Artúrko po absolvovaní tamojšej obecnej školy nastúpil ako tovariš v maďarskom meste Ózd, kde sa po vzore otecka vyučil zámočníckemu remeslu.
Rozpad Československa a odtrhnutie územia aj jeho rodnej obce k fašistickému Maďarsku si ako mnohé deti ani neuvedomoval.
Ťažké časy nastali až po vypuknutí 2. svetovej vojny.
Otecko, ako účastník prvej svetovej vojny v radoch c. k. armády monarchie bol odvelený na ruský front, kde však spolu so svojimi spolubojovníkmi padli do zajatia. Po vypuknutí VOSR sa pridali mnohí roľníci a robotníci do radov boľševickej armády. Medzi nimi aj otecko Vincent Szobonya.
Bol však zajatý čs. legionármi a na základe rozkazu vtedajšieho ministra vojny vznikajúcej ČSR mal byť spolu s ďalšími „vlastizradcami" odsúdený na trest smrti zastrelením.
Keď boli odsúdenci nastúpení so zaviazanými očami a rukami pred popravčou čatou, tak ich v poslednej chvíli oslobodili náhlym prepadom boľševici.
Táto udalosť sa hlboko vryla do pamäti všetkým.
V čase Horthyho fašizmu nebol odvedený, nakoľko bol ako „boľševik“ nespoľahlivá osoba, sledovaný a nasadzovaný na nútené práce v regentovom kráľovstve.
Otecko, ako spoluzakladateľ KSS v roku 1921 v Tornali a okolí vychovával v duchu priateľstva všetkých pracujúcich a čestných ľudí.
Po vyhlásení SNP zohrávala ilegálna KSS cezhraničnú spoluprácu s povstalcami na Slovensku.
Otecko dôkladne zasvätil mladého Artúrka do ilegálnej práce a ako mladého útleho chlapca ho zaškolil do tajov ilegálnej práce, prekračovaniu hraníc a prenášaniu správ.
Napriek nebezpečenstvám, týraniu a mučeniu nyillasovcami sa nikdy k svojmu poslaniu nepriznal.
Mal tú česť, že bol osobne predstavený veliteľovi partizánskej brigády Rákoczi majorovi Kozlovovi.
Neskôr v oblasti Kamenian narazil na partizánov a tí ho pred prenasledovanými Nemcami vzali so sebou. Pri prenasledovaní Nemci spolu s Honvédmi ich obkľúčili v oblasti Železníka. Pred zajatím ich zachránili baníci, ktorí ich ukryli v banských štôlniach a vetracími šachtami ich vyviedli z obkľúčenia.
Avšak pri prenasledovaní ho zasiahla črepina pod koleno. Po zotavení a oslobodení územia ešte zabezpečoval zásobovanie postupujúcej armády a z dôvodu zdravotných ťažkostí bol pri Lovinobani demobilizovaný.
Po návrate domov sa však dozvedel, že jeho otecka 10.10.1944 honvédi zatkli a odvliekli do koncentračného tábora a domov sa nevracal.
Aké bolo ich prekvapenie, keď sa v lete 1945 vrátil domov!!! Dozvedeli sa o jeho anabáze, že sa dostal až do Dachau, kde ho zachránilo jeho remeslo, lebo pracoval v zbrojárskej výrobe až do oslobodenia americkou armádou.
Tak sa pre vtedy 17-ročného Artúra vojna skončila.
Prvé roky po vojne pracoval doma na gazdovstve. V septembri 1950 však dostal povolávací rozkaz k vykonaniu základnej vojenskej služby. No a div sa svete, naraz dva! Jeden na letisko Tri Duby (Sliač) a druhý na letisko Praha-Kbely. Samozrejme vybral si to bližšie – Tri Duby.
Aké bolo prekvapenie, keď 14 dní po narukovaní prišla do Šankoviec vojenská eskorta z Prahy a hľadala „vojenského zbeha Artúra Szobonyu“!
Po vysvetlení a overení reálneho stavu sa eskorta vrátila bez „zbeha“!
Počas základnej vojenskej služby sa stal ako „ďalej slúžiaci“ a bol často preveľovaný v rámci celej ČSR.
Počas pôsobenia ako vojak z povolania na Ostravsku sa zoznámil s Veronikou MAJDIAKOVOU z Oravského Lieskového, s ktorou sa v roku 1958 oženil. Spolu vychovali 4 deti. Dcérku Vierku a synov Vladimíra, Tibora a Petra.
Životná púť zaviala syna Vladimíra do Plzne a Petra do Jihlavy.
Pri poslednej rozlúčke dňa 12.9.2020 okrem detí a blízkych príbuzných prostredníctvom SZPB vyjadrili rodine sústrasť z veľvyslanectva Ruskej federácie v SR pani Marija Verschinina a Olina Brodneva, ktoré už predtým – 3.3.2020 – Artúrovi Szobonyovi odovzdali medailu od prezidenta RF Vladimíra Putina ako ocenenie jeho zásluh v boji proti nemeckým a maďarským okupantom pri príležitosti 75. výročia ukončenia 2. svetovej vojny.
Posledný hold Ti vzdávajú všetci členovia ZO SZPB v Tornali, Okresný výbor SZPB v Rimavskej Sobote, ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku a JUDr. Jozef Pupala s rodinou.
ČESŤ TVOJEJ PAMIATKE!
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-