a výkope, ktorého sa zhostili starostka obce Helena Ulbriková a predseda ObFZ v Rožňave Ján Džubák, na prvý zápas nastúpili proti sebe žiaci Drnavy, ktorí uhrali nerozhodný výsledok 2:2. Nasledoval zápas dospelých proti navrátilcom z hosťovaní. Tento duel sa skončil víťazstvom vracajúcich sa hráčov v pomere 9:4 a v ich farbách sa predstavil aj Jozef Rencsok. Najzábavnejším bolo posledné stretnutie medzi dorastencami Drnavy, ktorí zdolali „starých pánov“ 6:1. Po tradičnom guláši a občerstvení sa pri hudbe zabávali účastníci až do rána.
Stovky brigádnických hodín
Futbalové ihrisko v Drnave už dlhšie potrebovalo rekonštrukciu, keďže terén bol nerovný, hracia plocha úzka a množstvo priehlbín sťažovalo samotnú hru. „Práce začali prebiehať počas sezóny, ale pokiaľ sa robilo odvodnenie dolnej časti ihriska, mohli sme pred poldruha rokom hrávať ešte doma. Domáce zápasy v práve skončenom ročníku sa však už hrávali v Lipovníku a na jar na iných náhradných ihriskách. Po odvodnení sa urobili hrubé terénne úpravy, vyrovnala sa celá hracia plocha, navozila nová ornica, vylepšila tribúna a striedačky, ako i kamenný oporný múr. Jedine osev sa riešil dodávateľsky. Máme taktiež novú kosačku, studňu s čerpadlom a pre najlacnejší spôsob zavlažovania sme zakúpili prenosné samočinné zavlažovacie zariadenie. Obec ako hlavý sponzor nás pri tomto spoločnom úsilí podporila takmer polmiliónovou finančnou sumou, samozrejme, ešte v prepočte na koruny, ale nebyť stoviek bezplatných brigádnických hodín, suma by sa určite zdvojnásobila. Teraz má naše ihrisko rozmery 55 x 90 metrov, a preto v budúcnosti chceme pristúpiť k rozširovaniu,“ uviedol tajomník klubu FK Drnava Tibor Bulík.
Nervozita až do konca
Zo starostky obce, ktorá je pasívna športovkyňa, upadla nervozita až po slávnostnom príhovore. „Pri mojom nástupe do funkcie bolo ihrisko v havarijnom stave. Celá jedna časť bola podmočená a bohužiaľ dostali sa tam aj fekálie. Začali sa prevádzať výkopové práce a vtedy došlo aj k schváleniu financií na rozšírenie a úpravu hracej plochy. Poslancov nebolo treba presvedčovať, keďže majú kladný prístup k športu. I keď finančná suma nebola malá, som rada, že sa toto dielo podarilo aj napriek kríze. Až teraz zo mňa konečne opadla nervozita. Na futbal chodím iba zriedka, pretože i keď má aj kladné stránky, je mi stále ľúto, keď sa niektorý hráč vážnejšie zraní. Odteraz však budem chodiť častejšie a okrem zápasu sa rada pokochám na výsledkoch spoločného úsilia,“ povedala starostka obce Drnava Helena Ulbriková.
Najlepším krstom postup
Futbalisti Drnavy v predošlej sezóne skončili za postupujúcimi Honcami na druhom mieste. V práve skončenej sezóne po jeseni uzatvárali tabuľku, ale v jarnej odvete sa výrazne zlepšili a súťaž zakončili na jedenástej priečke. „Nové ihrisko by sa malo pokrstiť postupom, čo je i naším dlhodobým cieľom. Nateraz zbierame hráčov, ktorých sme mali na hosťovaní, a chceme vytvoriť silné mužstvo,“ konštatoval predseda klubu Tibor Balázs. Jedným z hráčov, ktorí by mali v novej sezóne posilniť Drnavčanov, je aj Miroslav Mázik. V deň otvorenia novej hracej plochy hral za farby hosťujúcich hráčov. „Nová hracia plocha je kvalitná a znesie kritériá aj piatoligovej súťaže. Tráva bola síce trochu vyššia, čo chvíľami spomaľovalo rozvíjanie hry,“ uviedol M. Mázik.
sobota 24. 7. 2010 | Karol Csobádi
© 2010 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená
FOTOGALÉRIA KAROLA CSOBÁDIHO:
{gallery}futbal/drnava/ihrisko{/gallery}
{jcomments on}
sobota, 24 júl 2010 22:25
Drnavský stánok futbalu dostal nový šat
Napísal(a) Karol Csobádi (korzar.sk)
D r n a v a - 24.7.2010 - Futbalisti Drnavy si od novej sezóny určite vychutnajú výhodu domáceho prostredia. Po takmer poldruharočných rekonštrukčných prácach odovzdali do užívania vynovený futbalový areál s novučičkým trávnikom.
Slávnostného odovzdania ihriska do užívania sa okrem vedenia futbalového klubu, starostky obce Heleny Ulbrikovej a zástupcov ObFZ v Rožňave zúčastnili aj občania a predovšetkým tí, ktorým tento stánok prináša najväčšiu radosť, hráči všetkých kategórií. Preto v programe nemohli chýbať ani futbalové zápasy. Po slávnostnom príhovore
Zverejnené v
Futbal
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.






























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.