Mnohí sa možno teraz pýtate, prečo sa meno Jozefa Golonku, medzi fanúšikmi zvaného aj “žiletka”, dostalo aj na stránku Maj Gemer. Vysvetlí nám to v nasledovnom príspevku pán Jozef Pupala z Čierneho Potoka, ktorý sa s ním pozná dôverne už od svojich mladých čias.
Kto nepozná „ŽILETKU“, nie je ozajstný fanúšik hokeja
Pri jeho 75-tych narodeninách som mal tú česť, že ma Jožko Golonka - ŽILETKA, pozval na jeho jubileum, ktoré oslávil aj v Brusne, kde mu bola udelená CENA EURÓPSKEJ ÚNIE UMENIA "Zlatá Europea" za prínos jeho hokejového umenia k porozumeniu národov a povýšenia športu - hokeja na umenie. Osobne som sa spoznal s Jožkom Golonkom počas mojich učňovských čias v Doprastave Bratislava v rokoch 1966-1969.
Náš telocvikár, pán Honz, bol v tom čase aktívným funkcionárom basketbalistov Interu Bratislava, ktorého klub bol v tom čase na špičke nášho basketbalu. Vedel o mne, že som hral ako učeň Doprastavu druhú ligu dorastencov, vtedy za BEZ Bratislava (Bratislavské elektrotechnické závody). Považoval som za česť, že prišiel k nám na internát na Ivanskej ceste na besedu. Samozrejme že z kapacitných dôvodov tam mohli ísť na besedu len vzorní učni. Boli sme v siedmom nebi, aj napriek tomu, že jeden z palcov po zranení mal v sadre.
Čas bežal. Hokejová legenda robila krásnu propagáciu Československa a ja ako polosirota som sa odpratal do historického Tábora na priemyslovku, lebo mi podnik platil štipendium. Bol to pán hokejista! V Jihlave, na Sparte v Plzni, Brne, Pardubiciach, všade tam bolo vždy vypredané, keď hral Golonka. Bolo viditeľné, že keď bol zranený, tak počet divákov na zápase bol očividne nižší.
Nedá mi nespomenúť slová trénera Anatolia Tarasova, ktorý ku koncu svojej trénerskej kariéry vyhlásil, že pre „ZBORNÚ“ boli vždy Čechoslováci najväčším súperom.
Nuž a ako dostal prívlastok „ŽILETKA“? O tom mi rozprával otecko vynikajúceho hokejistu Karola Faka a neskôr mi to Jožko potvrdil. A nielen tento mal. Ako "ušatej“ skandovali na neho, keď nastupoval na ľad najmä v Prahe, tak aj v šesťdesiatych rokoch, keď hralo CSKA Moskva priateľský zápas v Bratislave so Slovanom. No a „ušatej“ pri jednom útoku legendárneho Vsevoloda Bobrova (mimochodom, reprezentanta ZSSR aj vo futbale), náhodne bodyčekoval tak, že legenda sa ocitla na ľade ako na pohovke. Jožino zo strachu ušiel na striedačku! No a keď sovietska legenda prikorčuľovala ku striedačke Slovana, Jožkovi „stuhla krv“. O to bolo jeho prekvapenie väčšie keď mu legenda CSKA povedala: „molodec“!
O živote našej jagavej legendy by sa dalo napísať z každého zápasu jednu knihu. Spomeňme si len na Innsbruck, Grenoble... .
Nuž a po pozvaní na jeho 75-tku som stál pred dilemou, čo mu venovať? S ostychom som zavolal konferencierovi jeho osláv a udelenia ceny Europea za šport povýšený na umenie. Ten mi odporučil, aby som mu nič nekupoval a prišiel, keď ma pozval aj s manželkou.
Nuž tak moji spolužiaci, keď bol na výslní v rokoch 1962-1966, keď sme hrávali hokej „na šarine“ a každý útočník chcel byť Golonka, obranca Čapla, či Gregor, Tikal, Potsch. Brankár výhradne Vlado Dzurilla a niekedy Jozef Mikoláš. Tak jeden z našich „šarinárov“ (hrávali sme hokej na lúke, šarine, kde sme ešte na jeseň vypustili z potoka vodu) mu poslal narodeninový darček. No a čo som mu mal venovať ja? Tak keď „ŽILETKA“, tak som povedal synovi Slávkovi, aby mi vyrobil z nerezu polmetrovú „žiletku“. Asi som urobil chybu, že som o tom neinformoval konferenciera, ktorý ma „zotrel“, že som mu to mal odovzdať hneď po odovzdaní ceny Europea! Nuž tak som po oficiálnej časti odovzdal Jožkovi „žiletku“, s ktorou sa potom chcel každý odfotiť.
Tento príspevok posielam na stránku Maj Gemer z toho dôvodu, že v nedávnej minulosti “ŽILETKA“ (česky „ušatej“) navštívil aj detský tábor v okrese Rožňava, bol na besede v Revúcej, v Rimavskej Sobote pozdravil futbalistov a mladých hokejistov... V Rožňave bol hosťom na medzinárodnom hokejovom turnaji v roku 2015, kde si trofej vybojovali hokejisti MHL Košice pred hokejistami Pače. Turnaja sa zúčastnili mužstvá Rožňava, HK Pača, MHK Revúca, K5 bowling Medzev, HC Kazincbarcika (Maďarsko) a výber MHL Košice pod vedením bývalého extraligistu z Košíc Kristiána Kováča.
Nuž Jožinko, „ŽILETKA“, k Tvojim krásnym 81. narodeninám Ti prajeme všetci Tvoji fanúšikovia „pevné sibírske zdravie, kaukazskú dlhovekosť a cigánsku vitalitu“! To preto, že viem, že Tvojím najúhlavneším SÚPEROM NA ĽADE BOL TIEŽ LEGENDÁRNY ALEXANDER RAGULIN, ALE MIMO ĽADU STE BOLI SLOVANSKÍ BRATIA. To ste stvrdili aj po prevrate v relácii Milana Markoviča, kde si si ho pozval ako hosťa!
Jožinko, verím, že v roku 2019 sa stretneme „na šarine„ v Čiernom Potoku, čo si už viackrát sľúbil.
JUDr. Jozef Pupala

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-