, ako bol aj program pripravený k tomuto Dňu. Ďakujem vám, milí rodáci, že ste ma srdečne prijali a že som bol účastníkom pekného a zaujímavého Dňa obce Rožňavské Bystré, ktorá je i zostane naďalej aj mojou.
Ondrej Doboš
picasa_albumid=6057113485352810785
{jcomments on}





























Keby som bol vedel, čo ma cestou z Bratislavy na Deň obce Rožňavské Bystré v piatok 5.8.2014 popoludní čaká, neviem, neviem, či by som sa rozhodol pokračovať v ceste rýchlikom. Prišli sme iba do Šale a už sa začali trampoty. Do spomínanej stanice rýchlik meškal skoro pol hodiny a keď železničný rozhlas oznámil, že pre pokazený rušeň budeme tu na nový čakať pol hodiny, nemal som dobrý pocit. Pekný a teplý slnečný deň sa v odstavenom klimatizovanom vlaku zmenil na takmer fínsku saunu. Kým sa všetko napravilo prešlo takmer 120 minút. Vo Zvolene nás pre zmenu čakalo prestupovanie na autobusy a cesta do 20 km vzdialeného Stožku kvôli výluke na trati, ktorú spôsobilo technické riešenie novej dopravnej križovatky pri Detve. Moje cestovanie nakoniec dobre dopadlo a ja som sa v noci s využitím rožňavskej taxi služby dostal do mojej rodnej obce.
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-