Športovci (9)
Ladislav Troják – osudný let hokejistov vo veľkej hmle nad La Manche
Napísal(a) Š. Németh
„Hneď po prílete si vezmite taxík a ponáhľajte sa na zápas do Wembley. Nemôžeme vás už dlhšie čakať.“ – táto správa bola 8. novembra 1948 uložená v hale londýnskeho letiska pre šiestich hokejistov LTC Praha, pasažierov aerotaxi z Paríža. Problémy s vízami spôsobili, že meškali za ostatnými. Bol medzi nimi aj Košičan Ladislav Troják, prvý Slovák v hokejovej reprezentácii ČSR a prvý majster sveta. Žiaľ, ani jeden zo športovcov si túto správu už neprečítal. Pilot sa hodinu po štarte naposledy ozval dispečerovi v riadiacej veži, lietadlo vo veľkej hmle stratilo orientáciu niekde nad kanálom La Manche a navždy sa stratilo...
Predčasný telegram švédskeho kráľa
Krajina víťazov – výstava najsilnejších momentov slovenského športu v Rožňave
Napísal(a) Tatiana Bachňáková
(Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave – tlačová správa) – Krajina víťazov je putovná výstava unikátnych fotografii slovenských fotografov, ktorá zachytáva úspechy našich športovcov za posledných dvadsať rokov. Od 31. mája 2021 ju Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave v spolupráci s Národným futbalovým štadiónom, a. s., Slovenským olympijským a športovým výborom a agentúrou Dynamic Relations 2000 prináša do svojich priestorov.
Máloktorá oblasť ľudskej činnosti prináša také emócie ako šport. Jeho najsilnejšie momenty sa podarilo zachytiť na fotografiách, ktoré oživujú zaujímavé a dramatické chvíle za posledných 20 rokov.
Zahrá si Jozef Golonka raz hokej aj "na šarine” v Čiernom Potoku?
Napísal(a) Jozef Pupala
Medzi našich najúspešnejších hokejistov v histórii československého i slovenského hokeja patrí aj Jozef Golonka, ktorý sa 6. januára t. r. dožil 81 rokov. Vo svojom hokejovom živote dosiahol viacero športových ocenení. Má dve medaily zo ZOH - striebro z Grenoblu 1968 a bronz z Innsbrucku 1964. Má 6 medailí z MS, tri striebra a tri bronzy. Je člen Siene slávy IIHF (1999), slovenského hokeja (2002), nemeckého hokeja (2004) a českého hokeja (2010). V reprezentácii za ČSSR hral 134-krát, strelil 82 gólov. V klubovej kariére odohral najviac za Slovan (12 sezón). Po hráčskej kariére trénoval napríklad Slovan, Riesersee, Kolín či Davos.
Olympijský klub GEMER ocenil v Dobšinej najúspešnejších športovcov z rožňavského a revúckeho okresu
Napísal(a) Juraj Karika
V divadelnej sále Kultúrneho domu v Dobšinej v stredu 21. júna 2017 ocenili najúspešnejších športovcov z rožňavského a revúckeho okresu. Prevzali si ich jednotlivci, kolektívy, dospelí, ale aj najmladší reprezentanti z radov mládeže (zoznam uverejňujeme na inom mieste). Olympijský klub Gemer pri zostavovaní nominácií rozoslal mestám, obciam, športovým klubom, či centrám voľného času anketové lístky, kde ich vyzval, aby nominovali svojich najúspešnejších športovcov, ktorí majú rodisko v našom regióne.
Vyhodnotili anketu okresov Revúca a Rimavská Sobota Športovec roka 2016
Napísal(a) MG od
Každoročná anketa Športovec roka z okresov Revúca a Rimavská Sobota, ktorej vyvrcholenie bolo 24. februára 2017 si zapísala už 51. ročník. Po prvýkrát v histórii ankety dejiskom bola Revúca a jej Mestský dom kultúry. Úvodné slová patrili primátorke mesta Eve Cireňovej, ktorá spomenula dlhodobú tradíciu športu v Revúcej a priekopníka telesnej výchovy na Prvom slovenskom evanjelickom gymnáziu Ivana Branislava Zocha, a tiež predsedovi okresného združenia Deziderovi Balajthymu.
Norberta Gyömbéra slovenského reprezentanta vo futbale vyhlásili za najlepšieho športovca Revúcej 2015
Napísal(a) (od)
Vo štvrtok 25. februára 2016 sa v Mestskom dome kultúry v Revúcej oceňovali športové výsledky a športovci mesta za rok 2015. Priniesol o tom informáciu portál revuca.sk. Najlepším športovcom mesta za uplynulý rok bol vyhlásený futbalista Norbert
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.