Čaptavý a Ušatý
Ale beda, keď niečo nevyšlo podľa predstáv publika! Ako 30. novembra 1958, práve na Andreja. V ligovom súboji so Spartakom Trnava na zasneženom teréne v 70. minúte zahodil penaltu. Sedemtisíc sklamaných divákov (medzi nimi aj ja ako malý školáčik) skamenelo. Vzápätí sa však rozpútalo peklo, ľudia pískali, kričali „fúúúúj“ a Kvašňák už nebol Andriš, ale Csampás (Čaptavý) a Füles (Ušatý).
Keď ho neskôr začala lanáriť Sparta Praha, istý čas chodili usporiadatelia počas zápasov medzi ľuďmi a do otvorených diplomatiek zbierali od nich peniaze. Vraj „Kvašňákovi na sochu, aby zostal v Košiciach“. On však nezostal a ani zo sochy nič nebolo...
Po dlhých ťahaniciach v roku 1960 obliekol „rudý“ dres, čím sa pre mnohých Košičanov navždy stal Judášom, najmä keď sa v tej sezóne Sparta zachránila v lige práve na úkor Jednoty.
Ohúril futbalový svet
Desať rokov v Sparte boli pre Kvašňáka úžasných. Tešil sa s ňou z dvoch majstrovských titulov, 47-krát reprezentoval A-mužstvo Československa, za ktoré strelil 13 gólov. Získal bronz na prvých ME vo Francúzsku v roku 1960, striebornú medailu na MS v Chile 1962, kde nastúpil vo všetkých našich zápasoch a ohúril celý futbalový svet.
Novinári o ňom písali ako o futbalistovi, ktorý ani nebehá, iba chodí kývajúc sa zo strany na stranu vo svojich kopačkách č. 45, ale všade je prvý. Reportéri prísahali, že žiadne meno nevyslovili toľkokrát ako Kvašňákovo. Na svojich druhých MS v Mexiku 1970 sa lúčil s reprezentačnou kariérou.
Fanúšikovia ho zvolili za sparťanského futbalistu storočia a na Letnej po ňom pomenovali hlavnú tribúnu. Vstúpil do siene slávy slovenského futbalu a in memoriam bol ocenený ako Športová osobnosť Košíc.
Kľačal pred rozhodcom
Na staré kolená odišiel ako jeden z našich prvých futbalistov hrať do zahraničia, do druholigového belgického FC Mechelen. V roku 1970 odtiaľ prišiel do Košíc a náš spoločný priateľ Jirko Holeček mi sprostredkoval stretnutie na rozhovor pre večerník. Úmyselne v kaviarni Slávia, čo Sparťana Kvašňáka náramne pobavilo. Bolo zážitkom počúvať tohto skvelého futbalistu a šoumena.
Otvorene hovoril o tom, že ako zamestnanec ČKD Praha mal vo fabrike svoje meno napísané na dverách, za ktorými bola iba stena. Spomínali sme, ako si so svojimi osobnými strážcami rozprával vtipy, aby otupil ich pozornosť, ako si v zápasoch občas ľahol na zem, nechal sa vyniesť na nosidlách a vrátil sa za potlesku divákov, alebo ako na zahraničnom zájazde kľačal pred rozhodcom a prosil, aby ho nevylúčil.
Samozrejme, nezabudli sme ani na jeho nafilmované pády do 16-ky (ale vraj len na mäkkú trávu). O pár rokov mi to názorne ukázal na štadióne Lokomotívy, keď v drese hercov v tradičnom súboji hercov proti novinárom ukážkovo spadol v našom pokutovom území a vychutnával si ovácie 12-tisíc divákov za gól, ktorý strelil z vymyslenej jedenástky. Smial sa pri tom ako malý chlapec.
Aj taký bol Andrej Kvašňák, ktorý by sa 19. mája t. r. bol dožil 85 rokov.
(ŠTEFAN NÉMETH)
(Zdroj: Košický týždenník, ročník I, č.31 / 2021).
Uverejnené so súhlasom autora.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.