a na pána šoféra, nastúpili sme do autobusu a nadšení i plní očakávaní sme vyrazili do hôr. Hneď po príchode sme sa prekvapivo sťažka vtesnali do lyžiarok, ale o to ľahšie sme skočili na lyže. Teda väčšina z nás, pretože niektorí sa s týmto „nemotorným“ športovým čudom stretli prvýkrát. Zoznámili sme sa s lyžiarskym svahom, pred ktorým sme mali ešte niektorí rešpekt a boli sme vďační lanovke, na ktorej sme mohli oddychovať v náročnejších lyžiarskych úsekoch dňa. Keď nás priviezli do útulného, teplého, nám už známeho penziónu Javorina, vybalili sme sa, trochu sme si oddýchli a oboznámili sme sa s okolím.
Prvý večer sme si vypočuli niečo o bezpečnosti na lyžiarskom svahu aj o teórii lyžovania. Každý deň kurzu sme začínali výbornými výdatnými raňajkami, po ktorých sme vyrážali na svah. Počas dňa sme lyžovali dvakrát – dopoludnia a popoludní. Každý večer pre nás učitelia vymysleli zaujímavý program.
Druhý večer sa niesol v znení „Izba baví izbu“. Najzaujímavejšia bola asi pantomíma, do ktorej sa zapojili aj učitelia. Fascinovalo nás aj vystúpenie nášho kamaráta Mateja s kartami.
Už tretí deň sme boli z lyžovania unavení, no vďaka zábave bolo všetko super. Mohli sme sa ísť poprechádzať s pani učiteľkou Pirochovou a korčuľovať sa s pani učiteľkou Kunštárovou a s pánom učiteľom Bábeľom. Počas tretieho večera si posádky izieb vytvorili plagáty, ktoré sme aj prezentovali. O tom, že boli pekné sa mohli presvedčiť aj ostatní, pretože teraz zdobia panely a nástenky na chodbách našej školy. Tri najnápaditejšie plagáty boli ocenené sladkými dobrotami a „špeci“ cenu (medaily – piškótky) udelila porota plagátu „Krakonoš“. Toto pomenovanie pre nášho super rýchleho zjazdára Mareka nás bavilo počas celého kurzu.
Posledný večer bol pre nás najúsmevnejší. Po lyžovaní sme si užili sneh na Novej Holi úplne všetci. Tí, ktorí sa vďaka pani učiteľke naučili lyžovať len pred dvoma dňami a lyžovanie na Novej Holi by bolo pre nich ešte náročné, si mohli na tomto ešte nezdolanom svahu zahrať HUTUTU. Do hry sa zapojili aj učitelia. V šere sa ozýval náš smiech, ba priam rehot, spôsobený váľaním sa v snehu a hádzaním nie celkom elegantných rybičiek s takmer dokonalým mäkkým pristátím. Takmer..., ale nakoniec aj Šuňo, tvrdý a odhodlaný to hráč, zvládol tých svojich pár kvapiek krvi z nosa s úsmevom. Dukátové buchtičky boli chutným štartom na to, aby sme to poriadne roztočili na parkete. Po večeri sme sa poďakovali majiteľovi penziónu za starostlivosť a on si pre nás pripravil prekvapenie. Zahral nám na gitare a zaspieval. Pani učiteľka vyhodnotila kurz, odovzdala nám diplomy za jeho úspešné absolvovanie a poďakovala pani doktorke, ktorá sa ochotne starala o chorých spolužiakov. Diskotéka bola fajn. Vybláznili sme sa a mohli sme si zatancovať aj s učiteľmi. Veľmi sa nám spať nechcelo, ale museli sme si oddýchnuť. Na ďalší deň nás čakalo lyžiarske doobedie. Ale čo s tou otužovacou sprchou? Voda bola raz ľadová a raz vrelá, no nejako sme si poradili.
V deň odchodu si každý hľadal svoje stratené ponožky. Po raňajkách sme vytvorili reťaz, pomocou ktorej sme šikovne naložili kufre do auta. Vychutnali sme si posledné jazdy lanovkou a lyžovačku plnú slnka, nakúpili sme malé suveníry pre radosť, doplnili sme si zásoby na cestu a príjemne unavení sme si podriemkavali na ceste do našich domovov. Radi by sme ostali, ale aj sme sa tešili domov. Pred školou nás už čakali rodičia. A na záver... trocha poézie:
Pred školou sa všetci zišli, predsa na lyžiarsky sme išli.
A tak všetci v buse sedia, sladkosti a buchty jedia.
Aj bača sa k nim pridá rád, doniesol celý batoh limonád.
Nooo, Simona, youtuber, kričí nahlas: „Mobil ber!“
Kým ho stihnem vybrať von, nastane tam veľký zhon.
Tošo rýchly ako blesk, nevšimol si Žofku, tresk!
Kaja s Vlaďou balia chlapcov na svahu, nech zavolajú, veď sú oni na ťahu.
Každý druhý je tu chorý, tretieho zas hlava bolí.
Škoda, že to ubehlo tak svižne, dúfame,
že rok medzi ďalším lyžiarskym sa len tak mihne.
Žiaci a učitelia
ZŠ I. B. Zocha Revúca































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-