V jarnej časti mužstvo získalo až 20 bodov. Doma remizovalo raz so Žakarovcami a prehralo iba len s Moldavou n/B. Najväčšiu gólovú nádielku si odniesol Lastomír po výsledku 5:0. Vonku získalo jeden bod za remízu vo Veľkých Revištiach 2:2. V tabuľke jari patrilo Rožňave desiate miesto. Celkovo sa Rožňava umiestnila na desiatom mieste so ziskom 37 bodov, čo je oproti predošlej sezóne o štyri body menej. Napriek tomu možno hodnotiť túto sezónu ako úspešnú.
Okres Rožňava reprezentovali v 5. lige – JZ tri kluby, FK Plešivec nahradil FK Lokomotíva CHZ Dedinky. Krh. Podhradie a Štítnik K. T. pokračovali vo výkonoch z minulého ročníka. Po jeseni sa ocitli v prvej štvorke mužstiev, ktorá by mohla zabojovať o postup. Na jar sa im darilo podobne, v prípade Štítnika K. T. však bol záujem postúpiť do vyššej súťaže, čo sa napokon podarilo, keď mužstvo prehralo na jar iba raz. Zranenia prenasledovali Mareka Turcsányiho, na jar mužstvo posilnil Marek Putera z Revúcej. Krh. Podhradie sa pohybovalo v hornej časti tabuľky. V tabuľke jari bolo síce druhé, avšak celkovo skončilo až štvrté.
Dedinky sa na jeseň umiestnili síce posledné, ale bodový rozdiel od mužstiev nad nimi nebol vysoký. Doma bodovali iba trikrát, keď viackrát platili nováčikovskú daň. Na jar však získali len 7 bodov, čím sa piata liga nedá zachrániť, a to aj v prípade zostupu jedného mužstva. To bolo podmienené vytvorením 2. ligy skupiny – východ, kde hrávali mužstvá z východného a stredného Slovenska. Preto do vyššej súťaže postúpil aj TJ Slovan Smižany, ktorý skončil na druhom mieste.
Do 1. triedy sa vrátil po roku FK Plešivec, nováčikom bol Družstevník Honce. TJ FO Vlachovo si už skôr skonsolidoval káder, keď z Betliara získal Milana Hajdúka a Róberta Jakaba, či z Rožňavy Tomáša Hronca. Na lepšie ako druhé miesto to však nestačilo. Plešivec potvrdil, že vo vyššej súťaži nehral podradnú úlohu a vybojoval si návrat do známej spoločnosti. V jarnej časti súťaže si začal budovať káder FK Gemerská Hôrka.
Nováčik z Honiec nebol veľkým prínosom pre súťaž a musel ju opustiť, hoci ľahkú sezónu nemali ani v Brzotíne a Betliari, rozhodla však predovšetkým slabá jarná časť Honiec.
FK Dobšiná a Družstevník Vyšná Slaná podávali kolísavé výkony, na jar sa im veľmi nedarilo. Tradične dobrú jar mali v Lipovníku, ktorý sa prebojoval na tretiu priečku.
Do 2. triedy sa vrátili FK Papiereň Slavošovce, FK Baník Nižná Slaná (obnova FK) a FK Apex Kružná. Najväčším favoritom na postup bol FK Sokol Pača, ktorý sa ešte viac zlepšil oproti minulej sezóne. Výraznejšieho súpera nemal, za ňou bola po jeseni skupina štyroch vyrovnaných mužstiev: FC Kečovo, FK Apex Kružná, FK Baník Rož. Bystré a FK Hrhov.
Na jar okrem Pače nenašiel premožiteľa i Hrhov, napriek tomu ho však v boji o druhé miesto predstihlo Kečovo. Pača si svoj náskok udržala, dokonca ho zvýšila o dva body.
Na druhom konci hrali o prestíž opäť Družba Čoltovo a Družstevník Ochtiná, Čoltovo však opäť vyšlo z toho lepšie, keď na jar získalo až 12 bodov. Slabú jar malo FK Kobeliarovo, napriek tomu na zápas s Nižnou Slanou prišlo 120 divákov. Ml. Brzotín sa na jar výrazne zlepšil a poskočil o pár priečky vyššie.
