práva, ale krátkozraká politika panovníckeho domu neopovážila sa urobiť po pravde ukrivdeným a možno videla v tom svoj prospech, keď sa národy budú žrať medzi sebou. Ani vydanie patentu 1. septembra 1859 nezmenilo ničoho na veci, až Slováci museli sa pričiniť sami a založiť si svoje gymnázium v Revúcej, neskôr v Martine a ich príkladom posmelení katolíci v Kláštore pod Znievom. V Revúcej otvorili naraz dve triedy a nasledujúceho roku 1863/4 zasa dve, tretiu a štvrtú, do ktorej chodil i môj brat.

Nasledujúceho roku 1864/5 prišiel rad i na mňa. Koncom augusta 1864 poukladala dobrá matka do malej truhly bielizeň pre nás oboch, navrch koláče a hrušky budínky, ktoré nám voňaly i vtedy, keď sme ich dávno boli zjedli. Periny boly zakrútené v plachte. Takto vystrojili sme sa obidvaja s otcom a Laciakovci na jednom voze do Revúcej. Bola to dlhá cesta. Len to viem, že sme jednu noc nocovali v Tisovci u osobného priateľa Laciakovho, notára Venicha, a na druhý deň predpoludním - na tretí po vystrojení sa z domu - prišli sme cez Muráň a Dlhú Lúku na miesto.

Správcom gymnázia bol Rudolf Homola. Ostatní profesori boli: August H. Škultéty, Samuel Ormis a výpomocný Gustáv Schmidt, neskoršie prišiel Pavel Krman. Rudolf Homola bol Revúčan, a to bolo poznať i na jeho reči. Hovoril celkom revúckym nárečím, a bolo by sa patrilo, aby sa bol usiloval osvojiť si čistú slovenčinu. Latinčinu učil znamenite. August H. Škultéty, žiak a spoločník Štúrov, výborný rečník a štylista, ozajstný slovenský Cicero, narodil sa roku 1819 v Krtíši v Novohrade, kde jeho otec bol farárom. Bol dlhší čas kaplánom u dr. Pavla Jozeffyho, farára a superintendenta v Tisovci, potom farárom v slovensko-maďarskej, teraz pomaďarčenej cirkvi v Hosúsove a v Rozložnej v Gemeri. Vyučoval najmä slovenskú reč. Samuel Ormis, narodený v Revúcej r. 1824, bol profesorom v Štiavnici a v Rožňave, potom farárom v Nižnej Slanej v Gemeri, vyučoval maďarčinu, matematiku, neskoršie filozofiu. Práve, keď toto píšem, odhaľujú mu pamätnú dosku na budove bývalého gymnázia (20.VII.1930, pozn. vyd.). Pavel Krman, rodák z Nemeckej Ľupče, po skončení domácich štúdií študoval ešte štyri semestre v Nemecku. Učený, ale osobne nesympatický, vyučoval nemčinu, náboženstvo, neskoršie pre nešťastnú ženbu odišiel za učiteľa do Lipt. Sv. Mikuláša, kde dosť skoro umrel. Gustáv Schmidt z Hodruše prišiel do Revúcej ako neskončený banský akademik, súci a medzi žiactvom obľúbený profesor, učil zemepis a prírodopis. Bolo to vtedy päťtriedne gymnázium s piatimi profesormi.
...

Pri vyučovaní a učení veľmi vadilo, že nebolo učebníc. Mali sme len dve: latinskú mluvnicu s cvičebnou knihou a od Ormisa pre ľudové školy napísaný prírodopis. Na slovenské čítanie mali sme od bystrického profesora Emila Černého vydanú menšiu čítanku, väčšia bola pre vyššie gymnázium, na maďarské čítanie čítanku od Erdélyi Indali Pétera, nemeckú už neviem od koho, ostatné sa diktovalo. Schmidt, sám znamenitý kreslič máp, učil nás robiť mapy tak, že sme zemepis mali v hlave. Mapy čiastok sveta nemali politického rozdelenia, ale sme ho museli ukázať spamäti. I matematiku a geometriu nás dobre učil. Kto chcel, mohol sa naučiť. Zvláštny spôsob pri učení mal S. Ormis. Stal si pred nás a začal pomaly, zreteľne odriekať prvé vety prvého článku z maďarskej čítanky: „A pillangó és a méh“ (Motýľ a včela). Povedal ich dva-tri razy a potom my všetci za ním; vyvolával po jednom, až sme to všetci správne vedeli. V maďarčine hlavná vec je výslovnosť. Škultéty učil nás náboženstvo a slovenčinu. Liptákom bolo ľahšie správne vyslovovať, lebo v Liptove hovorí sa najpravidelnejšie. Ťažšie bolo nám Novohradčanom, kde sa miesto y vyslovuje e, teda miesto hrušky — hruške, a skloňuje sa dobrýho miesto dobrého. Mal s nami mnoho oštary, dokiaľ vyrovnal rečové odchýlky rozličných krajov, ale on trpezlive opravoval rečové chyby a my sme sa prehárčali medzi sebou: ry — ri, by — bi = rebe. Homola učil nás latinskú mluvnicu po latinsky. Napr. recitovali sme takto: substantiva tertiae declinationis in -o sunt generis masculini, excipiuntur feminina sunt in -do, -go, -io, excipiuntur masculina sunt: ordo, cardo, harpago, margo, septemtrio, papilio, pugio, scipio, a tak to šlo cez celú mluvnicu. Ale už slovenčina šla zle, celkom po revúcky, a veď Revúčan bol i Ormis a on hovoril správne po slovensky. Práve tak i Homolov brat Štefan, farár rybnický, veľký národovec a priateľ gymnázia, Krman mal zlú vlastnosť, že nadával a my sme si z jeho nádaviek spravili celé verše, napr.: chumaj, lapaj, papaj, zevbys, telpis! Ale naučiť chcel, i naučil. V druhom polroku učil nás Schmidt z prírodopisu o chrobákoch a motýľoch. Keď chcel, aby sme si robili i zbierky, vďačne sme poslúchli. Behali sme po poliach a lúkach s fľaštičkami so špiritusom pre chrobáky a so sieťkami na chytanie motýľov na veľké pohoršenie pánov mešťanov revúckych, lebo sme im šliapali trávu. Takto sme boli zaopatrení duševne, k čomu pripočítam i to, že sme museli každú nedeľu ísť do kostola. Na kázňach sme sa síce veľmi nevzdelali, lebo ináč dobrý, tichý Ľudovít Reuss bol slabý kazateľ i čo do obsahu, i čo do prednesenia. Bol viac ženskej, pasívnej, ako mužskej, aktívnej povahy. Zlé jazyky hovorili, že sa neoženil, ale že ho oženili. Kázavali niekedy i Škultéty, Krman, Homola a Ormis.

