štvrtok, 09 apríl 2020 10:59

Veľkonočné zvykoslovie na Slovensku a v Gemeri-Malohonte Doporučený

Napísal(a) Oľga Bodorová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Príspevok, ktorý uverejňujeme na stránke Maj Gemer, mal odznieť na Medzinárodnej konferencii v dňoch 3. - 4. apríla 2020, v Gradskom múzeu v Bjelovare v Chorvátsku, ktoré bolo hlavným organizátorom konferencie. Bohužiaľ, kvôli pandémii, zatvoreným múzeám a mimoriadnym opatreniam v Chorvátsku a na Slovensku, sa konferencia nekonala. Na konferencii mali vystúpiť jednak kolegyne z Chorvátska, Čiech, Ukrajiny a zo Slovenska (O. Bodorová). Keďže organizátori pripravili z plánovaných príspevkov aj knižnú verziu, ktorá je už preložená do chorvátskeho jazyka etnografkou Silvijou Sitta, ktorá konferenciu organizovala, tento bude k dispozíii ako nezvyčajný výstup z neuskutočnenej konferencie (v histórii toto nemá obdobu).  

Veľkonočné zvykoslovie na Slovensku, 

s akcentom na zbierku kraslíc  v Gemersko-malohontskom múzeu

(Uskrsni običaji u Slovačkoj

s posebnim osvrtom na zbirku pisanica u Gemersko-malohontskom muzeju)

Oľga Bodorová:

Bodorova olga rs 1Pred viac ako desiatimi rokmi ma pred Veľkou nocou telefonicky kontaktoval dr. Goran Jakovlevič, archeológ Gradského múzea v Bjelovare, pričom som popriala jemu a jeho kolegom veselú Veľkú noc a opýtala som sa ho, či už polial kolegyne. On sa opýtal: "A za što?" Vtedy som zbystrila pozornosť a vysvetlila som mu, že u nás je  zvyk na veľkonočný pondelok polievať vodou dievčatá a ženy, čomu sa trochu čudoval. Ešte som dodala, že ženy za tento tradičný zvyk obdarúvajú chlapcov maľovanými vajíčkami, peniazmi, pálenkou, zákuskami. Na ďalší deň v utorok, dievčatá a ženy  zvyk polievania čistou vodou vracajú. Vtedy mi dr. Jakovlevič povedal, že v Chorvátsku takéto zvyky nepoznajú. Možno aj toto bol impulz pre to, že som pripravila nasledovný príspevok. Pri zvykoch sa rozhovor nekončil. U nás v Gemersko-malohontskom múzeu sa vo fonde nachádza päť vzácnych okovaných vajíčok, ktorých pôvod, ako aj výroba, je dodnes len čiastočne objavená. Pýtala som sa ho opakovane, či pri svojich vykopávkach nenatrafil na slepačie škrupiny, prípadne malé kovové figúrky. Nespomenul si na takéto nálezy. A tak ma inšpiroval k napísaniu nasledovného príspevku.

Úvod

Obdobne ako v iných častiach Európy, sa veľkonočné zvykoslovie na Slovensku riadi podľa kresťanských tradícií. Cez Slovensko prechádza pomyselná kultúrna hranica medzi západnou Európou, kde je počas veľkonočných sviatkov rozšírený zvyk šibania pleteným korbáčom, a východnou časťou, kde prevažuje polievanie dievčat a žien vodou. Na Slovensku sú obidva veľkonočné zvyky udomácnené. Do polovice 20. storočia bolo však na západnom Slovensku rozšírené šibanie korbáčom, na strednom a východnom Slovensku prevažovalo kúpanie a oblievanie vodou, na juhozápadnom Slovensku boli však známe obidve praktiky. Oblievanie vodou a kúpanie dievčat mládencami, či namočenie do potoka, postriekanie voňavou vodou, poliatie vedrom vody, na Veľkonočný pondelok sa považovalo za očistné, plodonosné a malo dievčatám na celý rok zabezpečiť zdravie. Veľkonočné šibanie korbáčom z ôsmich spletených čerstvo narezaných prútov vŕby je napodobením magického úkonu, rozšíreného v tradičných roľníckych spoločenstvách, bitia s použitím zeleného prútika, ktoré malo zabezpečiť znovuobnovenie sily, rastu a zdravia.

