Krh. Podhradie – Rejdová 2:1, gól: Hlaváč
Rejdová – Lipovník 1:1, gól: Šofranko
Kovstav – Rejdová 2:0
Rejdová – Rožň. Bystré 2:1, góly: Ivanko, Valko-Krišťák
Dlhá Ves – Rejdová 5:0
Rejdová – N. Slaná 4:1, góly: Hlaváč, Štefan, Šofranko, Valko-Krišťák
Vlachovo – Rejdová 4:2, góly: Ruszó 2
Rejdová – Dobšiná 5:0
V. Slaná – Rejdová 1:2
Rejdová – Plešivec 3:0
K. Teplica – Rejdová 2:1, gól: Hlaváč
Rejdová – Štítnik 2:1
Dedinky – Rejdová 4:1
Rejdová – Krh. Podhradie 2:1
Výsledky na jar:
Rejdová – V. Slaná 3:5, góly: Hric, Ambrúž 2
Štítnik – Rejdová 3:2, góly: Ambrúž, Ruszó
Plešivec – Rejdová 4:0
Rejdová – K. Teplica 1:2, gól: Ruszó
Dobšiná – Rejdová 2:1, gól: Ruszó
Rejdová – Dlhá Ves 3:1, góly: Ambrúž, Ruszó 2
N. Slaná – Rejdová 6:1, gól: Šofranko
Rejdová – Vlachovo 2:0
Rejdová – Kovstav 2:1, góly: Dovalovský, Valko-Krišťák
Rožň. Bystré – Rejdová 0:4, góly: Ruszó, Hlaváč, Ambrúž 2
Lipovník – Rejdová 3:1, gól: Šofranko
Rejdová – Dedinky 3:1, góly: Ivanko, Ruszó, Šofranko.
| 1. | Rožňava B | 13 | 9 | 3 | 1 | 36:11 | 30 |
| 2. | Dlhá Ves | 12 | 8 | 2 | 2 | 20:16 | 26 |
| 3. | Krh. Podhradie | 13 | 8 | 2 | 3 | 28:17 | 26 |
| 4. | Vlachovo | 13 | 6 | 2 | 5 | 39:28 | 23 |
| 5. | Nižná Slaná | 13 | 6 | 1 | 6 | 38:33 | 19 |
| 6. | Rejdová | 13 | 6 | 1 | 6 | 24:24 | 19 |
| 7. | Kunova Teplica | 13 | 5 | 3 | 5 | 23:22 | 18 |
| 8. | Dobšiná | 13 | 5 | 2 | 6 | 24:38 | 17 |
| 9. | Kovstav | 12 | 4 | 4 | 4 | 19:13 | 16 |
| 10. | Dedinky | 13 | 4 | 3 | 6 | 28:23 | 15 |
| 11. | Plešivec | 13 | 4 | 2 | 7 | 18:17 | 14 |
| 12. | Rožň. Bystré | 13 | 4 | 2 | 7 | 18:35 | 14 |
| 13. | Štítnik | 13 | 2 | 3 | 8 | 17:30 | 9 |
| 14. | Vyšná Slaná | 13 | 2 | 1 | 10 | 15:50 | 7 |
| 1. | Kunova Teplica | 26 | 17 | 4 | 5 | 57:28 | 55 |
| 2. | Rožňava B | 26 | 16 | 4 | 6 | 69:32 | 52 |
| 3. | Krh. Podhradie | 26 | 14 | 5 | 7 | 50:36 | 47 |
| 4. | Dlhá Ves | 26 | 14 | 3 | 9 | 59:44 | 45 |
| 5. | Dobšiná | 26 | 14 | 2 | 10 | 58:55 | 44 |
| 6. | Plešivec | 26 | 12 | 4 | 10 | 51:32 | 40 |
| 7. | Rejdová | 26 | 12 | 1 | 13 | 49:54 | 37 |
| 8. | Vlachovo | 26 | 10 | 6 | 12 | 58:54 | 36 |
| 9. | Nižná Slaná | 26 | 11 | 2 | 13 | 67:56 | 35 |
| 10. | Kovstav | 26 | 9 | 5 | 12 | 41:38 | 32 |
| 11. | Dedinky | 26 | 9 | 4 | 13 | 53:56 | 31 |
| 12. | Vyšná Slaná | 26 | 9 | 1 | 16 | 44:86 | 28 |
| 13. | Štítnik | 26 | 6 | 4 | 16 | 42:58 | 22 |
| 14. | Rožň. Bystré | 26 | 5 | 3 | 17 | 27:96 | 18 |
Najlepší strelci:
Po jeseni: 6 – Ruszó, 5 – Hlaváč, Valko-Krišťák, celkovo: 13 – Ruszó
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.