Postarané bolo i o telo, na to bolo alumneum. Mali sme tam obed a večeru, o raňajkách, desiatej a iných novovekých výdobytkoch sme neslýchali. Na obed sme mali polievku s mäsom, prívar (bôb, hrach, zemiaky, kapustu), chlieb, na večeru to isté okrem mäsa. I toto bolo dosť za peniaze, ktoré sme platili za stravovanie. Najmajetnejší, a tých bolo málo, platili 30 zlatých na celý rok a potom podľa majetnosti a pilnosti išlo to nadol. Toľkých papajov bolo možno len tak vychovať, že okrem suplikácií robili sa i v samej Revúcej, i po okolitých obciach zbierky na potraviny. Vynikal najmä Tisovec so šľachetnými Daxnerovci. Manželka Juraja Daxnera bola ozajstnou matkou chudobného žiactva.
...

Prvé moje vakácie sa skôr minuli, ako som myslel. Prišiel koniec augusta a bolo sa zberať. Matka prihotovila bielizeň, otec poskupoval od starých vojakov uniformy, dal nám z nich našiť šaty, pozháňal dlžoby za obuv, ktoré mal u rozličných svojich „kunčaftov“ a vystrojil sa zasa so mnou, alebo možno zaplatil Laciakovi čiastku vozačky, aby ma odviezol. Brat neprišiel na prázdniny domov, suplikoval s Jankom Fábrym na východe. V Revúcej otvorili šiestu triedu. Brat bol v šiestej, ja v druhej. Dostali sme nového profesora Jozefa Kv. Holuba, rodáka z Trenčína, ktorý študoval medicínu; neviem, prečo neskončil. Iste nebolo groša. Zaoberal sa liečením homeopatiou; kto vie, či bolo v tom niečo, ale bola v móde. Pravda, niektorí žiaci upotrebovali daný liek na oslaďovanie kaše v alumneu. Nás v druhej triede učil maďarčinu a nemčinu tak, že z maďarčiny sme prekladali do nemčiny, a naopak. On sa pritom chudák najviac natrápil, lebo i tak pri svojej holubej povahe nevykonal nič s nami nezbedníkmi. Skoro sme ho poznali, že všetko prepáči. Vykal nám, až mu to správca gymnázia musel zakázať. Ale kto chcel, naučil sa. Táto zlá disciplína zavinila, že sme si aj pri iných profesoroch všeličo dovolili. Spomeniem príklad. Bol v druhej triede žiak z Mikuláša, istý Hák, už starší, okolo 16-ročný, lebo bol predtým šusterským učňom. Nosil krátky kabát do drieku a ako sedel predo mnou, pokúšalo ma práve pod Schmidtovou matematikou, aby som mu na krátky kabát pripevnil dlhý papierový chvost. Stalo sa. Tí, čo sedeli pri mne alebo za mnou, dusili sa smiechom. Zbadal to i Hák, vystúpil z lavice, obrátil sa nám chrbtom a ukázal sa v celej ozdobe. Pravda, zaznel celou triedou veselý smiech. Zbadal to i Schmidt a pýtal sa, kto to vykonal. Priznal som sa, ale keď mi kázal, aby som išiel z lavice, a bral do ruky paličku, povedal som, že nejdem. Chytil ma za ruku, vytiahol von a dve alebo tri mi priložil. Bol by som zaslúžil i viac. To bolo jediný raz, že som sa sprotivil profesorovi, ináč som bol poslušný.
...

