Hrdinom zápasu Bohúňovo – Drnava bol domáci brankár, a to aj napriek trom inkasovaným gólom Doporučený
Napísal(a) Ondrej Doboš
Bohúňovo - DRNAVA 0:3 (0:2), góly: Orbán, Mázik, Rencsok. Drnava mohla v 4. kole I. triedy vyprášiť Bohúňovo poriadnou nádielkou, no vyprášili len rukavice domáceho brankára. 0:3 je pre domácich dobrý výsledok, pretože okrem jednej veľkej tutovky, čo Zakhar kryl, nepredviedli nič. Dôvodom toho mohla byť aj veľká maródka, no hostia z Drnavy tiež potrebovali aj dorastencov na doplnenie kádra na tento zápas. Mázik, Orbán a Rencsok - strelci drnavských gólov, mohli skončiť aj s piatimi gólmi, no dnes zahodili šance na tri zápasy. Ale nie len oni, Drnava strelecky zlyhala. Dôležitý je však zisk troch bodov z vonku a tie sú zaslúžene v Drnave. Zápas rozhodoval Šofranko, na čiare s Ráššim a
Luczom. Od začiatku sa hralo na jednu bránu. Párkrát sa vybrali dopredu aj domáci, ale Zakhar bol bez práce. Na druhej strane začal nepremenenou tutovkou Mázik, ale zblízka namieril do brankára. Hrdina zápasu, brankár Bohúňova, vytlačil na roh aj Slávkayovu strelu, ktorá mierila do šibenice. Prvýkrát si mohli drnavskí fanúškovia zakričať gól až po polhodine hry. V pokutovom území sa predral ku strele Orbán a otvoril skóre zápasu. 0:1. Hneď nato ho nasledoval aj Mázik, keď jeho tečovanú strelu zastavila už len sieť brány. 0:2. Do polčasu sa mohol dočkať aj Rencsok, no on svojich spoluhráčov, Orbána a Mázika napodobnil len neskôr. Rozhodca Šofranko udržal v rukách zápas a nedovolil domácim nebezpečnú hru, správne rozdával karty. Hneď v prvom polčase sme ich mohli vidieť štyri. Jednu z nich však dostal aj hosťujúci F. Kovács, čo však už nikoho neprekvapuje. Polčas 0:2.
V druhom polčase začali vystrkovať rožky aj domáci. Pomohli im k tomu hostia, ktorí zaspali úvod druhej štyridsaťpäťminútovky. Na oboch stranách prepadli zálohy a Drnava začala s nepremenenými
šancami. F. Kovács, Orbán, Mázik, Slávkay i Rencsok mohli skórovať, no aj vďaka zlému terénu, aj vďaka domácemu brankárovi nie a nie uspieť. Štvrťhodinu pred koncom sa ale dočkal aj Rencsok. Vtedy už nebol na ihrisku zranený kapitán hostí Búlik. 0:3. Domáci mali najväčšiu šancu 7 minút pred koncom, ale Zakhara neprekonali ani zo samostatného nájazdu. Útok zaváňal ofsajdom, ale postranný Lucza pustil hru ďalej. No bolo to už jedno. Po konečnom hvizde si berie Drnava domov tri body a čisté konto.
Najbližšie Drnavu na domácom trávniku čaká súper z Dlhej Vsi, ktorý doteraz ešte nestratil ani bod.
Zostava Drnavy: Zakhar - Búlik, Krága, N. Kovács, T. Petro - F. Kovács, Mázik, R. Kovács, Slávkay - Rencsok, Orbán. Striedali: G. Petro, Emödi a Bakoš.
{jcomments on}
Najnovšie od Ondrej Doboš
- Seniori zo ZO JDS Revúcka Lehota opäť aktívni
- Na futbalových ihriskách horného Gemera zavládlo ticho, ktoré bude trvať do konca marca 2024
- Boj o prvé miesto vo futbale trvá do konca ročníka
- Cyklistické preteky Muránskou dolinou – II. ročník
- Futbal nášho regiónu v máji skrášlený hokejovými majstrovstvami sveta
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.































Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.