Najstaršou včelárskou písomnou pamiatkou je zakladacia listina kláštora v Hronskom Baňadiku, vydaná kráľom Gejzom I. v roku1075.
Slovensko malo vhodné podmienky na chov včiel a včelárstvo bolo dobrým zdrojom príjmov. Medom a voskom sa platili dane.
Spolok včelárov slovenských v Hornom Uhorsku založený katolíckym farárom Štefanom Závodníkom roku 1869 v Pružine mal vo svojom programe už celoslovenskú pôsobnosť. Uhorská vláda však jeho stanovy neschválila, preto musel zaniknúť.
Prvá zmienka o organizovanom včelárstve v našom regióne, resp. v Jelšave je z roku 1923, keď Ľudovít Mikuláš, jelšavský obuvník, založil "Krajinský včelárky spolok v Jelšave", ktorý v roku 1927 bol zaevidovaný do Zemského ústredia včelárskych spolkov na Slovensku.
Po vojne sa vytvorila Okresná organizácia SZV v Revúcej, do ktorej boli začlenené všetky včelárske organizácie v okrese. Táto okresná organizácia fungovala do roku 1960, keď bol zrušený revúcky okres a včelárske organizácie boli začlenené do okresu Rožňava. Táto štruktúra existovala do roku 1972, revúcka organizácia mala 499 členov.
Nezhody v revúckej organizácii Slovenského zväzu včelárov vznikli po zrušení okresu Revúca. Už 23. 02. 1965 bolo prijaté uznesenie na zvolenie prípravného výboru pre Jelšavu. Podľa tohoto uznesenia mal zasadať výbor raz v Revúcej a raz v Jelšave. Zasadnutie výboru za 6 rokov bolo len raz v Jelšave.
Situácia sa vyhrotila v rokoch 1969 - 1971. V roku 1969 SMZ n. p. Jelšava spustili do prevádzky rotačnú pec na úpravu magnezitu, čo spôsobilo výskyt nadmerného obsahu horčíka v okolí Jelšavy, čo nepriaznivo vplývalo aj na včelstvá.. Včelári z Jelšavy a okolia zaznamenali zníženú produkciu medu a dožadovali sa náhrady. Po vyhrotení tohoto sporu bola dňa 14. 01. 1973 obnovená činnosť Základnej organizácie Slovenského zväzu včelárov (ZO SZV) v Jelšave. Do tejto organizácie sa prihlásilo 130 členov z 11 okolitých obcí a 14 katastrálnych území - Magnezitovce, Jelšava, Gemerské Teplice, Hucín, Gemerský Sad, Licince, Šivetice, Prihradzany, Kameňany, Rákoš a Nandraž. Táto štruktúra je zachovaná do dnes, len včelárov ubúda.
V roku 1984 mala organizácia 111 členov a 1.373 včelstiev, v roku 1985 110 členov a 1.219 včelstiev, v roku 1990 112 členov a 1.412 včelstiev, v roku 1995 64 členov a 710 včelstiev, v roku 2000 49 členov 736 včelstiev, v roku 2005 46 členov 862 včelstiev, v roku 2010 23 členov 443 včelstiev a v roku 2016 28 členov a 404 včelstiev.
V roku 2017 si ZO SZV pripomína 90. výročie vzniku ZO SZV v Jelšave, 45. výročie osamostatnenia sa ZO a 40. rokov od smrti jelšavského rodáka a zakladateľa včelárskej organizácie Ľudovíta Mikuláša ( 24. 07. 1896 - 01. 08. 1977 ).
V súčasnosti ZO SZV v Jelšave má zvolený výbor v zložení:
Predseda: Ladislav Matej
Tajomník: Ing. Marian Laciak
Hospodár: Ladislav Kocian
Dôverníci: Milan Straka, Daniel Zán, Pavel Fabo
Predseda revíznej komisie: Ján Kočiš
Členovia revíznej komisie: Ondrej Vojtechovský, Vladimír Lešták.
Pri príležitosti 90. výročia založenia ZO SZV v Jelšave boli tohto roku na výročnej členskej schôdzi ocenení:
Medaila za zásluhy a rozvoj včelárstva:
I. stupeň – zlatá včela – Štefan Igo
II. stupeň – strieborná včela – Ladislav Matej, Milan Straka, Daniel Zán
III. stupeň – bronzová včela – Jozef Húsaník, Pavol Fabo, Stanislav Furman, Ján Kočiš, Ing. Marian Laciak, Zoltán Oravec, Ondrej Vojtechovský.
Čestné uznanie – diplom:
Zoltán Bene, Štefan Dono, Ladislav Kocian, Ladislav Lešták, MVDr. Ján Šeševička, Ladislav Viest, Ing. Piroska Zsámboli.
Za ich statočnú prácu pre udržiavanie a rozvoj včelárstva v Jelšave a okolí im patrí veľká vďaka.
Gabriela Jakubecová
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-