V druhom polroku učil nás Schmidt rastlinopis. Dal si záležať najmä na tom, aby sme podľa ním zostaveného kľúča určovali rastliny, podľa Linneovej sústavy, teda podľa kvetu a či podľa kvetových tyčiniek. Ako v prvej triede zháňali sme sa po chrobákoch a motýľoch, tak v druhej každý musel mať zbierku rastlín. Chodili sme za nimi po horách i dolách, po lúkách i bánoch (rúbaniskách), a to až na Muránsky zámok, kde na Koburgovských lúkach rástol divý šafran, ako pozostatok dávnejšieho sadenia šafranu. Vykopávali sme ich i s koreňmi. I ja som zbieral, čo som mohol, ale nemal som peňazí na krajší pijací papier, tým menej na preš, preto som stratil vôľu zbierať, uspokojil som sa s niekoľkými. Prišly skúšky, cenzúry, ktoré boli v tom, že zasadli dvaja profesori: ten, ktorý učil niektorý predmet, a druhý cenzor. Skúšali radom žiakov z jedného predmetu. Došlo na rastlinopis, cenzorom bol Homola. Každý vyvolaný priniesol svoju zbierku. Prišiel rad na mňa, preukázal som svoje v hrubom papieri zavinuté rastliny. Homola sa pýtal, koľko ich mám. Povedal som pravdu, že šesťdesiat. Jemu sa to málilo a povedal svojím revúckym dialektom: „Fráter, to na lenivosť ukazuje!“ a odohnal ma preč. Následok toho ukázal sa na svedectve, ktoré dosiaľ mám v originále: z deviatich učebných predmetov sedem výborných, jedno chválitebné a jedno dostatočné. To bol ten nešťastný rastlinopis, a čo viac, klasifikácia pilnosti bola „menivá“, čím ma Laciak po celej ceste domov prekáral. Ale tá menivá pilnosť, ako i bratova negazdovlivosť, ktorý zo suplikácií nemohol sa ničím preukázať, malo pre nás oboch aj iné následky: ani jeden nemali sme sa vrátiť budúceho roku do Revúcej. Nie že by otec býval nespokojný s revúckou školou, ale nebol spokojný s nami. Brat mal ostať doma a či ísť na Senné za pomocníka k starému učiteľovi Dedinskému za celú opateru a 40 zlatých na celý rok. Ja som mal ísť do Lučenca na maďarčinu, lebo pri mojej menivej pilnosti nebolo výhľadu, že by som sa v Revúcej maďarsky naučil. A proti tomu nebolo apeláty, v takýchto veciach otec nedal nikomu na seba vplývať. Konečne nebol to taký veľký trest.
...

Po skončení štvrtej triedy v Lučenci šiel som sám suplikovať do celého Novohradu a Zvolena známym krajom. ... Koncom augusta šiel som s Laciakovci, oboma starými, Slavkom a Milkou, do Revúcej. Laciak kúpil mi, pravda, za otcove peniaze, v Lučenci zimný kabát. Tak sme došli cez Kraskovo, kde Laciačka s Milkou ostali, cez Sirk, rodisko Laciakovo, do mne tak vytúženej Revúcej.

V Revúcej našiel som mnoho premien, ale najhlavnejšia bola, že gymnázium bolo osemtriedne. Pred dvoma mesiacmi skladali prví maturanti skúšku, medzi nimi Koloman Banšell, ako praematurus. Škoda, že nesplnil, čo sa od neho očakávalo. Pravda, i počet profesorov sa rozmnožil. Doterajší ostali, traja pribudli: Mieroslav Kovalevský ako profesor maďarčiny, dr. Ivan Branislav Zoch ako profesor matematiky a fyziky, Gustáv Hostivít Lojko ako profesor gréčtiny. Kovalevský bol z Hontu, Zoch z Oravy, Lojko učiteľský syn z Malohontu, z Tisovca. I v miestnostiach stala sa premena. Kde doterajšia budova bola pre nižšie triedy, tam bolo i alumneum. Pre vyššie triedy kúpili v Dolnej ulici dva domy s veľkým dvorom. Jeden bol trochu panskejší, s troma veľkými izbami, tam bola piata a šiesta trieda, lenže päťotriednici museli chodiť do svojej triedy cez šiestu. V zadnej izbe, oddelenej pitvorom, boli prírodopisné a prírodospytné zbierky. Druhý dom bol prostý, remeselnícky dom, s dvoma izbami, rozdelený pitvorom. Tam bola siedma a ôsma trieda. Na veľkom dvore bolo telocvičné náradie. Od počiatku sa vôbec myslelo na to, že sa tam postaví nová gymnaziálna budova, ako sa neskôr i stalo.

V piatej triede bolo nás už len sedemnásť z pädesiatichdvoch v prvej, a zo štyridsiatich, ktorí sme boli ostali v druhej triede. Ostatní sa rozišli na remeslá alebo kvôli rečiam na iné gymnáziá. Našiel som, pravda, i takých, ktorí predtým neboli. Len Mikuláš Abaffy, Titus Barbierik, Jožko Maliak a Stanko Zoch vytrvali do konca. Náboženstvo a slovenčinu učil nás Škultéty, latinčinu a gréčtinu Krman, maďarčinu Kovalevský, počty a merbu Zoch, rastlinopis Holub. Hneď na prvých hodinách som zbadal, že mi niečo chýba. Stratil som súvis v učení a nevládal som pozorovať, lebo v Lučenci mi toho nebolo treba. To bolo najmenej, že som mnohým výrazom nerozumel, že ma Zoch okríkol, keď som sa ho opýtal, čo je to krychľový. Neprišlo mu na um, že som prišiel z maďarského gymnázia. Ešte i v latinčine, na ktorej som si zakladal, ma spolužiaci odbehli a musel som doháňať. Draho som zaplatil tú trochu maďarčiny. Pravda, i tu bola na vine chudoba, nemal som peňazí, aby som si mohol kúpiť slovníky a lepšie zošity, knihy, i na grécku mluvnicu som si vyprosil od ujčeka senianskeho.
...

