Čaptavý a Ušatý
Ale beda, keď niečo nevyšlo podľa predstáv publika! Ako 30. novembra 1958, práve na Andreja. V ligovom súboji so Spartakom Trnava na zasneženom teréne v 70. minúte zahodil penaltu. Sedemtisíc sklamaných divákov (medzi nimi aj ja ako malý školáčik) skamenelo. Vzápätí sa však rozpútalo peklo, ľudia pískali, kričali „fúúúúj“ a Kvašňák už nebol Andriš, ale Csampás (Čaptavý) a Füles (Ušatý).
Keď ho neskôr začala lanáriť Sparta Praha, istý čas chodili usporiadatelia počas zápasov medzi ľuďmi a do otvorených diplomatiek zbierali od nich peniaze. Vraj „Kvašňákovi na sochu, aby zostal v Košiciach“. On však nezostal a ani zo sochy nič nebolo...
Po dlhých ťahaniciach v roku 1960 obliekol „rudý“ dres, čím sa pre mnohých Košičanov navždy stal Judášom, najmä keď sa v tej sezóne Sparta zachránila v lige práve na úkor Jednoty.
Ohúril futbalový svet
Desať rokov v Sparte boli pre Kvašňáka úžasných. Tešil sa s ňou z dvoch majstrovských titulov, 47-krát reprezentoval A-mužstvo Československa, za ktoré strelil 13 gólov. Získal bronz na prvých ME vo Francúzsku v roku 1960, striebornú medailu na MS v Chile 1962, kde nastúpil vo všetkých našich zápasoch a ohúril celý futbalový svet.
Novinári o ňom písali ako o futbalistovi, ktorý ani nebehá, iba chodí kývajúc sa zo strany na stranu vo svojich kopačkách č. 45, ale všade je prvý. Reportéri prísahali, že žiadne meno nevyslovili toľkokrát ako Kvašňákovo. Na svojich druhých MS v Mexiku 1970 sa lúčil s reprezentačnou kariérou.
Fanúšikovia ho zvolili za sparťanského futbalistu storočia a na Letnej po ňom pomenovali hlavnú tribúnu. Vstúpil do siene slávy slovenského futbalu a in memoriam bol ocenený ako Športová osobnosť Košíc.
Kľačal pred rozhodcom
Na staré kolená odišiel ako jeden z našich prvých futbalistov hrať do zahraničia, do druholigového belgického FC Mechelen. V roku 1970 odtiaľ prišiel do Košíc a náš spoločný priateľ Jirko Holeček mi sprostredkoval stretnutie na rozhovor pre večerník. Úmyselne v kaviarni Slávia, čo Sparťana Kvašňáka náramne pobavilo. Bolo zážitkom počúvať tohto skvelého futbalistu a šoumena.
Otvorene hovoril o tom, že ako zamestnanec ČKD Praha mal vo fabrike svoje meno napísané na dverách, za ktorými bola iba stena. Spomínali sme, ako si so svojimi osobnými strážcami rozprával vtipy, aby otupil ich pozornosť, ako si v zápasoch občas ľahol na zem, nechal sa vyniesť na nosidlách a vrátil sa za potlesku divákov, alebo ako na zahraničnom zájazde kľačal pred rozhodcom a prosil, aby ho nevylúčil.
Samozrejme, nezabudli sme ani na jeho nafilmované pády do 16-ky (ale vraj len na mäkkú trávu). O pár rokov mi to názorne ukázal na štadióne Lokomotívy, keď v drese hercov v tradičnom súboji hercov proti novinárom ukážkovo spadol v našom pokutovom území a vychutnával si ovácie 12-tisíc divákov za gól, ktorý strelil z vymyslenej jedenástky. Smial sa pri tom ako malý chlapec.
Aj taký bol Andrej Kvašňák, ktorý by sa 19. mája t. r. bol dožil 85 rokov.
(ŠTEFAN NÉMETH)
(Zdroj: Košický týždenník, ročník I, č.31 / 2021).
Uverejnené so súhlasom autora.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.