Kokšov Bakša - Tatran Betliar 3:4 (1:1). Góly za Tatran: 42ʼ Miroslav Demeter na 1:1, 61ʼ Ladislav Varga na 1:2, 78ʼ Vladislav Vávra na 2:3, 94ʼ Martin Árvay na 3:4. Žltá karty za Tatran: 64ʼ Miroslav Demeter. Červená karta za Tatran: Hostia sa potom snažili čo najskôr vyrovnať a boli aktívnejší, no strely Kováča a Demetera gól nepriniesli. Naopak v 25. minúte sa v šanci ocitol po brejku jeden z hráčov domácich, ktorý sa rútil sám na gólmana Tatrana, ten však dobrým zákrokom podržal svoje mužstvo. V 32. minúte si Betliarčania vypracovali obrovskú šancu na vyrovnanie skóre. Strelu I. Lörinca brankár domácich vyrazil pred Vávru, ktorého dorážku zneškodnil na bránkovej čiare jeden z obrancov domácich. Desať minút pred polčasovým hvizdom mohli domáci poistiť svoje jednogólové vedenie, no ich dve šance ostali nevyužité. V 42. minúte hostia gólom do šatne vyrovnali. Strelcom gólu bol Demeter, ktorý ťažil z presnej prihrávky Vargu.
Druhý polčas začal obrovskou šancou Vargu, ktorý ale v dobrej pozícii nemieril presne. Odpoveďou domácich bola nepríjemná strela z diaľky, ktorú Kelíšek radšej vyrazil na roh. V 59. minúte síce domáci dosiahli gól na 2:1, ten však kvôli postaveniu mimo hry uznaný nebol. V 61. sa už ale skóre menilo po tom ako Demeter vysunul Vargu, ktorý sa zoči-voči gólmanovi domácich nepomýlil - 1:2. V 69. minúte domáci vyrovnali po rýchlej rozohrávke a 20 minút pred koncom sa začínalo prakticky odznova. V 70. minúte sa Tatranu, po nešetrnom faule, zranil kapitán I. Lörinc a musel byť vystriedaný. V 78. minúte sa práve po spolupráci so striedajúcim Benediktym ocitol v šanci Vávra, ktorý vrátil vedenie na stranu hostí - 2:3. Domáci sa potom, aj za podpory hlavnej rozhodkyne, snažili o vyrovnanie, no do výraznejších šancí sa nedostávali. Tréner hostí stiahol z útoku do obrany Vargu a vpredu sa spoliehal už len na Demetera. V 84. minúte videli po červenej karte domáci M. Stoľár a náš Kováč. V úvodnej minúte až päťminútového nadstavenia sa domácim podarilo vyrovnať na 3:3 a zdalo sa, že Tatran opäť príde o body v závere stretnutia. Posledné slovo mal ale M. Árvay, ktorý v 94. minúte po brejku získal pre Tatran prvé šiestoligové víťazstvo v prebiehajúcom ročníku. Nováčik súťaže sa vďaka nemu posunul v tabuľke na 11. miesto.
Ivan Tokoly
NAJLEPŠÍ STRELCI VI. LIGY:
KOŠICKO-GEMERSKÁ
5 gólov: S. Macak (V. Opátske), Bodnár (Gemerská Hôrka),
4 góly: J. Barnák (Dobšiná), Hutter (Geča),
3 góly: Korinek (Kokšov-Bakša), P. Hudák (Vyšné Opátske B), B. Čišovský, Kalinka (obaja Ťahanovce), Prónyai (Krásnohorské Podhradie), Papcún, Halčišák (obaja Geča), Ľ. Sarvaš, Hegeduš (obaja Ďurkov), Luka (Malá Ida), Ivan Stoľár (Kokšov-Bakša),
2 góly: M. Sarvaš (Ďurkov), Jakab (Košická Nová Ves), Piater (Krásnohorské Podhradie), Koľvek (Ťahanovce), Ľ. Seman (Malá Ida), Rohály (Turňa), Lörinc, Demeter, L. Varga (všetci Betliar), Mackanič (Budimír), Labič, Knap (obaja Vyšné Opátske B), Milko (Gemerská Poloma), Farkaš (Košická Nová Ves), V. Kováč (Gemerská Hôrka), Marek Stoľár (Kokšov-Bakša),
1 gól: Ondrejčo, Lelák, Labič, Krompaský, Dečman, Mihok, Zlatník, E. Surgent, Mackanič (všetci Vyšné Opátske B), Szkokan, Zsóri, Ferdinad, Klinko, Ištók (všetci Gemerská Hôrka), Figura, Hoščuk (obaja Geča), Chochol, Maroš Gallo, Fecko, Gere, Grác (všetci Gemerská Poloma), Riemer, Lumtzer, Šurín (všetci Košická Nová Ves), Ďurko, Túróczi, Eperješi, Rebej, Puškáš (všetci Turňa), Fabián, Dudra (obaja Dobšiná), Prebi, Glovňa (obaja Ťahanovce), Gonos, V. Varga, Vávra, Arvay (všetci Betliar), Šofránek, Imrich Stoľár (obaja Kokšov-Bakša), Demčák (Budimír), Timura, Hanko, Marek Čisovský, Obšitoš (všetci Ďurkov), Galajda, Luko (obaja Krásnohorské Podhradie), L. Surgent, Večeřa, Knapík, Orgovan (všetci Malá Ida),
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.