Veľká noc u kresťanov sa začína Svätým týždňom, keď končí 40-dňový pôst, kedy človek pracoval na vnútornom obrodení, ktorému sa prispôsobuje neskôr aj jedálny lístok počas nastávajúcich veľkonočných sviatkov. Pôstne obdobie pre našich predkov znamenalo, že sa jedlo iba jedno jedlo denne, nekonzumovalo sa mäso, ryby, vajcia a mlieko. Naši predkovia na Slovensku jedli na Zelený štvrtok najmä zelenú stravu, ako špenát či kapustu, aby boli po celý rok zdraví. V tento deň sa naposledy rozozneli kostolné zvony, ktoré stíchli až do Veľkej noci. Na Zelený štvrtok sa nemali ľudia hádať a nič z domu nesmeli požičať. Pokiaľ sa tradície dodržiavali, ľudia sa vyhli  sporom a budú mať peniaze.

 Celý svätý alebo Pašiový týždeň je obdobie, keď si kresťania pripomínajú posledný týždeň Ježišovho života na zemi. Aj napriek tomu, že sa hovorí o týždni, ide o 9 dní s prívlastkami: Kvetná nedeľa, Modrý pondelok, Sivý utorok, Škaredá streda, Zelený štvrtok, Veľký piatok, Biela sobota, Veľkonočná nedeľa, Veľkonočný pondelok. Veľkou nocou sa myslí tá noc zo soboty na nedeľu, keď Ježiš Kristus vstal z mŕtvych.  Podľa ľudových zvykov ľudia museli skoro vstať a umyť sa rosou, aby neboli  chorí. Gazdiné museli pozametať dom ešte pred východom slnka a smetie odniesť na križovatku, aby nemali v dome blchy. 

Veľký piatok je dňom Kristovho ukrižovania. V ľudových poverách sa spája s magickými silami. V tento deň sa mali otvárať hory, ktoré vydávali svoje poklady, nemalo sa nič požičiavať, lebo požičaná vec mohla byť začarovaná; nesmelo sa manipulovať so zemou, ani prať bielizeň, lebo by bola namočená Kristovou krvou. Podľa tradície sa ľudia skoro ráno na Veľký piatok chodili umývať do potoka, aby sa im vyhýbali choroby. Niekedy sa chlapci potápali a snažili sa ústami uchopiť zo dna kamienok, ktorý potom hodili ľavou rukou za hlavu, aby ich neboleli zuby. Priadky priadli pašiové nite, ktorými urobili zopár stehov, ktoré neskôr chránili celú rodinu pred zarieknutím a zlými duchmi. Košeľa ušitá pašiovými niťami chránila ľudí pred bleskom. 

Na Bielu sobotu ležal Ježiš Kristus v hrobe. Svoj názov získala zrejme od bieleho rúcha novo pokrstených, ktorí prijali krst na veľkonočnej vigílii (bohoslužba na Veľkú noc pripomínajúca Kristovo zmŕtvychvstanie). Biela sobota je podľa kresťanskej tradície dňom hrobového odpočinku Ježiša. Názov tohto dňa je odvodený od obyčaje zažínať nové svetlo. V katolíckej cirkvi sa na Bielu sobotu veriaci prichádzajú do kostolov pokloniť a pomodliť k Božiemu hrobu a ku krížu. Počas dňa sa nekonajú omše, až vo večerných hodinách je vigília zmŕtvychvstania Ježiša Krista, svätá omša, ktorá sa končí radosťou z Pánovho vzkriesenia. Počas Veľkonočnej vigílie sa znovu rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali. Názov Biela sobota pochádza aj zo zvykov veľkého upratovania a maľovania obydlí, ktoré sa konali v tento deň pred nedeľou zmŕtvychvstania. Ľudia sa starali aj o úrodu svojich polí. Na pole kládli krížiky z ohorených drievok a sypali na lúky popol z posväteného ohňa. Niekde sa za trámy domov dávali uhlíky, aby chránili pred požiarom. Doma sa nielen upratovalo, ale aj sa piekli mazance1 a barančeky, plietli sa korbáče a zdobili vajíčka. V nedeľu je najväčšia slávnosť kresťanského cirkevného roka, pri ktorej sa oslavuje Kristovo vzkriesenie. Cirkev rozhodla, že to bude vždy prvá nedeľa po prvom jarnom splne. Preto je tiež každý rok Veľká noc inokedy. V tento deň sa všetci ponáhľali do kostola, kde sa svätili veľkonočné pokrmy, akými boli baránok, mazance, vajcia, víno, šunka. 

