kde bolo pripravené malé občerstvenie v podobe čaju s rumom, pre deti malá sladkosť. Odtiaľ bol možný výstup na Muránsky hrad, keďže bolo jasno a výborná viditeľnosť, naskytli sa turistom nádherné výhľady do celej revúckej doliny. Tento rok sme túto možnosť nevyužili a na hrad sme už z časových dôvodov nevystúpili, keďže sme nešli po tejto klasickej trase.
Na Veľkej Lúke sme sa oddelili od ostatných turistov a vydali sa na trasu na Maretkinú. Táto trasa sa za dobrých snežných podmienok využíva pre bežkárov, tentoraz ale bola prístupná aj pre peších. Na chate na Maretkinej sme si dali malú prestávku na čaj a stadiaľ odbočili na Poludnicu, odkiaľ sme videli hádam až do Plešivca. Bola vynikajúca viditeľnosť, dolina ako na dlani, čoho dôkazom sú aj fotky, ktoré sa nám tam podarilo urobiť. Pohľad pre bohov.... človek sa cíti malý ako mravček, keď sa pred ním rozprestiera nádhera našich hôr.
Z Poludnice sme sa vrátili na cestu a pustili sa naspäť na Veľkú Lúku a odtiaľ na chatu pod Muránskym hradom. Boli sme asi jediní, ostatní turisti z našej trasy sa pustili ďalej na Lopušné, Havranie, Studňu cez Kľak až do Muráňa, kde sme sa napokon stretli všetci v školskej jedálni pri výbornom guláši s pivom, ktoré boli súčasťou občerstvenia. Odtiaľ už bol individuálny rozchod domov.
Napriek ranným výkyvom počasia sa prechodu zúčastnilo veľa turistov rôzneho veku. Veríme, že tento XXXIII. ročník nebol posledným a o rok sa stretneme znova.
Text a foto: Martina Rusnáková
{gallery}sport/turistika/planina{/gallery}
{jcomments on}
Človek sa cíti malý ako mravček, keď sa pred ním rozprestiera nádhera našich hôr Doporučený
Napísal(a) Martina Rusnáková
Ako som sľúbila v predchádzajúcom článku o prechode Stolickými vrchmi, zúčastnili sme sa aj 33. Zimného prechodu Muránskou planinou. V sobotu 12.2.2011, presne po týždni, sme sa znova zhromaždili na parkovisku pred Billou v Revúcej, kde už čakali autobusy, ktoré nás vyviezli na Javoriny. Bežkárov bolo málo, keďže snehu niet, ale predsa sa len niekoľko odvážlivcov našlo. Počasie bolo všelijaké, chvíľu snežilo, chvíľu dul silný severák, potom vyšlo slnko a znova sneh a vietor, ktorý sa ale nakoniec celkom upokojil. Aspoň rozohnal sivé mračná a ukázalo sa slniečko, ktoré sa nám opieralo do červených líc.
Základná trasa viedla z Javoriny cez Veľkú Lúku na chatu Pod hradom,
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.