Kultúrnu obec okresného mesta Revúca i celého Gemera v sobotu 21. novembra 2015 vo veku 69 rokov opustil PhDr. Ján Bendo.Po ukončení štúdia nastúpil do Okresného osvetového strediska v Rožňave ako kultúrny pracovník. Po skončení vojenčiny pracoval ako referent záujmovej činnosti v Dome kultúry LTZ v Revúcej. Potom nastúpil na podnikové riaditeľstvo LTZ ako podnikový sociológ a neskôr ako vedúci strediska praktického vyučovania. V roku 1983 bol menovaný za riaditeľa Stredného odborného učilišťa textilného až do jeho zrušenia. Nasledovalo jeho premiestnenie na Obvodný úrad do riaditeľskej funkcie, a neskôr pracoval vo firme Lesostav ako riaditeľ marketingu. V roku 1998 začal s prípravou vlastných podnikateľských aktivít, napr. podnikal v oblasti opatrovateľských kurzov. Od roku 2006 až do odchodu na zaslúžený dôchodok bol riaditeľom Mestského kultúrneho strediska v Revúcej. V aktivitách však pokračoval v dobrovoľných organizáciách, až do leta 2014, kedy malá mozgová príhoda bola počiatkom neskoršieho zhoršenia jeho zdravotného stavu.
ZASLÚŽENÉ NAJVYŠŠIE OCENENIE MESTA
Mnohí ešte stále nemôžeme uveriť, že skončil svoju životnú púť, keď si ho pripomíname ako veselého optimistu, ktorý rozdával radosť svojim hudobným umením a najmä nezabudnuteľným spevom. V tom bol skutočným majstrom.
Účinkoval v hudobnej skupine Rytmus 60, aktívne pôsobil ako člen folklórneho súboru Lykovec a v neskorších rokoch aj ako člen dychového súboru Gemerčanka a speváckeho zboru Quirin.. Účinkoval v divadelnom súbore Závodného klubu ROH LTZ, patril k organizátorom východoslovenských prehliadok ochotníckych divadelných súborov, konferoval na rôznych kvízoch a besedách, stál pri zrode podnikových novín „Spravodajca LTZ“, v ktorých bol istý čas aj redaktorom. Podporoval aj rozvoj telovýchovy a športu v meste, keď pracoval v centrálnom výbore TJ Iskra Revúca. Osem rokov bol poslancom mestského zastupiteľstva, ako aj predsedom Zboru pre občianske záležitosti s funkciou sobášiaceho a tiež bol predsedom dozornej rady Bytového hospodárstva. Filmoval a fotografoval život a premeny v Revúcej, podporoval vydávanie kníh o Revúcej. Pomáhal v činnosti miestnej i okresnej organizácie Jednoty dôchodcov Slovenska. Bol členom výboru Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov generála Viesta v Revúcej ako aj oblastného výboru SZPB v Rožňave.
Mesto Revúca mu v roku 2005 za jeho vysokú angažovanosť v kultúrnej oblasti a pri výchove mladej generácie, ako aj za propagáciu nášho mesta, udelilo najvyššie ocenenie mesta a to Zlatý Quirin mesta Revúca.
Životná cesta Janka bola naplnená nesmiernou silou niečo v živote dokázať a tak svojim nasledovníkom zanechať pamiatku i odkaz. Spoločne prežité chvíle so zosnulým už patria minulosti a zostávajú len spomienky...
Mgr. Martina Urbanová
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.