Školský rok 1869/70 našiel ma v Revúcej v šiestej triede. Býval som zasa u Čechovej a Slavko Laciak býval v „holubínci“. Tak sme volali malý domec s poschodím. V prízemí bola izba s pitvorom, tam bývala domáca pani, vdova s dcérou, od chrbta viedly drevené schody na poschodie, kde bola tiež izba s pitvorom. 
...

V gymnáziu stala sa premena, že Schmidt, ktorý nemohol byť riadnym profesorom, keď nemal potrebných štúdií, dal sa vyvoliť za učiteľa do Ratkovej. O niekoľko rokov prišiel na Starú Turú, kde sme sa schádzavali, keď som bol farárom v Krajnom. Ja som si ho vždy vážil pre jeho usilovnosť a láskavú, spravedlivú prísnosť, a myslím, že tak zmýšľali a, nakoľko sú živí, i zmýšľajú o ňom jeho bývalí žiaci. Mal za ženu dcéru učiteľa Bazovského z Dlhej Lúky, znamenitú dušu. On dal sa penzionovať a odišli k synom do Ruska, kde obaja umreli. O synoch, z ktorých jeden mal za ženu Vajanského dcéru Oľgu, nič sa nevie, či žijú v boľševickom Rusku. Na Schmidtovo miesto prišiel Karol Viest, Revúčan, syn popredného mešťana revúckeho Andreja Viesta, sviečkára, ktorý mal šesť synov a tri dcéry.
...

V profesorskom zbore stala sa ešte premena, že miesto ochorevšieho Homolu povolali za dočasného profesora Ľudovíta Mičátka, rodáka z Trenčína, dotiaľ profesora v Levoči. Ale už sa nehodil do nastalého maďarizátorského systému. Levočské gymnázium pred vyrovnaním založili ako nemecké, po vyrovnaní jedným šmahom ho pomaďarčili a pre Mičátka nebolo tam miesta. Preto prijal dočasnú stanicu s 300-zlatovým platom na revúckom gymnáziu, ale už vtedy hľadal cesty, aby sa mohol dostať do Ruska. My v šiestej triede boli sme šťastní, že u nás mal najviac hodín. Učil nás latinčinu, nemčinu, dejepis (stredovek), a veru mal s nami dosť roboty. Niektorí sme si mysleli, azda som i sám bol medzi nimi, že sme hotoví Ciceronovia z latinčiny, až nás presvedčil, že vlastne nevieme nič, a tak priviedol nás k počiatkom učenia. Na dejinách sme si tiež niektorí zakladali. Ja som v piatej s takým ohňom rečnil lekciu zo starých dejín, že ma dobrý náš Škultéty musel napomínať, aby som tichšie hovoril, lebo mýlim susednú triedu. Mičátkovi nebolo dosť, že sa žiak naučil lekciu a odriekal bez chyby, bol zvedavý i na predošlú a predpredošlú. Keď bola napr. reč o Nemecku v dvanástom alebo trinástom storočí, dopytoval sa, čo sa v tom čase robilo v Španielsku, Anglicku, Uhorsku a pod. Takto nútil nás, aby sme si zakladali chronologické tabuľky a tak sa dejiny učili. Nemčina bola vždy mojím trápením, nenaučil som sa ju ani na nemeckých fakultách vo Viedni a v Erlangen. A čo Mičátek všetko od nás nežiadal! Prečítať, preložiť, naučiť sa nemeckú báseň, a to i dosť dlhú, ako Goetheho „Zauberlehrling“, „Der Handschuh“ a iné. To by bolo šlo, ale on chcel, aby sme mu z prečítaného povedali obsah po nemecky. Prišlo to i na mňa, krútil som sa, ako som vedel, ukladal známe slová, ale nebol spokojný, chcel, aby som vyberal slová. Myslel som si: „Vyberajže, vyberaj, keď nemáš z čoho!“ Bol som rád, že som sa zmohol na jedno. Ale takého profesora bolo nám treba; škoda, že nás neučil ešte cez siedmu a ôsmu triedu. Bolo by síce tých praecellentes v maturitnom svedectve menej bývalo, ale my by sme boli vedeli viac. Homola vyzdravel, začal učiť a Mičátek nemal v svojej vlasti miesta, musel do Ruska. Tam napísal rusko-slovenský a srbsko-ruský slovník, stal sa školským inšpektorom s titulom excelencie a pred prevratom umrel. Iste viem, že by radšej bol ostal doma ako prostý profesor, ale darmo, nebol vlastencom, musel ísť do vyhnanstva. Škultéty učil náboženstvo a slovenčinu, Lojko gréčtinu, Kovalevský maďarčinu, Zoch matematiku a merbu, Holub v prvom semestri živočíchopis, v druhom rastlinopis. Diktoval alebo prednášal a my sme písali celkom podľa spôsobu vysokoškolského. Celý polrok sa nás nič nespýtal, len na konci, na cenzúrach. Mnoho sme sa učili, ale málo naučili.
...

