Športovci (9)
Ladislav Troják – osudný let hokejistov vo veľkej hmle nad La Manche
Napísal(a) Š. Németh
„Hneď po prílete si vezmite taxík a ponáhľajte sa na zápas do Wembley. Nemôžeme vás už dlhšie čakať.“ – táto správa bola 8. novembra 1948 uložená v hale londýnskeho letiska pre šiestich hokejistov LTC Praha, pasažierov aerotaxi z Paríža. Problémy s vízami spôsobili, že meškali za ostatnými. Bol medzi nimi aj Košičan Ladislav Troják, prvý Slovák v hokejovej reprezentácii ČSR a prvý majster sveta. Žiaľ, ani jeden zo športovcov si túto správu už neprečítal. Pilot sa hodinu po štarte naposledy ozval dispečerovi v riadiacej veži, lietadlo vo veľkej hmle stratilo orientáciu niekde nad kanálom La Manche a navždy sa stratilo...
Predčasný telegram švédskeho kráľa
Krajina víťazov – výstava najsilnejších momentov slovenského športu v Rožňave
Napísal(a) Tatiana Bachňáková
(Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave – tlačová správa) – Krajina víťazov je putovná výstava unikátnych fotografii slovenských fotografov, ktorá zachytáva úspechy našich športovcov za posledných dvadsať rokov. Od 31. mája 2021 ju Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave v spolupráci s Národným futbalovým štadiónom, a. s., Slovenským olympijským a športovým výborom a agentúrou Dynamic Relations 2000 prináša do svojich priestorov.
Máloktorá oblasť ľudskej činnosti prináša také emócie ako šport. Jeho najsilnejšie momenty sa podarilo zachytiť na fotografiách, ktoré oživujú zaujímavé a dramatické chvíle za posledných 20 rokov.
Zahrá si Jozef Golonka raz hokej aj "na šarine” v Čiernom Potoku?
Napísal(a) Jozef Pupala
Medzi našich najúspešnejších hokejistov v histórii československého i slovenského hokeja patrí aj Jozef Golonka, ktorý sa 6. januára t. r. dožil 81 rokov. Vo svojom hokejovom živote dosiahol viacero športových ocenení. Má dve medaily zo ZOH - striebro z Grenoblu 1968 a bronz z Innsbrucku 1964. Má 6 medailí z MS, tri striebra a tri bronzy. Je člen Siene slávy IIHF (1999), slovenského hokeja (2002), nemeckého hokeja (2004) a českého hokeja (2010). V reprezentácii za ČSSR hral 134-krát, strelil 82 gólov. V klubovej kariére odohral najviac za Slovan (12 sezón). Po hráčskej kariére trénoval napríklad Slovan, Riesersee, Kolín či Davos.
Olympijský klub GEMER ocenil v Dobšinej najúspešnejších športovcov z rožňavského a revúckeho okresu
Napísal(a) Juraj Karika
V divadelnej sále Kultúrneho domu v Dobšinej v stredu 21. júna 2017 ocenili najúspešnejších športovcov z rožňavského a revúckeho okresu. Prevzali si ich jednotlivci, kolektívy, dospelí, ale aj najmladší reprezentanti z radov mládeže (zoznam uverejňujeme na inom mieste). Olympijský klub Gemer pri zostavovaní nominácií rozoslal mestám, obciam, športovým klubom, či centrám voľného času anketové lístky, kde ich vyzval, aby nominovali svojich najúspešnejších športovcov, ktorí majú rodisko v našom regióne.
Vyhodnotili anketu okresov Revúca a Rimavská Sobota Športovec roka 2016
Napísal(a) MG od
Každoročná anketa Športovec roka z okresov Revúca a Rimavská Sobota, ktorej vyvrcholenie bolo 24. februára 2017 si zapísala už 51. ročník. Po prvýkrát v histórii ankety dejiskom bola Revúca a jej Mestský dom kultúry. Úvodné slová patrili primátorke mesta Eve Cireňovej, ktorá spomenula dlhodobú tradíciu športu v Revúcej a priekopníka telesnej výchovy na Prvom slovenskom evanjelickom gymnáziu Ivana Branislava Zocha, a tiež predsedovi okresného združenia Deziderovi Balajthymu.
Norberta Gyömbéra slovenského reprezentanta vo futbale vyhlásili za najlepšieho športovca Revúcej 2015
Napísal(a) (od)
Vo štvrtok 25. februára 2016 sa v Mestskom dome kultúry v Revúcej oceňovali športové výsledky a športovci mesta za rok 2015. Priniesol o tom informáciu portál revuca.sk. Najlepším športovcom mesta za uplynulý rok bol vyhlásený futbalista Norbert
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.