Plešivec – Nižná Slaná 3:1 (1:1). Gól hostí: Ján Gelda. Zostava N. Slanej: Krnáč – Karas, Slovák, Prónai, Schwarz - Leštach, Keršák, Cangár, O. Junger – Gelda, Valko. Striedali: Soják, Ján Junger. Kapitán: Karas.V úvode zápasu mali domáci prevahu, ich snaha však končila pred šestnástkou hostí. Domáci mali naďalej prevahu, výraznú šancu si nevytvorili. Útočili po ľavej strane alebo stredom ihriska. Hostia sa dostávali za svoju polovicu sporadicky, väčšinou cez stredného záložníka. Domáci mali asi dve nepresné strely, hostia skúsili zaútočiť po pravej strane cez Valka. Domáci sa voči hosťom presadili na svojej ľavej strane, po prieniku hráča v šestnástke došlo k faulu O. Jungera na hráča domácich. Nariadený pokutový kop domáci hráč premenil. 1:0. Po góle hostia hrali o niečo lepšie, častejšie sa dostávali za svoju polovicu. Na ľavej strane sa im podarilo vypracovať ucelenú akciu, zakončenie však bolo nepresné. Ďalšiu možnosť mali po faule na Geldu. Priamy kop Prónaia bol nepresný. Domáci odpovedali po akciách aj po pravej strane, kde sa však voči Karasovi nepresadili. Hosťom sa podarilo vyrovnať, domáceho brankára preloboval Ján Gelda z asi 25 metrov. 1:1. Po góle mali mierne navrch hostia, najväčšiu šancu mal Valko. Hostia boli aktívnejší, center Keršáka z pravej strany nenašiel spoluhráča. Ďalší únik Keršáka a center Leštacha gól nepriniesol. Mužstvá začali hrať tvrdšie, keď domáci faulovali O. Jungera, ale aj Prónai zastavil brejk domácich za cenu faulu. Hostia mali ešte jednu sľubnú akciu, strela Prónaia bola nepresná. Následne dal rozhodca možnosť hráčom na občerstvenie. Mužstvám chvíľu trvalo kým sa dostali do tempa. V ich hre sa začali objavovať nepresnosti alebo chyby v obrane. Domáci pohrozili po ľavej strane, ich akciu však zastavil ofsajd. V závere polčasu sa hralo medzi oboma šestnástkami.
V druhom polčase bola hra podobná ako v prvom. Domáci mali opäť dobrý nástup, dve strely boli nepresné, jednu chytil brankár. Pri útoku domácich po ľavej strane došlo v šestnástke hostí k faulu Krnáča na domáceho hráča. Domáci mali opäť výhodu penalty, ktorú využili. 2:1. Hostia sa snažili o vyrovnanie. Po centri Schwarza z pravej strany však Cangár nehlavičkoval, akoby sa zľakol príležitosti. Priamy kop hostí po faule na hráča hostí zahrával Keršák. Súper však rozohrávku zachytil. Domáci mali k dispozícii dva priame kopy, avšak aj ich hráči ich zahrali nepresne. Niektorí hráči Nižnej Slanej majú problémy so zraneniami, z hry musel odstúpiť stopér hostí. Do hry prišiel Soják. Domáci striedali tiež, pravý útočník priniesol do ich hry oživenie. Hostia domáceho brankára neohrozili. Domáci útočili po pravej strane asi trikrát, raz však došlo k faulu hráča Nižnej Slanej. Predstopéra, ktorý podporil útočnú akciu, spoluhráči nezastúpili dostatočne. Priamy kop brankár hostí vyrazil, následná prudká dorážka skočila v sieti. 3:1. Po góle sa hralo medzi oboma šestnástkami, bez výraznejšej šance na oboch stranách. Tréner hostí ešte v závere zápasu striedal O. Jungera hostia začali hrať ofenzívnejšie. Znížiť sa im však už nepodarilo.
Kým sezóne 2007/2008 mala Nižná Slaná v tabuľke po troch kolách 9 bodov, v aktuálnej sezóne má v tabuľke iba jeden bod.
Štefan Tomášik
FUTBALOVÉ TABUĽKY II. TRIEDY PO 3 KOLÁCH
JESEŇ 2012 JESEŇ 2011
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.