Do Revúcej išiel mladší Laciak, Miško, do druhej triedy. Bývali sme spolu v „holubínci“. Mal som na neho dozerať, nuž dozeral som tak, že keď raz pri kĺzačke spadol do prieluby, vylátal som ho. Zabudol som, že sa mne v Lučenci to isté stalo, ale mňa nemal kto vylátať, hoci by som bol zaslúžil. Okrem nás dvoch býval tam Čech Procházka, Kusý z Ľupče a Podhradský z Dunaegyházy. Spomenul som Čecha; musím pritom spomenúť, že do Revúcej prišlo študovať viac Čechov, najmä evanjelikov. Okrem spomínaného Procházku bol tam Hrozný, Kynčl, Šantoušek, Šimáně, Tachecí, Krafta, Novák, Vraný a najmä pozdejší moravský ev. h. v. superintendent dr. Ferdinand Císař, osobný priateľ p. prezidenta. ...Česi sa na slovenskom gymnáziu dobre cítili, zvykli i na alumnickú stravu a všetky dosť primitívne okolnosti, v ktorých žili ostatní slovenskí žiaci. Jedno bolo isté, že v Rakúsku sa germanizovalo, ale neohlupovalo, ako na maďarských gymnáziách, a to bolo šťastie pre Čechov.
...

Školský rok 1870/71 našiel ma v siedmej triede, kde som už pomaly zhadzoval lučenského nepozorného ducha a nahrádzal, čo som zameškal. Ľutovali sme za Mičátkom, ktorý by sa nám bol zišiel ako odborník, či pri rečiach alebo dejinách, ale nebolo pomoci. Učebné predmety boli: náboženstvo (cirkevné dejiny) učil pravdepodobne Škultéty; latinčinu (Cicero a Horác) učil Ormis; slovenčinu, dejiny literatúry ruskej, poľskej, srbskej, chorvátskej učil v prvom polroku Lojko, keď ochorel, Škultéty; maďarčinu, dejiny literatúry učil Kovalevský; nemčinu, dejiny literatúry nemecky učil Homola; dejiny nového veku učil Ormis; matematiku a vyššiu geometriu učil Zoch; celkom nový predmet, logiku, učil Ormis. Predmetov bolo dosť, práce tiež, len chytiť sa a pracovať. Pre mňa iste najťažším predmetom bola nemčina, učiť sa naspamäť životopisy jednotlivých spisovateľov nemeckých. A Homola nevedel učenie poľahčiť a spríjemniť. Vedel dobre nemecky, so svojou paňou, myslím, Prešovčankou, zhovárali sa zväčša nemecky, ale nám nebol príjemný, a tak ani predmet, ktorý učil. V siedmej triede hlavným predmetom bola matematika, ako príprava na fyziku, s matematickými dôkazmi, ale si nás Zoch z nej i podával! Mávali sme mesačne jednu školskú prácu a on nám dával šesť príkladov, aby sme ich za hodinu vypracovali. Robil tak, že prvé dva príklady dal čo najťažšie, ostatné vždy ľahšie. Kto sa chytil do prvého, stratil temer polovicu času, a najľahšie nemal kedy vypracovať. Díval som sa na prvého žiaka, Augustínyho, ako mu tiekol pot z čela, keď premýšľal na prvom príklade. Ja som si poľahčil, pozrel som, ktorý je najľahší príklad, a za niekoľko minút bol som s ním hotový, potom až robil som ostatné. Kým môj priateľ Gusto trápil sa nad jedným príkladom, ja som mal hotové a hneď i napísané tri. Potom už to šlo. Obyčajne spravil som päť príkladov a šiesty začal, keď Zoch pozrel na hodinky, povedal dosť a pozberal zošity tak, ako boli. Vedel o mojej taktike, a keď šiel okolo mňa a pozrel, čo robím, uškrnul sa. Boli sme vždy dobrí priatelia, len raz ma vyhrešil, ale nie v škole. Býval naproti nášmu „holubíncu“, ale v dvornom byte u istého Franca. Susedný dom povyše bol tiež Francov. Napredku býval jeho syn klobučník, ešte neženatý, v zadnej izbe žiaci Gustáv Lehocký, Tréger a traja Turčania pätotriednici: Jožko Dérer, otec terajšieho ministra školstva dr. Ivana Dérera; Ján Dobruský, syn farára mošovského, a Andrej Polerecký, tiež Mošovčan. Bolo Ondreja a Polerecký sa odmieňal, a neviem prečo zavolali i mňa. Aká bola odmienka, kto by to pamätal. Ale bolo tam i víno, lebo sme boli všetci veselí, bez spevu, kriku to nebolo, a náš vrtký Jožko vyskočil a začne tancovať i bez hudby. Zrazu, okolo jedenástej v noci, otvoria sa dvere, a vkročí s lampášikom v ruke nečakaný sused Zoch. Vyhrešil nás všetkých, mňa najväčšmi, že čo tam hľadám, lebo ostatní boli doma. Práve vtedy bola prusko-francúzska vojna a v najbližšom čísle študentského humoristického časopisu vyšla takáto zpráva: „Najhlučnejšie oslávili Ondreja vo Francii, ale príchodom pruského generála bola zábava pokazená.“ Časopis vydával Čech Václav Vraný, ktorý ostal tu i s Kraftom ako učiteľ. Bol veľký botanik a tatranský turista. Až po tridsaťročnej učiteľskej službe prišlo na um maďarskej vrchnosti, že je nie príslušník nášho štátu. Pozbavili ho učiteľstva. Stal sa kustódom martinského Múzea, po prevrate dostával učiteľskú penziu, a len nedávno v Tisovci umrel. Svojimi britkými vtipmi v „Lancuškovi“ vyvolal celú vzburu medzi žiakmi, najmä medzi tými, ktorí sa cítili dotknutými, tak že museli profesori zakročiť, aby utíšili nepokoj. Správca Škultéty zvolal vyššie štyri triedy, vyhrešil výstupníkov a „Lancuška“ zakázal.
Novým predmetom bola logika, ktorú prednášal Ormis; počúval som, písal som, učil som sa, ale som z nej akosi nič nerozumel. Pravda, Ormisovi som sa nepriznal, že ma to nezaujíma, že tomu ani nerozumiem, nechcel som ho zarmútiť.
...

