Nižná Slaná tak postúpila zo základnej skupiny, potom sa však oslabila o Cangára, ktorý musel odísť, a ani brankár nebol celkom v poriadku, keď v prvom zápasu pocítil tvrdšiu hru súpera a v druhom zápase pri zneškodnení šance sa nie vážne zranil, avšak pomohol mužstvu aj v ďalších zápasoch.
V prvom zápase finálovej skupiny nastúpila Nižná Slaná proti domácemu mužstvu, ktoré malo v poli kvalitných hráčov. Hrala s nimi vyrovnanú partiu, nedokázala sa však proti ich hre presadiť a zavážilo aj oslabenie na lavičke, či už menej síl. Každý hráč odviedol v tomto zápase maximum a preto prehra nebola vysoká 0:3. Vážnejšiu šancu na strelenie gólu si vypracovala len jednu, tú však nepremenila.
Vo svojom poslednom zápase nastúpila proti rómskemu domácemu mužstvu, kde sa malo rozhodnúť, ktoré z týchto mužstiev skončí druhé, resp. tretie, keď toto mužstvo dostalo v predošlom zápase vysokú gólovú nádielku od domáceho mužstva (nastúpilo bez brankára). Mužstvo Nižnej Slanej hralo spočiatku vyrovnaný zápas so súperom, čakalo sa na prvý gól. Ten padol po strele k ľavej žrdi, ktorú by brankár mal, nebyť zranenia. Domáci mali o niečo viac striel ako hostia, zasahovať musel brankár hostí. Pri jednej tvrdej strele obetavo zasiahol a hra musela byť prerušená. Krátko potom opäť zasahoval, neskôr však opäť nasledovala ďalšia prudkú strela a tentokrát už nemohol v hre pokračovať. Mužstvo inkasovalo ďalšie góly, snažilo sa však prekonať robustného brankára súpera, ktorý zaberal v bránke (bránkami boli kozy) takmer všetok priestor a už v zápasoch v skupine ho nevedeli prekonať aj iné mužstvá. Čestný gól strelil Hajči utešenou strelou z pravej strany k vzdialenejšej žrdi. Na vyhodnotení turnaja sa hráči rómskeho mužstva ospravedlnili brankárovi hostí, treba však poznamenať, že aj hráči Nižnej Slanej v poli boli v tomto zápase faulovaní. Útechou pre nich môže byť, že sa umiestnili na mieste, ktoré zabezpečilo návratnosť nákladov spojených s cestou a so zaplatením štartovného.
Nižná Slaná tak obsadila 3. miesto, čo je v porovnaní s minulým rokom zlepšenie. Do streleckej listiny sa zapísali všetci hráči, čím sa zrejme nemôže pochváliť žiadne mužstvo, ktoré účinkovalo turnaji. Občerstvenie na turnaji v porovnaní s minulým rokom nebolo na takej úrovni, keď k dispozícii bolo len pitie. Rozhodovanie všetkých rozhodcov však bolo na výbornej úrovni, keď každú situáciu posúdili správne. Mužstvo bol aj morálne podporiť bývalý výborný ľavý záložník Gejza Valentko.
Konečné poradie turnaja: 1. Dobšiná - dospelí, 2. Rómske družstvo Dobšinej, 3. Siderit Nižná Slaná.
Súpiska Nižnej Slanej: Štefan Tomášik – Gustáv Keršák, Dalibor Hajči, Marek Dovčík, Peter Slovák, Juraj Cangár.
Štefan Tomášik
Fotografie: autor textu a Jaroslav Plačko
{gallery}sport/futbal/minif{/gallery}
{jcomments on}































Dňa 30.12. 2011 v Dobšinej v telocvični základnej školy sa uskutočnil futbalový turnaj, kde medzi účastníkmi bolo aj mužstvo Nižnej Slanej. Oproti minulému roku nastúpilo posilnené na brankárskom poste. Vo svojej základnej skupine C malo dvoch súperov: mužstvo Vyšnej Slanej a jedno z domácich mužstiev.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.