Niektoré prestupy a hosťovania:
Ladislav Varga – Rožňava – Turňa n / B.
Filip Pollák – Rožňava – Turňa n / B.
Marek Zatroch – Rožňava – Turňa n / B.
Róbert Gotthardt – Dobšiná – Rožňava
Stanislav Ďuriček – Rožňava – Rudná
Štefan Dostál – Tornaľa – Krh. Podhradie
Erich Vágner – N. Myšľa – Krh. Podhradie
Oto Vágner – Rešica – Krh. Podhradie
Mikuláš Szabó – Jablonov n / T. – Krh. Podhradie
Marcel Harhovský – R. Sobota – Krh. Podhradie
Marián Varga – Dedinky – Rožňava
Pavol Čarnoký – Betliar – Dedinky
Jozef Pamula – Dedinky – Štrba
Marek Laurinc – Dobšiná – Dedinky
Štefan Surovský – Dobšiná – Dedinky
Pavol Čisár – Mlynky – Dedinky
Erik Mačejovský – Dedinky – Dobšiná
Marek Putera – Revúca – Štítnik K. T.
Miloš Leng – Štítnik K. T. – Rožňavské Bystré
Maroš Gallo – Podbrezová – Štítnik K. T.
Milan Barna – Revúca – Štítnik K. T.
Ľubomír Orabinec – Šopron – Štítnik K. T.
Oto Varga – Slavošovce – Štítnik K. T.
Marek Kuzma – Štítnik K. T. – Rudná
Marek Macko – Štítnik K. T. – Rudná
Adrián Danielis – Štítnik K. T. – Gemerská Hôrka
Adrián Čatlóš – Štítnik K. T. – Revúčka
Miloš Chochol – Gemerská Poloma – Rožňava
Michal Šimkovič – Rožňava – Gemerská Poloma
Roman Znak – Lipovník – Plešivec
Peter Filický – Rožňava – Betliar
Ladislav Dávid – Rožňava – Rudná
Jozef Rencsok – Rožňava – Krh. Podhradie
Csaba Korintuš – Rožňava – Krh. D. Lúka
Attila Elek – Rožňava – Krh. Podhradie
Michal Tóth – Rožňava – Krh. Podhradie
Dominik Tóth – Rožňava – Jablonov n / T.
Zaujímavosti
Inzultácia Zdenka Greška (zápas Brzotín – G. Poloma)
V zápase Brzotín – G. Poloma bol inzultovaný rozhodca Slavomír Gallo. Keď odchádzal do kabíny, Z. Greško ho udrel loptou do oblasti žalúdka. Rozhodca na to ukončil zápas. Neskôr mal trest za inzultáciu skrátený, čo vyvolalo veľký rozruch.
Inzultácia Norberta Kövesdiho (hráč Gemerskej Hôrky) – trest 18 mesiacov
Funkcionári zabudli na detail
ŠTK kontumovala stretnutie Štítnika K. T. proti Smižanom pre neoprávnený štart gólmana Jána Dorkina. Ten sa v Slovenskom pohári vykartičkoval a funkcionári Štítnika K. T. pozabudli, že sa trest prenáša aj do súťaže.
Mladí chlapci majú strach
V stretnutí druhej triedy medzi mužstvami Nižná Slaná a Ochtiná bol predseda domáceho mužstva Martin Gallík, ktorý sa pasoval za hlavného usporiadateľa, nepríjemne zaskočený hrou hostí a nešportovým správaním. To, čo u nás niektorí hráči Ochtinej produkovali, sa nedá nazvať inak ako svinstvo prvého stupňa. Prezentovali sa surovou hrou a vulgárnym vystupovaním. Naši mladí chlapci sa takýchto prejavov boja a majú strach o svoje zdravie. Vrcholom všetkého bolo to, že po stretnutí prišiel do kabíny kapitán hostí a vyhrážal sa rozhodcovi zabitím, povedal rozhorčene na margo stretnutia predseda klubu Nižnej Slanej. Tentoraz ŠTK na poznatok v zápise rozhodcu o stretnutí promptne reagovala a Marek Suchý si nasledujúcich osem stretnutí nezahrá.



FK Baník Rakovnica. Zdroj: Rakovnické noviny


FK Plešivec, zdroj: Adrián Szaniszló
Pripravil Ing. Štefan Tomášik































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.