S Kovalevského maďarskou literatúrou, vďaka Lučencu, som sa dobre znášal, ale málo nás bolo takých. Najväčšia čiastka spolužiakov hnevala sa s maďarčinou tak, ako ja s nemčinou, a chudák Kovalevský mal dosť trápenia, kým vbil do tvrdej hlavy aspoň niečo. Veru môj priateľ Relo Ruman až sa drhol s ö, ü, é, ani biskup Baltik, keď mal vysloviť „püspök“. Nie div, že náš dobrý Kovalevský, tento gentlemann od hlavy po päty, stratil trpezlivosť a na jednej nepodarenej hodine povedal: „Veď by som vás i ja radšej slovensky učil ako maďarsky!“ A z toho o niekoľko rokov pri zatváraní gymnázia urobili, že povedal, že by radšej učil mongolčinu ako maďarčinu, a to nebola pravda.
...

Druhý polrok doniesol nám smutnú premenu. Snaživý mladý profesor G. H. Lojko, ktorý sa bol len nedávno oženil so Zuzanou Zajacovou z Tisovca, ťažko ochorel a z choroby ani nevstal. Jeho predmety podelili si profesori: gréčtinu dr. Zoch a Viest, slovenčinu Škultéty.
Takto sme skončili rok v očakávaní budúcich vecí, dostali sme svedectvá a rozdelili nám suplikácie. My dvaja s Mikulášom Abaffym, ako Dolnozemcom, dostali sme celú Dolnú zem: Békéš, Čongrád, Banát, Báčku, Sriem a mali sme nakuknúť i do Srbska, do Belehradu. ... Že nám, revúckym suplikantom, priháralo, lebo bol počiatok septembra a tak čas sa vrátiť, rozišli sme sa v Padinej. 
...

Do Revúcej prišli sme okolo 20. septembra, keď učenie už bolo v plnom prúde. Ale sme sa zato vžili do každodenného poriadku. Mikuláš bol usilovnejší a viac si dal na sebe záležať. Ja som veci ľahšie chápal a nepretrhoval som sa v práci. Náboženskú vierouku a mravouku učil nás Krman, hlboko učený teolog. Škoda, že bol osobne nesympatický a práve tak ako Zoch nešťastne sa oženil. Vzal si peknú dcéru zbohatlého krčmára Koreňa a mal s ňou i so surovým svokrom hotové peklo. Tak sa zdá, žena pozerala za inými, a i keď mali syna, málo sa uľavilo. Musel odísť z Revúcej do Mikuláša za učiteľa, kam povolal na dohováranie farára Baltíka i ženu, ale onedlho umrel. Náboženstvo prednášal znamenite, pravoverne. Keď sa rozhovoril, počúvali sme ho so zatajeným dychom. Dejiny literatúry českej a slovenskej prednášal Škultéty, maďarskej Kovalevský, nemeckej Homola. Homola čítal s nami i latinských klasikov, gréckych Viest. Hlavným predmetom bola fyzika s matematickými dôkazmi. Tou nás častoval dr. Zoch; len to bola chyba, že dnes mnohá ľudová škola je lepšie vystrojená fyzickými prístrojmi, ako vtedy bolo naše gymnázium. Mnohé prístroje robil Zoch sám. Práve vtedy bol vydal tlačou fyziku, do ktorej obrazce vyrezúval sám. Ormis učil nás dejiny Uhorska, psychológiu, ktorú som síce lepšie chápal ako lanského roku logiku, ale rozličné kategórie zdali sa mi ako priepravky s rozličným tovarom v obchode. Keď sme prišli na akúsi ťažkú definíciu, Ormis vysvetlil nám ju tak, že povedal: „Jano z Revúčky by to takto povedal!“ a my sme hneď porozumeli. Okrem toho čítal Ormis s nami Tacita a Zoch učil nás fyzický zemepis. Mali sme toho dosť. Okrem toho mali sme vzdelávací spolok, kde bolo treba pracovať, básne sa učiť a pod. Ešte sme ani neboli došli do Revúcej, už ma vyvolili za predsedu spolku, kde bol ochrancom A. H. Škultéty. Schádzavali sme sa v sobotu o 1. hod. popoludní. Po prečítaní zápisnice dvaja alebo traja rečnili básne a každý mal vyznačeného kritika. Dbalo sa na výslovnosť a naučenie naspamäť. Potom sa čítala práca, rozumie sa, i kritika, a keď zbývalo času, hovorilo sa o rozličných predmetoch, o prípravách na divadelné predstavenia, besedy a pod. Na radu Škultétyho utvorili sme osobitný rečnícky spolok, kde rečník na dané téma mal z pamäti hovoriť a iný mu odpovedal. Bolo to dobré, užitočné cvičenie, najmä pre budúcich kazateľov, ale i pravotárov a iných.

