
Tak sa ako vojak Slovenskej armády po boku nemeckých fašistov dostal na východný front. No pri prvej príležitosti slovenskí vojaci odmietli bojovať po boku Hitlera proti slovanským bratom, a tak v roku 1943 prebehlo pri Melitopole vyše 1.500 slovenských vojakov k Červenej armáde s presvedčením, že budú zaradení do Svobodovej armády.
Tak sa zo statočného vlastenca Juraja Lakotu, narodeného 21.4.1919 v Detve-Piešti stal príslušník Svobodovej armády a už 29.10.1943 bol vysadený v spravodajsko-organizačnej skupine „GRÚN“, pod organizáciou GŠ – Červenej armády spolu s veliteľom skupiny čat. Karolom Grünom ako desiatnik Juraj Lakota a čatár Vincent Blažíček (nar. 23.5.1919 v Malackách).
Skupina bola vytvorená na žiadosť Čs. misie v Moskve v spolupráci s Červenou armádou, ktorá zabezpečila jej výstroj a výzbroj, vrátane dokumentov.
Skupina bola vysadená ráno o 01.30 hodine v priestore osady Podstepnoje v Krasnodarskom kraji, juhovýchodne od Cjurepinska. Po ukrytí a zamaskovaní časti výstroja a výzbroja radista Vincent Blažiček ostal s rádiostanicou na mieste zoskoku a Juraj Lakota spolu s Karolom Grünom sa dostali do priestoru dislokácie Slovenskej divízie pri dedinke Prilovce v priestore jednotiek 23. pešieho pluku.
Medzi vojakmi nadviazali rozhovor s npor. Mülerom a por. Skalským, informovali ich o 1. československej samostatnej brigáde v ZSSR a navrhovali im prechod k ČA. Medzi vojakmi mali pozitívnu odozvu, avšak po ústupe divízie k Dnepru, nadviazali spojenie s partizánmi, ktorým odovzdali trhaviny a zbrane. Pri návrate k radistovi Blažíčkovi ich však zajala nemecká hliadka, ktorá pátrala po výsadku parašutistov. V nestrážený okamih sa mu podarilo utiecť a zamiešať sa medzi slovenských vojakov pri Cjurepinsku a po ústupe do Gole Pristanja sa po týždni úspešne vrátili cez frontovú líniu k svojej jednotke.
Ludvík Svoboda Juraja Lakotu spomína vo svojej knihe „Z Buzuluku do Prahy“ ako statočného vojaka na viacerých miestach.
Po Vianočnej dohode v roku 1943 vedeli aj velitelia 1. čs. jednotky v ZSSR, že sa pripravuje Slovenské národné povstanie.
Tak čs. misia v Moskve pripravila spravodajský výsadok pod označením “MARGITA-BOŽENKA“ v zložení rtm. Antonín BUKOVÝ, nar. 24.9.1916 v Likavke a Juraj Lakota, nar. 21.4.1919 v Detve-Piešti, ktorý bol vysadený 26.6.1944 v oblasti Detvianskej Huty a mal za úlohu nadviazať styk s najvyššími predstaviteľmi odboja a podávať do Moskvy rádiové správy.
Vzhľadom k nepriaznivým podmienkam bol výsadok úspešný až na tretí pokus, avšak s navigačnou odchýlkou miesta výsadku. Po zoskoku obaja parašutisti zahladili stopy a postupovali kvôli bezpečnosti samostatne a mali sa zísť na dohovorenej adrese u švagra Bukového v Ružomberku. Po strastiplnej päťdňovej ceste sa na uvedenej adrese stretli a nadviazali spojenie s Moskvou s vysielacím znakom “DUNAJ“.
Počas nasledujúcich 8 mesiacov podávali dôležité správy o pohybe a dislokácii nemeckých vojsk, náladách medzi obyvateľstvom a aktivitách partizánskych oddielov...
Približne po mesiaci svojej činnosti nadviazali spojenie s dôstojníkom štábu pplk. Jánom Golianom, ktorý ich prevzal do opatery. Svoju spravodajskú úlohu a spojenie s Moskvou vykonávali statočne aj po potlačení povstania až do 10.1.1945. Po poruche rádiostanice vykonávali spojenie prostredníctvom partizánskej brigády Jegorova.
Je iróniou osudu, že najväčšia tragédia postihla nášho hrdinu až po skončení 2. svetovej vojny. Bol ako dôstojník novovzniknutej Československej ľudovej armády menovaný do funkcie vojenskej posádky v Tornali (Šafárikovo). Po údajnom pokuse o útek jeho švagra na západ bol zatknutý a zbavený všetkých hodností. Po prepustení z väzenia pracoval ako správca Štátneho majetku v obci Blhovce.
Skrivodlivosť veľmi ťažko znášal a stávalo sa, že niekedy si po práci v staničnom bufete v Blhovciach krátil čakanie na vlak pri pive a nejakom “poldeci”. No a po vystúpení v Hodejove, kde býval, mal cestou domov aj reštauráciu v tamojších kúpeľoch, ktoré boli v tom čase ešte v prevádzke.
Pri jednej takejto „predĺženej ceste“ domov s priateľmi posedeli dlhšie. Ako „froňták“, toho zniesol viac ako ostatní. Nuž tak Jurka nechali samého. To zneužila „podgurážená tlupa“ našich spoluobčanov z neďalekého “šeregu“, a chceli si to vyrovnať z “Ďurim báčim“, že ich v práci „naháňal“. Mali veru aj poriadnu prevahu až do chvíle, keď bývalý výsadkár-prieskumník neprecitol! No a podľa vtedajšieho vedúceho nič takého v živote nevidel. Okrem polámaných stoličiek ostalo aj „zopár agresorov” ležať na zemi s polámanými rukami a v bezvedomí! Z časti reštaurácie bola naozaj „dreváreň“! Na druhý deň žandári vyšetrovali „Ďurka báčiho“ za „výtržníctvo a ublíženie na zdraví", ale iba do času, keď vypovedal vedúci a personál reštaurácie a tam prítomní kúpeľní hostia. Po ich výpovediach sa situácia obrátila. Odvtedy bol „Ďurko báčí“ aj pre bývalých agresorov „pravý chlap“ a celé osadenstvo komunity ho s pokorou úctivo zdravili!
Spolu s manželkou Annou, rod. Ďuricovou vychovali dve deti Anku a Juraja. Syn bol istý čas aj asistentom trénera Dukly Banská Bystrica.
Úplnej rehabilitácie sa dožil až v roku 1968. Zomrel v roku 1970 a pochovaný je v Hodejove.
Ako na veľkého hrdinu na Juraja Lakotu spomínal aj náš ďalší obyvateľ, bývalý zakladateľ strediska armádneho vrcholového športu Dukla Banská Bystrica brig. Gen. Imrich Gibala, ktorý o ňom nehovoril inak, len tak, že „Jurko Lakota, to bol hrdina!“
So súhlasom pani prof. Zoe Klusákovej Svobodovej bola naša ZO SZPB čestne pomenovaná po veliteľovi, ktorý bol veliteľom aj Jurajovi Lakotovi.
Príspevok zverejňujem ako pamiatku na nášho spoluobčana, aby sme nikdy nezabudli na jeho skromnosť a hrdinstvo, práve pri 75. výročí jeho výsadku v predvečer vyhlásenia SNP do jeho rodnej „hrudy“.
(Foto z archívu jeho synovca. )
JUDR. Jozef Pupala,
predseda ZO SZPB
arm.gen. L. Svobodu
v Čiernom Potoku




























__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-