Mnohí sa možno teraz pýtate, prečo sa meno Jozefa Golonku, medzi fanúšikmi zvaného aj “žiletka”, dostalo aj na stránku Maj Gemer. Vysvetlí nám to v nasledovnom príspevku pán Jozef Pupala z Čierneho Potoka, ktorý sa s ním pozná dôverne už od svojich mladých čias.
Kto nepozná „ŽILETKU“, nie je ozajstný fanúšik hokeja
Pri jeho 75-tych narodeninách som mal tú česť, že ma Jožko Golonka - ŽILETKA, pozval na jeho jubileum, ktoré oslávil aj v Brusne, kde mu bola udelená CENA EURÓPSKEJ ÚNIE UMENIA "Zlatá Europea" za prínos jeho hokejového umenia k porozumeniu národov a povýšenia športu - hokeja na umenie. Osobne som sa spoznal s Jožkom Golonkom počas mojich učňovských čias v Doprastave Bratislava v rokoch 1966-1969.
Náš telocvikár, pán Honz, bol v tom čase aktívným funkcionárom basketbalistov Interu Bratislava, ktorého klub bol v tom čase na špičke nášho basketbalu. Vedel o mne, že som hral ako učeň Doprastavu druhú ligu dorastencov, vtedy za BEZ Bratislava (Bratislavské elektrotechnické závody). Považoval som za česť, že prišiel k nám na internát na Ivanskej ceste na besedu. Samozrejme že z kapacitných dôvodov tam mohli ísť na besedu len vzorní učni. Boli sme v siedmom nebi, aj napriek tomu, že jeden z palcov po zranení mal v sadre.
Čas bežal. Hokejová legenda robila krásnu propagáciu Československa a ja ako polosirota som sa odpratal do historického Tábora na priemyslovku, lebo mi podnik platil štipendium. Bol to pán hokejista! V Jihlave, na Sparte v Plzni, Brne, Pardubiciach, všade tam bolo vždy vypredané, keď hral Golonka. Bolo viditeľné, že keď bol zranený, tak počet divákov na zápase bol očividne nižší.
Nedá mi nespomenúť slová trénera Anatolia Tarasova, ktorý ku koncu svojej trénerskej kariéry vyhlásil, že pre „ZBORNÚ“ boli vždy Čechoslováci najväčším súperom.
Nuž a ako dostal prívlastok „ŽILETKA“? O tom mi rozprával otecko vynikajúceho hokejistu Karola Faka a neskôr mi to Jožko potvrdil. A nielen tento mal. Ako "ušatej“ skandovali na neho, keď nastupoval na ľad najmä v Prahe, tak aj v šesťdesiatych rokoch, keď hralo CSKA Moskva priateľský zápas v Bratislave so Slovanom. No a „ušatej“ pri jednom útoku legendárneho Vsevoloda Bobrova (mimochodom, reprezentanta ZSSR aj vo futbale), náhodne bodyčekoval tak, že legenda sa ocitla na ľade ako na pohovke. Jožino zo strachu ušiel na striedačku! No a keď sovietska legenda prikorčuľovala ku striedačke Slovana, Jožkovi „stuhla krv“. O to bolo jeho prekvapenie väčšie keď mu legenda CSKA povedala: „molodec“!
O živote našej jagavej legendy by sa dalo napísať z každého zápasu jednu knihu. Spomeňme si len na Innsbruck, Grenoble... .
Nuž a po pozvaní na jeho 75-tku som stál pred dilemou, čo mu venovať? S ostychom som zavolal konferencierovi jeho osláv a udelenia ceny Europea za šport povýšený na umenie. Ten mi odporučil, aby som mu nič nekupoval a prišiel, keď ma pozval aj s manželkou.
Nuž tak moji spolužiaci, keď bol na výslní v rokoch 1962-1966, keď sme hrávali hokej „na šarine“ a každý útočník chcel byť Golonka, obranca Čapla, či Gregor, Tikal, Potsch. Brankár výhradne Vlado Dzurilla a niekedy Jozef Mikoláš. Tak jeden z našich „šarinárov“ (hrávali sme hokej na lúke, šarine, kde sme ešte na jeseň vypustili z potoka vodu) mu poslal narodeninový darček. No a čo som mu mal venovať ja? Tak keď „ŽILETKA“, tak som povedal synovi Slávkovi, aby mi vyrobil z nerezu polmetrovú „žiletku“. Asi som urobil chybu, že som o tom neinformoval konferenciera, ktorý ma „zotrel“, že som mu to mal odovzdať hneď po odovzdaní ceny Europea! Nuž tak som po oficiálnej časti odovzdal Jožkovi „žiletku“, s ktorou sa potom chcel každý odfotiť.
Tento príspevok posielam na stránku Maj Gemer z toho dôvodu, že v nedávnej minulosti “ŽILETKA“ (česky „ušatej“) navštívil aj detský tábor v okrese Rožňava, bol na besede v Revúcej, v Rimavskej Sobote pozdravil futbalistov a mladých hokejistov... V Rožňave bol hosťom na medzinárodnom hokejovom turnaji v roku 2015, kde si trofej vybojovali hokejisti MHL Košice pred hokejistami Pače. Turnaja sa zúčastnili mužstvá Rožňava, HK Pača, MHK Revúca, K5 bowling Medzev, HC Kazincbarcika (Maďarsko) a výber MHL Košice pod vedením bývalého extraligistu z Košíc Kristiána Kováča.
Nuž Jožinko, „ŽILETKA“, k Tvojim krásnym 81. narodeninám Ti prajeme všetci Tvoji fanúšikovia „pevné sibírske zdravie, kaukazskú dlhovekosť a cigánsku vitalitu“! To preto, že viem, že Tvojím najúhlavneším SÚPEROM NA ĽADE BOL TIEŽ LEGENDÁRNY ALEXANDER RAGULIN, ALE MIMO ĽADU STE BOLI SLOVANSKÍ BRATIA. To ste stvrdili aj po prevrate v relácii Milana Markoviča, kde si si ho pozval ako hosťa!
Jožinko, verím, že v roku 2019 sa stretneme „na šarine„ v Čiernom Potoku, čo si už viackrát sľúbil.
JUDr. Jozef Pupala































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.