Pavol Jozef Šafárik po otcovi zdedil vysokú štíhlu postavu. Medzi jeho súrodencami bol väčší vekový rozdiel. Brat Ján ho podporoval vo vedeckých úsiliach, so sestrou Máriou ho spájala telesná a duševná podobnosť, vzájomné porozumenie, rovnaká povaha. Otec sa po smrti manželky aj proti vôli svojich detí oženil s vdovou Rozáliou Lovčánkovou, rod. Drábovou z Jelšavy (1768-1855), ktorá mu priviedla dve deti z prvého manželstva - dcéru Rozinu a syna Pavla.
Svet Šafárikovho detstva bol pestrý. Rád sa túlal v prírode, lovil raky, zbieral lesné plody, priúčal sa cigánskej reči. Prvé vzdelanie dostal v rodičovskom dome. Prekypoval čitateľskou vášňou, naučil sa český a latinský jazyk. V škole ho učil slovenský učiteľ Ján Droschel a doma okrem otca aj obaja starší bratia. Doma sa rozhodlo, že pôjde študovať, ako sa vtedy vravelo, dali ho na učený stav.
Na jeseň roku 1805 sa rozlúčil s rodiskom a odišiel študovať na rožňavské nižšie evanjelické latinské gymnázium. Študoval tzv. donát, gramatiku a syntax, t. j. učil sa základy humanitných a prírodovedných predmetov a cvičil sa v jazykoch - latinčine, maďarčine a v nemčine. Riaditeľom školy bol vzdelaný muž Ondrej Farkaš, ale učil ho Michal Šarkányi, ktorého syn Pavol sa oženil so Šafárikovou sestrou Máriou. Samozrejme, že štúdium ukončil s výborným prospechom. Ďalej pokračoval na vyššom evanjelickom gymnáziu v Dobšinej. Profesorom mu bol Ondrej Madarász, u ktorého získal pevné základy z rétoriky a poetiky. Vyučovalo sa po latinsky, ale spoločenskou rečou bola nemčina. Z Dobšinej odchádzal ako najvýbornejší žiak, ovládajúci okrem rodného jazyka aj jazyk latinský, maďarský, nemecký a český. Za ďalšie štyri roky skončil päťročný kurz lýcea v Kežmarku, kde si osvojil aj základy antického a súdobého básnictva a už aj sám písal básne. Do Jeny v roku 1815 už odchádzal ako uznávaný slovenský a český básnik. Zapísal sa na teologickú fakultu, pretože štúdium teológie bolo podporované ročným štipendiom 100 zlatých. Navštevoval však aj jazykovedné, historické, prírodovedné prednášky a semináre a zároveň pokračoval v publicistike. Sústredil sa na tri okruhy problémov: na zbieranie ľudových piesní, na otázky prozódie (náuka o zvukovej stránke, o prízvuku a o verši) a na spracovanie jazykových a literárnych dejín slovanských národov.
Po ukončení štúdií sa vrátil do Kobeliarova. Bol to jeho posledný pobyt v rodisku, do ktorého sa už nikdy v živote nevrátil.
Po prázdninách prijal miesto súkromného vychovávateľa syna oravského podžupana Ladislava Kubínyiho v Bratislave s úmyslom intenzívne sa venovať vedeckej práci. Počas dvojročného účinkovania v Bratislave dostal niekoľko ponúk na kazateľské alebo učiteľské miesto. Prijal miesto riaditeľa a profesora pravoslávneho gymnázia v Novom Sade v Srbsku.
Pred odchodom k južným Slovanom mu v Jene udelili doktorát filozofie a slobodných umení. Onedlho, v júni 1822 sa oženil s 19 ročnou Júliou Ambrózyovou (1803-1876). Jej otec pochádzal z Paludze v okrese Liptovský Mikuláš a matka z Jasenovej na Orave. V Novom Sade sa im narodilo päť detí: Ľudmila, Milena, Mladen Svätopluk (umrel v útlom veku), Vojtech a Božena a v Prahe ďalších šesť detí: dvojičky Jaroslav a Bohuslav (umrel) Jaromír I. a II. (obaja umreli v detskom veku), Vladislav a naostatok Bohdan, ktorý tiež umrel mladý. Z 11 detí ostali nažive traja synovia: Vojtech, Jaroslav, Vladimír a jediná dcéra Božena. Stále túžil po návrate domov, a tak sa v apríli 1832 presťahovali do Prahy, kde vlastne prežil tri desiatky rokov plodného života. Ale značné rodinné starosti a finančné problémy pretrvávali.
