Smerom od Rožňavy a Plešivca môžeme navštíviť starú banícku obec Ochtinú, cez ktorú často prechádzame bez toho, aby sme poznali jej historickú minulosť, hodnotu aj pre prítomnosť. Možno sem prísť autobusom po cestnej komunikácii vedúcej až do Čiernej Lehoty, cyklotrasou, prípadne zaujímavou prírodou od Hrádku, známeho Ochtinskou aragonitovou jaskyňou. Bartholomaides.
Železo dolovali už v r. 1243 koncom 19 a v 20 storočí bola obec známou ťažbou bohatých ložísk magnezitu.
Obec má pečať sv. Nikolaja, biskupa pravoslávnej Ruthénskej s nápisom: "SIGILLIUM DE VILLA OCHTINA". Uvádza v práci L. Bartholomaides, MEMORABILIA PROVINCIAE CSETNEK. O najstaršej pečati neďalekých Slavošoviec, ako aj usporiadaní obce a zakladateľoch papierne v súvislosti s jeho rodinou sa zmieňuje obdobne. Jeho korene siahajú do Klenovca, kde sa 16. novembra 1754 narodil, zomrel v Ochtinej 18. apríla 1825, blízkej jeho srdcu a tvorbe. V novembri si pripomíname 260 rokov od jeho narodenia. Rodina pochádzala z Turca. Ako 6 - ročný začal chodiť do ľudovej školy v Klenovci, v r. 1768 - 1772 študoval v Dobšinej, v r. 1772 - 1775 prešiel na evanjelické lýceum do Kežmarku. Z jeho pôsobísk možno spomenúť Kraskovo, Rimavskú Baňu, ale aj univerzitu vo Wittenbergu, kde študoval v r. 1781 - 1782. Tu vydal aj svoje prvé dielo "De Bohemis Kishontensibus, etc"
V lete sa vrátil do Ratkovej, aby sa ujal funkcie rektora a kantora. Koncom roka prijal miesto evanjelického farára v Ochtinej, kde pôsobil až do konca svojho života. Na kňazskej stanici v Ochtinej sa 10. januára 1785 oženil s Katarínou Mártonovou, inak nazývanou Davides, šľachtičnou zo Štítnika. Manželstvo bolo požehnané synom Jánom Ladislavom, narodeným 10.1.1787 v Ochtinej a dcérou Apolóniu, narodenou 17.2.1799. Vo veku 54 rokov 6. januára 1815 vo veku 54 rokov ho opustila nemocná manželka. V súvislosti so spomenutou papierňou v Slavošovciach sa dozvedáme, že dcéra Apolónia sa 11. apríla 1820 vydala za Karola Gyůrkyho, vlastníka a riaditeľa papierne v Ochtinej.
Usiloval sa aj o povýšenie do šľachtického stavu, jeho žiadosť ale zamieti z dôvodov, že kňazský stav je rovný so šľachtickým, týka sa len osoby kňaza a nie jeho rodiny. V r. 1795 sa Bartolomeides stal dekanom škôl Štítnickej doliny, bol aj seniorálnym notárom, konseniorom a v r. 1822 seniorom.
18.apríla 1825 zomiera vo svjom pôsobisku v Ochtinej. Pohrebný obrad vykonal jeho syn, kazateľ z Uhorského, Ján.
Významným dielom pre Gemer bolo jeho dielo Comitatus Gőmőriensis notitia historico-geographico-statistica, týkajúce sa výskumu osídlenia Gemera a Malohontu. Význam jeho diela a osobnosti dokumentuje aj regest listín, pôvodne uložených na fare, kde pôsobil a dokončil svoj plodný a tvorivý život. Pozoruhodnou o.i. bola aj nová cirkevná kronika v r. 1793 vedená latinsky: "Nóvum Protocollon Ecclesiae Ochtinensis et Rochfaluensis". V r. 1784 vydal v B. Bystrici "Spis užitečný a veľmi potrebný od doktora Grobiana", v r. 1792 v Berlíne spis "Utrpný los, ktorí nevinní kazatele evanjeličtí z Uher od r. 1672 až do roku 1776 jak ve své vlasti, tak zvláště na španielských galiách znášali a zažili hodnověrne vypsaný", v r. 1794 - 1796 ako pedagóg vydal aj niekoľko učebníc, napísaných slovakizovaným jazykom "Kralické biblie", okrem množstva ďalších diel zaujímavým pre náš región bolo dielo vydané vc r. 1799 "Memorabilia provinciae Csetnek" v skutočnosti monografia štítnického panstva. Dielo doplnil vlastnou mapou. jeho posldených prác, vydaných v r. 1810 v období silnejúcej maďarizácie, ktoré vyšlo v Levoči, spis "De Sajone" patriace k jeho geografickým prácam, týkajúce sa rieky Slanej. 16. apríla ako sme už predtým uviedli, zomiera v Ochtinej vo veku 70rokov, 5 mesiacov a 2 dni. Pochovaný je jeho životného skonu.
Bartholomaides bol významným funkcionárom v cirkvi ktorej slúžil, hodnotné sú jeho filozoficko - osvietenské aspekty, písal historické a jazykovedné spisy, zaujímavé a pokrokové sú na svoju dobu skúmania, pôsobil aj ako pedagóg, dospel k záverom o nutnosti zreformovania vtedajšieho systému školstva. Aj v tejto sfére mal svoje opodstatnené miesto. Pozoruhodné bolo jeho poznanie o povinnosti používať len predpísané učebnice (otvoriť cestu iniciatíve jednotlivých pedagógov). Okrem toho že vynikal ako historik a geograf, pozoruhodné bolo jeho vedecké zameranie. Mal blízky vzťah ku Gemeru a Malohontu. Bol Gemerským osvietencom, ktorého život a dielo si v tomto roku pripomíname. Žil plným životom, bol priekopníkom, osobnosťou celým svojim životom, ktorý v obci Ochtiná prežil.
Použité materiály: Obzor Gemera Malohontu, Ročník XXV. č. 1
Milan Sajenko
Fotografie: Božena Miháliková a autor (1)
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-