Na Vianoce a Veľkú noc iste šiel som domov. Po Veľkej noci musel som ísť do Lučenca na asentírku. Bol som vysoký, vyhúknutý, tenký, iste by ma neboli vzali, ale sme sa s nebohým otcom tak dohovorili, že sa dám odobrať, aby som ako jednoročný dobrovoľník mohol vo Viedni i jeden rok teológie skončiť. Vzali ma, keď som sa ponúkol, len jeden známy Seňan nechcel mi veriť, že by ma boli vzali, lebo vraj neplačem. Po asentírke všetkých asentovaných zvolali prisahať, ale rozdelili nás podľa toho, v akej kto reči chcel prisahať. Keď tam prítomný nadporučík Gölner, rodák z Brezna, videl, že som išiel medzi Slovákov, oslovil ma, aby som prečítal vojenské pravidlá slovensky, lebo že iste lepšie viem slovensky ako on, keď chcem prisahať slovensky.

Vrátil som sa do Revúcej ako budúci jednoročný dobrovoľník na štátne útraty, pravda, ak zložím s dobrým prospechom matúru. Na evanjelických gymnáziach dostávali žiaci VII. a VIII. triedy takrečené Roth-Telekovské štipendium. I v Revúcej dostávali dvaja. Podmienka bola výtečný prospech v štúdiach, latinská práca a budúci teológovia mali prednosť. Neviem, či ich vyzvali, aby sa hlásili, a či kto sa úfal, prihlásil sa. Ja som nikdy nebol výtečným žiakom, mnohí ma prevyšovali, preto by som sa nebol opovážil konkurovať, ale dostal som pokyn, aby som sa hlásil. Sadol som medzi ostatných troch-štyroch a začali sme písať latinské práce a či počiatok latinsky, asi jednu stranu, a dokončili sme slovensky. Iba o mesiac spýtal sa môj priateľ Štefan Maliak, Jozefov spolužiakov brat, kto dostal štipendium. Správca Ormis svojím zvláštnym úsmevom odpovedal: „Nuž Miško!“ To som mal byť ja. Dostal som ho s Gustom Augustínym z Mikuláša. Ormis zavolal nás k sebe a oddal nám každému 42 zl. Podľa dohovoru dali sme z nich po 2 zl. na gymnaziálnu budovu, ktorá sa vtedy stavala, ale pre nedostatok peňazí veľmi pomaly. Bolo to i vtedy tak: kto by bol chcel dať, nemal, a kto mal, nedal. Bratom Čechom nebolo by bývalo ťažko zozbierať niekoľko tisíc zlatých, ale jediný František Palacký požičal na 6% úrok 2000 zl. I to bola vzácna pomoc. Ani ruské ruble, pre ktoré nás Maďari upodozrievali a tajné pramene vetrili, nedošli, museli sme si pomáhať sami.

