FK Kalcit Rožňava, zdroj: archív Š. T.
Rožňava začala spoluprácu s Bardejovom odkiaľ získala troch hráčov. Kvalitných hráčov získala z Rimavskej Soboty. Náhradou za Lenga bol Barna. Kvalitný brankár Miroslav Užík bol aj vo výbere jedenástky tretej ligy.
Podobne ako na jeseň predošlej sezóny Rožňava získala 20 bodov. Najlepším výsledkom bola výhra nad béčkom 1 FC Košice 5:1, najhorším prehra 1:7 v Prešove. Podobne ako v predošlej sezóne bodovala viac doma ako vonku. Po jeseni zimovala na desiatej priečke.
V jarnej časti odišla trojica hráčov do Bardejova, došlo k zmene na poste brankára, viacerí nádejní hráči posilnili piatoligové kluby. V jarnej časti Rožňava zlepšila streleckú koncovku, keď strelila 33 gólov, mala však najhoršiu obranu – inkasovala 39 gólov. Svoju pozíciu z jesene si obhájila. K jesenným dvadsiatim bodom pridala ďalších dvadsať bodov. Oproti predošlej sezóne skončila na rovnakej priečke, ale s vyšším bodovým ziskom. Preto túto sezónu môžeme hodnotiť ako úspešnú.
Nováčik 4. ligy – JUH FK Tatran Betliar posilnil svoj káder o G. Keršáka, M Ondreja, T. Grecmachera a M. Hajdúka. V jesennej časti ťažil z domáceho prostredia, keď všetky zápasy vyhral. Bod sa mu podarilo uhrať v Spišských Vlachoch po remíze 1:1.
Fanúšikov určite potešila výhra 7:1 nad Palínom, ale neboli spokojní s prehrou v Krásnej n /H. 6:1. Za zmienenie stojí, že po jesennej časti mal najhoršiu obranu v súťaži, pod čo sa podpísali prehry v Lastomíre, Krásnej n / H. a Zalužiciach. Zimoval na piatej priečke s dvojbodovou stratou na prvé miesto, čo pre nováčika nie je zlá vizitka.
V jarnej časti odišiel z kádra G. Keršák a pribudli M. Zahuranec a R. Greško. Podobne ako v jesennej časti bodoval hlavne doma. Zaváhal len so Sečovcami, s ktorými iba remizoval. Zo súperových ihrísk priniesol tri body z Pavloviec n / U. V tejto časti súťaže zlepšil defenzívu, keď inkasoval menej gólov. Zaznamenal však aj prehru v Palíne 1:5. Celkove skončil na výbornom štvrtom mieste. Od desiateho Palína ho však delili iba tri body, čo svedčí o vyrovnanosti súťaže.
V 5. lige – JZ si najlepšie počínal FK Družstevník Gemerská Poloma, ktorý mal po jeseni len trojbodovú stratu na prvé miesto, pričom po desiatich kolách bol dokonca lídrom.
V FK Kovo Kunova Teplica nastala obmena kádra, keď niekoľko hráčov odišlo. Po jeseni bola posledná. Na jar sezónu len dohrávala, výrazné prehry nemala až na výnimku v Žakarovciach. FK Slovtranszgas Jablonov n / T. si nepočínal zle, ťažil hlavne z domáceho prostredia. Po jeseni bol v pásme mimo ohrozenia zostupu. Na jar zopakoval svoje výkony z jesene, čím sa bez problémov udržal. Na jar sa mužstvá posilnili. FK Družstevník Gemerská Poloma však mal ťažšie vyžrebovanie, keď ťažších súperov mal doma, preto na jar vyhral len dvakrát. Na jeseň si však prakticky vybojoval dostatok bodov, čo aj so slabším ziskom bodov v jarnej časti vynieslo ôsme miesto. Škvrnou na účinkovaní mužstiev je nevycestovanie FK Kovo K. Teplica, resp. FK Družstevník G. Poloma s dostatočným počtom hráčov do Šace resp. Kráľoviec.
Nováčikovia v 1. triede boli dvaja: FK Plešivec – víťaz druhej triedy a FK Sokol Pača – mužstvo postupujúce z 2. triedy z druhého miesta (z 5. ligy – JZ nevypadlo žiadne mužstvo z okresu Rožňava).
FK Baník Nižná Slaná mal slabšiu jesennú časť sezóny, keď z mužstva odišli M. Ondrej a G. Keršák do štvrtoligového Betliara, aktívnu činnosť zanechal brankár J. Hajči, zranený bol J. Vieloha. Tieto hráčske straty sa ukázali ako rozhodujúce, preto mužstvo zimovalo na poslednej priečke. S tým však určite nebol spokojný výbor klubu a počas zimnej prestávky stiahol G. Keršáka z hosťovania, či zabezpečil kvalitnú zimnú prípravu. O tom, že v Nižnej Slanej na jar 1999 futbal fungoval dobre svedčí druhé miesto v tabuľke jari.
FK Poľnohospodár Štítnik, zdroj: archív Š. T.
FK Apex Kružná mal slabší úvod sezóny, preto skončil na jeseň až tretí. Jarná časť mu však na rozdiel od jari minulého ročníka vyšla, a tak právom súťaž vyhral, keď Lokomotíve CHZ Dedinky sa na jar až tak nedarilo. FK Družstevník Vyšná Slaná mal výbornú jesennú časť súťaže, ale jar mu absolútne nevyšla. Z dvojice nováčikov si lepšie počínal FK Plešivec, kým FK Sokol Pača musel súťaž opustiť.
Nováčikovia v 2. triede boli až traja, keď z 1. triedy zostúpil FK Sokol Gemtex Rudná a z 3. triedy postúpili FK Poľnohospodár Štítnik a FK Baník Drnava. Nováčik FK Poľnohospodár Štítnik bol výrazným prínosom, mal záujem o postup. Mužstvo sa posilnilo o starších, skúsenejších hráčov. K dispozícii však bolo aj dosť mladších hráčov, ktorí boli pripravení nastúpiť. FK Sokol Gemtex Rudná sa po vypadnutí chcel vrátiť do 1. triedy, čo sa nepodarilo, keďže ju prebehol spomínaný FK Poľnohospodár Štítnik. FK Baník Rakovnica sa oproti minulej sezóne zlepšil a skončil za spomínanou dvojicou mužstiev, kým FK Honce sa zhoršil. Najslabším mužstvom bol FK Kečovo, ktorý doplatil na odchod hráčov do FK Zlatý Klas Dlhá Ves, čo sa podpísalo pod jeho zostup. FK Ochtiná sa tak podarilo opäť udržať v súťaži.
V 3. triede bol lídrom po jeseni FK Hrhov, ktorý sa posilnil napríklad o Š. Szciranku a M. Szciranku. Na jeseň bol druhý Ml. Brzotín, na jar sa mu až tak nedarilo. Naopak výbornú jar mal FK Kobeliarovo, ktorý prekvapujúco skončilo na 2. mieste. Posledný skončil FK Roma Jovice a zo súťaže bol vylúčený FK Roma Dobšiná.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.