Haiku je veľmi populárna forma tradičnej japonskej poézie, ktorá sa už dlhšiu dobu udomácňuje aj v západných jazykoch. Ide o kratučkú básničku bez názvu, zvyčajne popisujúcu určitú reálnu situáciu vzťahujúcu sa k prírode alebo ľudskému životu. Úlohou poeta je verne zobraziť scénu s obmedzeným počtom slov. Stavba trojveršia klasického haiku má svoj kánon. Prvý 5-slabičný verš sa nazýva „kigo“ (jap.) alebo inak sezónne zavádzacie slovné spojenie, druhý 7-slabičný verš končí pomlčkou / kireji - a v treťom 5-slabičnom verši je kontrapunkt/pointa. Pritom sa nepoužíva viazaný verš s rýmom. Tento kánon platí pre pôvodnú japonskú verziu haiku. Vznik kánonu sa odvodzuje od taoizmu a zenbudhizmu, v ktorých dominovali krátke poučenia majstrov. Reflektuje napríklad prírodné javy, klimatické a geografické, flóru a faunu, človeka. Dalo by sa povedať, že haiku je aj forma „úspornej“ poézie, malého zachytenia okamihu. Od 19. storočia je haiku rozšírené aj „na západe“. Z našich slovenských spisovateľov, ktorí sa venovali haiku, spomeniem napríklad Jána Štrassera a jeho zbierku Hahaiku alebo Ivana Kadlečíka – Matka všetkých slov. „Prísna“ forma troch krátkych riadkov v sedemnástich slabikách by mala vylúčiť všetko zbytočné, takže je aj akousi previerkou možností aj nášho jazyka. Keďže vymoženosti techniky sú tiež iné, ako pred stáročiami a všetko sa vyvíja, mne napadlo skĺbiť slovo s konkrétnym obrázkom a nazvala som si to fotohaiku: - krátke trojveršia korešpondujúce s fotografiami alebo obrázkami.