Blížila sa matúra, skladať sme mali 17-ti. Žijeme už len dvaja: Jožko Maliak a ja (píšem toto 4. júla 1931, tedy po 59 rokoch). Najprv bola písomná skúška slovenská, maďarská, latinská a matematická. Obstáli sme všetci. Pri počtoch sme si pomáhali, možno, že som i ja na niektorú stranu nejaký papierik šuchol. Na ústnu matúru som sa pripravoval s Jožkom Maliakom, lebo mal všetky zošity poriadne odpísané. O sebe to nemôžem povedať. Vyšli sme do svobodného, on chudák čítal, a ja som počúval, niekedy, pravda, i zadriemal. Hovorí sa, že kto spí, nehreší. Kedy ako. Na ústnu matúru prišiel ako predseda a dištriktuálny povereník Natanael Hoznek, gemerský senior, farár slavošovský, ozrutná postava, ale škaredý i telesne i mravne, pritom obmedzeného rozumu. Z patronátu gymnaziálneho prišli August Šulek ratkovský, a Štefan Homola rybnický. Dobrí, obetiví priatelia gymnázia. Skúška šla podľa abecedy, vyvolali vždy dvoch. Prvý, pravda, bol Mikuláš Abaffy s Augustínym. Potom Titus Barbierik z Boce, ale neviem, koho mal za spoločníka. Keď prišiel poriadok na matematiku, Zoch sa bol kamsi odstúpil, Hoznek povedal Ormisovi, že veď v Rožňave prednášal matematiku, aby on dal príklad. Ormis dal a Barbierik, ináč výtečný žiak, píše na tabuľu zle. Ale tí páni tomu nerozumeli, i Ormis už pozabúdal. Mňa mrzelo, že dobehne Zoch a nadá nám všetkým. Sedel som blízko pri tabuli, zavolal som: „Titus, zle je!“ Zotrel chytro a napísal ešte horšie. Páni cenzori zasa boli spokojní. Tak je, myslím si, dobre! Zavolal som, či vlastne zašeptal: „Titus, zotri!“ Poslúchol ako hypnotizovaný, a bolo na čase, lebo vpálil dnu Zoch, ale nevidel nič, česť zachránená. Mňa vyvolali s Čechom Flesarom. Z náboženstva mal som ľahkú otázku o Duchu svätom na základe Ev. Jána 15. Páni farári dívali sa na mňa, ako som riešil veľké záhady o pôvode Ducha sv., či pochodí len od Otca a či aj od „filioque“, a spýtali sa ma, čo chcem študovať. Keď som odpovedal, že teológiu, prikývli hlavami. Cez latinčinu, slovenčinu, maďarčinu som ľahko prebŕdol, z maďarčiny sa mi ušli dvaja Kisfaludovci, i gréčtina ešte šla, ale prišla nemčina. Hľadel som trochu úzkostlive na Homolu, ktorého mi z tých mnohých Nemcov uštedrí. Začal svojím pomalým hlasom: „Gotthold Ephraim Lessing.“ Potešil som sa, lebo o tom som vedel najlepšie nemecky rozprávať. Cez ostatné som sa potom ľahko dostal a po 11-hodinovej skúške povedali páni cenzori, že dosť, a obidvaja sme vstali zo stoličiek, poklonili sme sa a odišli ako homines maturi. Svedectvo dostal som až neskoršie, lebo som bol ostal dlžen v alumneu a nebolo odkiaľ zaplatiť. Ormis poslal mi ho na prosbu, že dlh zaplatím neskoršie, s pekným listom, v ktorom vyslovil, že so mnou bol vždy spokojný a mal zo mňa radosť. Želal mi, aby som vždy ostal verný Bohu a pracoval za ľud. Usiloval som sa až dosiaľ tejto jeho žiadosti vyhovieť.

Odobral som sa od profesorov i od spolužiakov, pravda, bez banketu a spoločného fotografovania; na také veci nebolo peňazí. Teraz to musí byť, hoci na dlh. Neviem, ako som prišiel domov, aby som sa strojil do Viedne, odkiaľ sa brat ako skončený vrátil a mal sa stať kaplánom na Sennom. Mňa čakali dve úlohy: študovať teológiu a vyslúžiť rok vojenčiny.
...

Privolávam mládeži našej známej i neznámej s medoústym Sládkovičom:

Uctite otcov mozole krvavé,
uctite, čo tí životom dobyli,
nepovoľujte každý svojej hlave,
bijúc boj na ich staňte si mohyly.
Kedyže príde k vysokej budove,
keď každý osve kope grunty nové?

Michal Bodický, 1931

(Úryvky z knihy: Bodický, Michal: Rozpomienky a pamäti. Martin, Matica slovenská 1933. 367 s.)

Michal Bodický (25.9.1852 Špania Dolina – 23.12.1935 Bratislava) bol evanjelický kňaz, spisovateľ, publicista, autor krátkych próz, autobiografických článkov, kázní a úvah, prekladov z nemčiny. Člen Slovenskej národnej rady, profesor teológie a prvý slovenský dekan na Evanjelickej teologickej fakulte, bývalom Evanjelickom lýceu v Bratislave. Zúčastnil sa mnohých národných a cirkevných zápasov v Uhorsku. Usiloval sa o reformy a aktualizáciu cirkevného života, napríklad aj o poslovenčenie bohoslužieb. V rokoch 1864 -1872 študoval na gymnáziu v Revúcej. Vysvätený za kňaza bol počas generálneho konventu v Pešti v roku 1875. Ako kaplán pôsobil v Sennom, odtiaľ prešiel za evanjelického farára do Pondelku, kde pôsobil 18 rokov, a neskôr do Krajného. Udržiaval úzke vzťahy s rodinou Štefánikovcov a na krajňanskú faru neraz zavítal i Milan Rastislav Štefánik. Popri svojich kňazských povinnostiach osobitnú pozornosť venoval najmä mládeži. V roku 1920 sa stal profesorom dejín a praktickej exegézy a zároveň dekanom Evanjelickej teologickej fakulty v Bratislave. Čestný doktorát dostal od Husovej evanjelickej bohosloveckej fakulty v Prahe. Ako publicista sa zaoberal históriou a teológiou. Napísal životopisy významných slovenských dejateľov Š. M. Daxnera, P. Dobšinského, J. Kollára, S. Ormisa, A. H. Škultétyho, vydal 3 zväzky kázní pod názvom ,,Svedectvo viery“, dielo ,,Rozpomienky a pamäti“, napísal množstvo článkov s národno-uvedomovacou tematikou, prispieval do cirkevných časopisov.

Pre Maj Gemer pripravila Mgr. Marta Mikitová

{jcomments on}