Vína sem, bratři! za vědro, za tři dobrého, starého!
Tu je! Sem spolu sedejme k stolu! Píme ho! Píme ho!
Ha, co jest žití, bez vína pití hojného, tuhého? Márnost! toť známe. – Vínka však máme: Píme ho Píme ho:
Za ušlechtilé děvčátka milé, z plného velkého! Za líčka bíla, za ústka milá píme ho! Píme ho
Milan Kraus
Si džbán
Mohol by ťa volať tisíc menami:
zeleným bleskom, troskou, slzami.
Ale ty si džbán s vínom tajomným.
Poteším sa? Opijem? Otrávim sa ním?
Ľudo Lašán
Pieseň
Drevená celá chalupa pod slameným klobúkom, v nej moje srdce: hop - hupa... za dubovým stolíkom.
Hlava plná, srdce prázdne, čuješ šumná krčmárka? Ach, tie tvoje oči krásne, tie ma zmútia do rána.
Vínko, vínko, vínko zlaté zvlaž moje smädné pery, nech bozkám to dievča sväté, až sa mi celkom zverí,
nech zabudnem, čo sa stalo a stratím bôľne dumy, Hej, dievča ma rozohrialo, víno mi v srdci šumí.
|
Pri víne sedím opustený sám. Na teba myslím moja milovaná. Čo robíš? Kde si? V spoločnosti? Sama? A ja tu v žiali, túžim, spomínam.
Kto tvoje ruky nežne zovrel v dlaň a blúdi hviezdnou nocou tvojich očí za tvojím srdcom, aby doňho vkročil, kým ja tu pijem, opustený, sám?
Pri víne sedím, opustený, sám a opriadam ťa celú spomienkami, aby už vždycky, keď budete sami, boli ste jak ja, opustený sám.
Aby ti všetko, čo som dal a mám, zovrelo srdce a väznilo telo a aby v nich už nikdy nezaznelo volanie, ktoré tu dnes zapíjam.
Ján Stacho
Vlys o láske, ktorá zovšednela
Čas bohatý na kontrasty, čas farieb, čas párenia. (V chrasti šípky po jej šťastí. Skrvavené znamenia.)
Napi sa červeného vínka, napi a povedz čo ťa, zápasníček, trápi? - Škoda slov... Na to zomierajú chlapi. Po čase jastrab vzlietne z tvojej šľapy. Napi sa červeného vínka, napi.
Do medových týždňov plásty chrstli včielky z plameňa. (Niet na lásku vzácnych mastí Krv už tryská z prameňa.)
Upi si červeného vínka, upi a povedz prečo srdiečko ti trpí? Kde hľadať ľudské teplo do chalupy? Muž zdarma dostane čo sotva kúpi. Upi si červeného vínka, upi.
Mak už v rujnom šere chrastí, jeleň stŕha z kameňa lišajníky ako chrasty.
Vypi si červeného vínka, vypi a povedz, čo to v tebe vrie a kypí? Ker krvi... znútra ráňa jak tŕnisté šípy. Hrot oplodňuje skrvavené vrypy. Vypi si červeného vínka, vypi.
(Mužské prázdno na peľasti. vystydnuté ramená: manžel v krčme karty mastí...)

|
Priam túžim vziať kus tepla pre seba, keď súmrak hrá a slnko dobieha, keď neskoršie aj romantická tíš mi z poznaného nové vyjaví.
A deň, čo nohami už viacej nehne, určite zaspieva labutiu pieseň a zmení aj tvár, čo ma sprevádza, do duše vtrhne jak vlk z pozadia.
Len srdce je s ním v mieri na rytme a bratajú sa v čudnom habite, pozýva do hĺbok a stíši hlas - úsmev sa votrie jak hosť medzi čas.
Až vtedy viem, v čom si lúč skrýva šarm, až potom seba k sebe privádzam, tak, ľahučko znie vo mne tento song, že zmocní sa ma zaraz. Na dlho.
Nuž áno, áno – víno, radosťou vlníš, potešením žblnkáš a pozdravuješ citom aj veselo aj smutne v ružovom plášti z polnočného slnka.
+++
Keď s prázdnym veršom sedím v spare, opitý vínom neskorých dní leta obrazno vkročí, plno ho je všade. V ňom mená v hlasy znenáhla sa menia.
(Ach, aspoň v básni dá sa siahnuť na ne.)
V noblese premieta sa letný šarm, v pohári radosť na dotyk rúk beží, v predstave chvíľka jasom svetlí sa. Obrazno v skutočno sa mení.
Dnes siaham nielen veršom k vínam, keď v obraze si s menom... Jediná.
Po sezóne
Ubudlo víno zo suda, tak zrušme záznamníky dôvodov. Načo nám bude opušťák, a odtajnime si aj horoskop.
A rozdeľme si odpustky k domovým dverám iba platia, treba už azyl opustiť - tak zbaľme cech pivničný, bratia.
Len zákony berme vážne múdro vysedené s fľašou, nik by nemal pľuvnúť na ne. (Čert vie, stojí slina za to?)
Ubudlo z času, niet čo liať, iba na chuťovku zvýšil. Ruší sa dolná snemovňa. Vráťme mandát, usadlíci!
|