Na Slovensku sú počas sviatkov Veľkej noci podobné zvyky ako v blízkych štátoch. Známy je napríklad zvyk, keď každá návšteva dostala kúsok posväteného jedla, ktoré zaniesli na pole, či vhodili do studne a záhrady, aby bola dobrá úroda a aj voda. Spoločne sa jedlo vajce uvarené na Veľký piatok, či na Bielu sobotu. Ak by niekto počas nasledujúceho roka zablúdil, mal si spomenúť, s kým jedol toto vajce a spomenul by si na cestu späť.

Veľký piatok je dňom spomienky na utrpenie, ukrižovanie a smrť Ježiša Krista. V rímskokatolíckych kostoloch sa na tento deň  neslúži svätá omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Evanjelici považujú Veľký piatok za najvýznamnejší sviatok, pretože Syn Boží dokončil dielo vykúpenia sveta. Na evanjelických službách Božích sa čítajú a spievajú pašie, prisluhuje sa Večera Pánova. Bolo zvykom, že po významných sviatkoch sa deň nepracovalo. Zvykoslovné prejavy počas veľkonočných sviatkov, najmä na Veľkonočný pondelok, majú na území Slovenska rôzne podoby. Kým na západnom a východnom Slovensku bol zaužívaný zvyk chodenia chlapcov šibať dievčatá prúteným korbáčom, upleteným z čerstvých vŕbových prútov, tak na strednom  Slovensku, aj v Gemeri-Malohonte, chodili mládenci polievať dievčatá vodou. Je to zrejme tým, že v pôvodnej pravlasti pravdepodobne žili východniari a západniari v jednom celku, kým stredoslováci sú etnická skupina žijúca oddelene. 

Dôležitými symbolmi Veľkej noci sú: baranček, bahniatka, zajačik, kríž a vajcia. Pôvodným symbolom bola palmová ratolesť, ktorou vítali Ježiša po zmŕtvychvstaní, no keďže na Slovensku tento strom nerastie, symbolom sa stali práve bahniatka. V katolíckych kostoloch ich kňazi počas Kvetnej nedele posvätili, čím halúzky podľa ľudovej tradície získavali veľkú moc. Traduje sa, že bahniatka dokážu ochrániť dom a jeho obyvateľov od chorôb, zásahu blesku, pred požiarom či inými pohromami. Baranček je symbolom Ježiša a taktiež upomienkou na jeho obetu. Zajačiky odkazujú na prichádzajúcu jar. V biblii symbolizujú tiež chudobných a pokorných ľudí, a preto sa zaradili i medzi znaky Veľkej noci. Pre veľkonočné obdobie na Slovensku je charakteristické spoločné jedlo, ktorým sú varené vajíčka, údené mäso, šunka a chren. V mnohých rodinách je to aj vianočka, na východe Slovenska sa robieva tzv. syrová hrudka, známy je aj koláč nazývaný paska. V niektorých oblastiach východného Slovenska sa pripravuje aj studená polievka z kyslého mlieka a chrenu. Na obed sa zvykne pripravovať mäso z mladých zvierat, ako pečené jahňa alebo zajac.

Najrozšírenejším symbolom Veľkej noci sú maľované vajíčka, nazývané aj kraslice. Isté obdoby kraslíc sa našli v Číne a Egypte. Farbenie vajíčok je najviac späté so slovanskými krajinami. V náboženskom zmysle symbolizujú znovuzrodenie, ale aj prepojenie Starého a Nového zákona. Čo však je spoločným zvykom pre celé územie Slovenska, je tradícia maľovať vajíčka. Tieto mladé dievčatá a ženy zdobili podľa jednotlivých regiónov a miestnych zvykov. Pritom sú známe rôzne techniky dekorovania slepačích vajíčok, ktoré sú charakteristické pre určité regióny. Opäť je spoločným znakom predovšetkým farba kraslíc, a tou je farba červená, aby tak pripomínali Ježišovu krv. Vajíčka sa nemaľovali na modro, pretože táto farba charakterizovala smútok. Zdobili sa najmä počas veľkonočnej soboty, pričom sme zaznamenali viacero dekoračných techník. 