Na sklonku života ho často prepadal strach, depresie, prenasledovali ho choroby. V rokoch 1860-1861 chradol. 14. mája 1860 ho postihla náhla mozgová príhoda, ktorá zanechala ďalšie stopy na jeho zdraví a v stredu 26. júna 1861 o pol jednej odpoludnia dotĺklo jeho srdce. Šafárikov pohreb bol veľmi dôstojný. Pochovávali ho v podvečer o šiestej hodine, deň bol pochmúrny, pršalo. Akoby nielen ľudia, ale aj príroda ronila slzy a mohutný sprievod sa lúčil s veľkým učencom, Slovákom a Slovanom.
Z jeho detí, ktoré ostali nažive, otca nik nenasledoval. Dcéra Božena sa vydala za Jozefa Jirečka, literárneho historika a českého politika, syn Vojtech vyštudoval chémiu a stal sa význačným chemikom a profesorom na pražskej technike, syn Jaroslav ukončil medicínu na pražskej univerzite a po návrate z vojny v Taliansku sa stal vrchným asistentom na Jozefínskej akadémii vo Viedni. Syn Vladislav robil rodičom najväčšie problémy, začal študovať právo na pražskej univerzite, ale štúdium nedokončil, odišiel k vojsku a bojoval v Taliansku, tam bol aj ranený, neskôr po štúdiách vstúpil do služieb štátneho knižného skladu. V jeho šľapajach šiel jedine synovec dr. Janko Šafárik, profesor histórie v Belehrade.
Pavlovi Jozefovi Šafárikovi sa dostali za života mnohé pocty, uznania a čestné členstvá v učených spoločnostiach: bol nositeľom rakúskeho rytierskeho radu, pruského radu za zásluhy, ruského radu sv. Anny, členom akadémie vied vo Viedni, akadémie v Petrohrade, Berlíne a Mníchove, učených spoločností v Göttingene, Jene, Krakove a Zhorelci, zemepisnej spoločnosti v Petrohrade, archeologickej spoločnosti v Odese, holandskej literárnej spoločnosti v Leydene, historickej spoločnosti v Korutansku, bol čestným členom Múzea Českého kráľovstva, členom dejepisnej spoločnosti v Záhrebe a sekcie štatistických dejín v Brne, členom charkovskej univerzity a estónskej učenej spoločnosti v Dorpate, čestným členom pražskej filozofickej fakulty a čestným občanom mesta Prahy.
Vedecká činnosť Pavla Jozefa Šafárika sa prejavila aj v jeho bohatej publikačnej činnosti. Napísal veľa štúdií, pojednaní, statí, mnohé z nich vyšli knižne, napríklad vedecké práce: Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (1826, Pešť) - (Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí - obrovská encyklopedická kniha, prvý pokus o akúsi systematickú správu o slovanských jazykoch ako celku), Slovanské starožitnosti (1837+1865, Praha), Slovanský národopis (1842, 2 vydania, Praha), Über den Ursprung und die Heimat des Glagolitizmus (O pôvode a vlasti hlaholského písma), 1858; zbierky ľudovej poézie a piesní: Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jána Blahoslava a jiných. 1-2 (Pešť 1823-1827), Národnie zpiewanky - Pisne swetské Slowáků v Uhrách, spolu s Jánom Kollárom (1834-1835, Buda); básnické zbierky: Ode festiva (1814), Tatranská múza s lyrou slovanskou (1814); a mnohé ďalšie.
Literárny vedec a historik Miloš Kovačka charakterizoval činnosť a význam Pavla Jozefa Šafárika takto: „V slovenskej vede a kultúre predstavuje Pavol Jozef Šafárik veľmi dôležitú kapitolu. Ako básnik, folklorista, ako teoretik verša, ako inšpirátor obnovy a novej vývinovej etapy literárneho a kultúrneho života, ako vedec – literárny a kultúrny historik, ako jazykovedec a bádateľ v oblasti etnogenézy Slovanov, ako znalec slovanských starožitností a slovanského národopisu, ako jeden zo zakladateľov slavistiky a predstaviteľ slovanského obrodenia, ako osobnosť konajúca na báze humanizmu, demokratizmu a rovnoprávnych vzťahov slovanských národov, ale i ako knihovník a bibliograf, ako budovateľ gymnaziálnej knižnice v Novom Sade a Univerzitnej knižnice v Prahe, ako jeden z tvorcov hlavných vývinových línií slovanského a slovenského života v 19. storočí. V šafárikovskej slovanskej i slovenskej kapitole zohráva veľmi dôležitú rolu i jeho mravný odkaz, ktorý sa utváral a osvedčil v zápasoch o vedecké poznanie, korektnosť, o objektívnosť znalostí, a ktorý sa prejavil v serióznej kritike a osobitne v autokritike – v schopnosti priznať vedecký omyl, nesprávnu premisu, chybne vedenú cestu k zisteniu pravdy.
To všetko boli a sú zreteľné dôvody na to, aby sa P. J. Šafárikovi ako vynikajúcej osobnosti slovenského a slovanského, v neposlednom rade európskeho života venovala osobitná pozornosť.”
10. máj 2010
{jcomments on}