Jar 2011 Drnava – N. Slaná 5:0, pokles hostí pod 7
Hostia mali problém postaviť na zápas čo len 11 hráčov, napokon boli siedmi, zápas sa nedohral. Napokon predseda Ján Pitoňák a výbor zabezpečili občerstvenie hráčom, ktorí prišli na ten zápas.
Jar 2011 – Hluchý rozhodca alebo kde sa stala chyba ?
Jedná sa o zápas N. Slaná – Jovice 7:1, totiž pri ojedinelej útočnej akcii hostí fauloval Jur. Junger hráča hostí a situáciu komentoval, ale nie vulgárne. Napriek tomu dostal červenú kartu a stop 4 zápasy od DK. Rozhodoval Gallo.
Rozhodca Gyenes st. sa zastal brankára
Jedná sa o prípravný zápas Honce – G. Poloma 3:3 v roku 2008. Hostia viedli, ale vedenie neudržali, v bráne bol brankár, ktorý celú jesennú časť strávil na lavičke. Niektorí hráči mali na neho vysoké nároky, ale rozhodca Gyenes st. sa ho zastal.
V piatoligovom zápase N. Slaná – Teplička mal dvakrát chybné vhadzovanie ľavý obranca hostí, čo by sa v kategórii dospelí nemalo stávať. Asistentkou na danej čiare bola Bognová.
V piatoligovom zápase N. Slaná – Teplička hostia pricestovali bez brankára, napokon išiel do brány Ivan Uhrinovský.
V zápase N. Slaná – Jablonov 5:0, išiel do brány predseda hostí Tibor Kardoš st. (Paperák bol zranený).
Viete že:
1. Neprerokované prestupy jar 1998: Milan Macko – N. Slaná – Vlachovo, Jozef Barnák – Dobšiná – N. Slaná
2. Kunova Teplica mala byť béčkom Rimavskej Soboty.
3. S Nižnou Slanou v príprave na jarnú časť trénoval hráč Dediniek Rastislav Čuchran, k realizácii hosťovania nedošlo.
2004/2005
8. kolo, zápas Harichovce – Štítnik K. T. , rozhodca Dubinský ukázal desať žltých, dve červené karty.
Podhradčania okúsili studenú sprchu vo Veľkom Folkmare (jar 2008)
Po stretnutí domáci prekvapili hostí, keď im najprv neumožnili osprchovať sa. Po upozornení vodu síce pustili, ale tá bola takmer studená. Zdá sa, že pri množstve sponzorov, ktorými mužstvo ašpirujúce na postup disponuje, nemôže si dovoliť ani len teplý kúpeľ pre hosťujúce mužstvo.
Vysoké výsledky v sezóne 2005/2006 – 5. liga – JZ
Štítnik – V. Folkmar (9:0), Štítnik – Prakovce (7:2), Kr. Podhradie – Harichovce (5:3), Kr. Podhradie – Nálepkovo (5:3), Štítnik – Chrasť (7:0), Štítnik – Nálepkovo (6:1), Veľký Folkmar – Vyšné Opátske (0:7), Helcmanovce – Plešivec (6:0).
Brankár chytil jedenástku a ešte sa aj s divákom za bránou rozprával
Ide o zápas Nižná Slaná – Kunova Teplica na jeseň 2002. Nižná Slaná mala možnosť skorigovať stav zápasu, keď po faule v šestnástke nasledoval pokutový kop. Loptu si postavil Štefan Ruszó, jeho strelu k pravej žrdi Martin Stankovič vyrazil. Počas zápasu, či pred jedenástkou a aj po jedenástke, sa zhováral aj s jedným domácim divákom.
Sezóna 2006/2007
Na áčko do Brzotína prišli dvaja delegáti
Na výkon rozhodcu Štefana Iglaia v stretnutí Ml. Brzotín – Kečovo nemal kto dozerať z pohľadu delegáta zväzu. Podľa úradnej správy sa stretnutie malo odohrať o 12.30 hod., nakoľko áčko hralo taktiež doma o 15.00 hod. Delegát Milan Gallo, ktorý túto zmenu nepostrehol, sa dostavil až pred druhým zápasom, ale tu už zaujal svoj post delegát Ján Šmelko. A tak pre pána Galla už stolička delegáta neostala.
Jeseň 2009, Zápas Krh. Podhradie – Smižany
Na stretnutie nastupovali hostia zo Smižian s náhradným brankárom, keďže registračka gólmana Krištofča sa niekde cestou stratila. V samotnom zápase prevládali vášne, emócie i nervozita, ktorá vyústila do fyzického kontaktu diváka s hráčom hostí.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.