Haiku je veľmi populárna forma tradičnej japonskej poézie, ktorá sa už dlhšiu dobu udomácňuje aj v západných jazykoch. Ide o kratučkú básničku bez názvu, zvyčajne popisujúcu určitú reálnu situáciu vzťahujúcu sa k prírode alebo ľudskému životu. Úlohou poeta je verne zobraziť scénu s obmedzeným počtom slov. Stavba trojveršia klasického haiku má svoj kánon. Prvý 5-slabičný verš sa nazýva „kigo“ (jap.) alebo inak sezónne zavádzacie slovné spojenie, druhý 7-slabičný verš končí pomlčkou / kireji - a v treťom 5-slabičnom verši je kontrapunkt/pointa. Pritom sa nepoužíva viazaný verš s rýmom. Tento kánon platí pre pôvodnú japonskú verziu haiku. Vznik kánonu sa odvodzuje od taoizmu a zenbudhizmu, v ktorých dominovali krátke poučenia majstrov. Reflektuje napríklad prírodné javy, klimatické a geografické, flóru a faunu, človeka. Dalo by sa povedať, že haiku je aj forma „úspornej“ poézie, malého zachytenia okamihu. Od 19. storočia je haiku rozšírené aj „na západe“. Z našich slovenských spisovateľov, ktorí sa venovali haiku, spomeniem napríklad Jána Štrassera a jeho zbierku Hahaiku alebo Ivana Kadlečíka – Matka všetkých slov. „Prísna“ forma troch krátkych riadkov v sedemnástich slabikách by mala vylúčiť všetko zbytočné, takže je aj akousi previerkou možností aj nášho jazyka. Keďže vymoženosti techniky sú tiež iné, ako pred stáročiami a všetko sa vyvíja, mne napadlo skĺbiť slovo s konkrétnym obrázkom a nazvala som si to fotohaiku: - krátke trojveršia korešpondujúce s fotografiami alebo obrázkami.
Nie som si istá, či by moje fotohaiku obstáli v klasických pravidlách haiku, no to ma netrápi, pretože teší ma, ak sa mi podarí vtesnať do troch riadkov s 5-7-5 slabikami v pár slovách poetický okamih. Nie je to až také ľahké, ako to vyzerá na prvý pohľad, schválne, skúste si to!
Ivona Ďuričová
Z TVORBY IVONY ĎURIČOVEJ - FOTOHAIKU:
{gallery}kultura/poezia/ivona{/gallery}
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pripomíname si v decembri
2024
1. december – Jur Hronec (17.5.1881 Gočovo – 1.12.1959 Bratislava, pochovaný v Gočove) – významný slovenský matematik svetovej úrovne, univerzitný profesor, akademik SAV.
8. december – Jozef Bahéry (8.12.1844 Muráň – 12.3.1931 Pohorelá) – hudobný skladateľ, pedagóg, publicista.
15. december – Imrich Oravecz (15.12.1894 Haniska – 22.12.1971 Rožňava) – maliar, portrétista, krajinár.
Navštevoval súkromnú školu Ľ. Čordáka a kresliarsku školu E. Króna v Košiciach. Žil vo Veľkej Ide pri Košiciach, od roku 1967 v Rožňave. V svojej tvorbe vyšiel zo secesného symbolizmu, v olejomaľbách a pasteloch z dedinského prostredia predviedol insitný variant ľudového žánru a dokázal tak vlastné bezprostredné ukotvenie v dedinskom prostredí. Pracoval s technikou oleja, kresby a najmä pastelu, v ktorom vytvoril svoje najkvalitnejšie diela. Člen výtvarného odboru Kazinczyho spolku a Spolku východoslovenských umelcov. Zúčastnil sa na veľkoryso koncipovanej výstave Výtvarné umenie na Slovensku v roku 1938 v Košiciach, vystavoval aj v Budapešti, Bratislave, v Haagu (Holandsko), v rokoch 1970 a 1995 v Galéria Júliusa Jakobyho v Košiciach a inde. V roku 2017 mu bola udelená Cena obce Haniska in memoriam.
-MM-
18. december – Alžbeta Göllnerová - Gwerková (19.10.1905 Čierny Balog – 18.12.1944 Kremnička) – literárna vedkyňa, historička, prekladateľka, publicistka, pedagogička.
18. december – Samuel Cambel (24.8.1856 Slovenská Ľupča – 18.12.1909 Budapešť) – jazykovedec, kodifikátor modernej spisovnej slovenčiny.
20. december – Pavol Markovič (20.12.1829 Banská Bystrica-Radvaň – 29.10.1902 Hrachovo) – národnokultúrny dejateľ.
20. december – Karol Adler (20.3.1910 Kolta – 20.12.1944 Dobšiná) – partizánsky veliteľ.
23. december – Jozef Beňo (4. 6. 1930 Muráň – 23. 12. 2019 Bratislava) – akademický maliar.
Maturoval na gymnáziu v Revúcej, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V r. 1957 – 1959 žil a pracoval v Muráni, od r. 1959 v Bratislave. Svojou maliarskou tvorbou patril do Skupiny Mikuláša Galandu. V roku 1967 vstúpil do jednej z najvýznamnejších slovenských výtvarných skupín – Kontinuity. V architektúre medzi jeho najznámejšie práce patria nástenné maľby v sále kultúrneho domu v Muráni, mozaika v učilišti spojov v Bratislave- Krasňanoch a výtvarné riešenie internátu v Dome rekreácie v Bratislave. Bol vynikajúcim kresliarom prírody a slovenského kraja, hlavne z okolia rodného Muráňa. V šesťdesiatych rokoch ho nazývali novoromantickým či muránskym mágom. Zúčastnil sa mnohých kolektívnych výstav a pripravil viaceré samostatné výstavy. Jeho diela sú zastúpené v slovenských reprezentatívnych galerijných fondoch a u súkromných zberateľov. Okrem maľby sa venoval monumentálnej tvorbe a ilustrácii. V r. 2001 dostal Cena starostu obce Muráň, za monumentálnu tvorbu, maľbu a knižnú ilustráciu. -MM-
25. december – Jarmila Štítnická (25.12.1924 Rimavská Seč – 7.4.1980 Bratislava) – spisovateľka, rozhlasová redaktorka, publicistka, autorka literatúry pre deti a mládež.
Manželka spisovateľa a básnika Ctibora Štítnického. Študovala na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Pracovala v Čs. rozhlase v Košiciach, v Bratislave, ako vedúca redaktorka Vysielania Slov. odborovej rady, 1959 – 1980 ako šéfredaktorka časopisu Zornička. Do literatúry vstúpila časopisecky intímne ladenou lyrikou, literárno-dramatickými rozhlasovými pásmami a rozprávkami, tvorila scénky, montáže, rozhlasové adaptácie a taktiež asi 40 rozprávkových hier. Knižne debutovala zbierkou veršov pre deti Krásny deň (1953), neskôr na ňu nadviazala knihou veršov Riekanky z čítanky, zostavila čítanku Detský rok. Na motívy slov. ľudových rozprávok napísala hry Janko a tátoš, Orlia skala, Rozprávka z kolotoča, pre televíziu urobila scenár k filmu Balada o Vojtovej Maríne (réžia Martin Ťapák) a k filmu Chlapec a Zornička. Písala aj divadelné recenzie, glosy a kritiky. Okrem vlastnej tvorby tiež prekladala z češtiny a taliančiny. -MM-