Muzeálna zbierka veľkonočných vajíčok uchovávaná v  Gemersko-malohontskom múzeu prezentuje ucelený súbor 135 kraslíc z časového úseku, ohraničeného rokmi 1882 až 1938. Z neskoršieho obdobia kraslice v zbierkovom zastúpení absentujú. Výnimkou je časový úsek od roku 1995, kedy sa v regióne bývalého Gemera-Malohontu objavujú ojedinelé výrobkyne s novšími výzdobnými technikami. Veľkonočné kraslice, zastúpené v múzeu, zachytávajú bez zachovaných písomných údajov diferencovanosť kultúr, ktoré žili na rozhraní 19. a 20. storočia v regióne Gemera-Malohontu. Zo súboru vajíčok je na prvý pohľad viditeľná ich špecifickosť v technikách zdobenia, či v rastlinných a figurálnych motívoch. Časté sú slovné prejavy v podobe rýmujúcich sa textov, datovanie a lokalita, nanášané priamo na vajíčko. 

Fond kraslíc pochádza z prelomu 19. a 20. storočia a reprezentuje etniká, ktoré obývali územie Gemera-Malohontu, ktorými sú: slovenské, maďarské a nemecké. Z rómskeho prostredia múzeum nevlastní žiadne vajíčko, keďže tento pohansko-kresťanský zvyk zdobenia vajíčok Rómovia neprijali. Z iných regiónov Slovenska kraslice vo fonde múzea absentujú. 

Z histórie zbierky kraslíc 

Zberateľský záujem o ľudové umenie je všeobecne v našich krajoch orientovaný na koniec 19. storočia. Nebolo tomu inak ani v múzeu v Rimavskej Sobote. Prvé kraslice do múzea sa dostali už pri jeho vzniku v roku 1882, keď po sprístupnení veľkolepej Umelecko-archeologicko-historickej výstavy stolice založili v poradí na Slovensku piate najstaršie múzeum. O tom, či na výstave, ktorá dala priamy podnet pre založenie múzejnej inštitúcie, boli vystavené aj kraslice, nemáme doklady. V nasledujúcich 60. rokoch bola zbierka uzatvorená. V prírastkovej knihe múzea je zaznačená prvá kraslica, dekorovaná vyškrabovaním, z Dobšinej2. Neskôr nasledovalo zberateľské obdobie, ktoré doplnil novými zbierkami bývalý riaditeľ múzea Ján Fábry (1930-1907), ktorý získal viacero kraslíc, medzi nimi aj najstaršiu datovanú kraslicu z roku 1889. Najviac datovaných kraslíc však pochádza z rokov 1910, 1911 a 1913.

     

Najstaršia datovaná

kraslica, zdobená

technikou vyškrabovania,

datovaná rokom 1889,

Gemer-Malohont.

Zo zbierok GMM E 403

 

Prvá zbierka múzea –

kraslica vyškrabávaná,

s nápisom v maďarčine,

darovala Mészárosová v roku 1882,

Dobšiná. Zo zbierok GMM, E 484

 

Kraslica okovaná, z roku 1913,

Jesenské. 

Zo zbierok GMM E 73 Zacharovce.

 

Kraslica okovaná,

z roku 1911,

Zo zbierok GMM E 72

 

Kraslice darovali študenti Zjednoteného protestantského gymnázia v Rimavskej Sobote a žiaci vyššej chlapčenskej školy v Rimavskej Sobote. V meste v tom čase študovali žiaci zo  stolice, ako aj zo širokého okolia, preto zbierka reprezentuje širší geografický záber3. Väčšina kraslíc pochádza z maďarského etnického prostredia, až na niektoré výnimky4.

Pozoruhodnou je symbióza troch etník, zdokumentovaná na veľkonočných vajíčkach z Dobšinej, kde sa na prelome 19. a 20. storočia na krasliciach zdobených technikami batikovania a vyškrabovania, uchovali podobné dekoračné techniky a prvky, ako aj nápisy v jazykoch všetkých troch etník, to znamená v jazyku slovenskom, maďarskom a nemeckom. Kraslice dekorované na husacích vajíčkach z roku 1938, zdobené technikou vyškrabovania, sa nezachovali kompletné, no text je možné rozlúštiť5. Na druhej poškodenej kraslici z rovnakého roku je tiež nápis po obvode6. Jazykový problém sa objavil pri prepise textu na krasliciach zdobených technikou vyškrabovania, z nemeckého jazykového prostredia Dobšinej. Text v bulinerskom nárečí sa nám nepodarilo rozlúštiť. 

Pri štúdiu zbierky kraslíc sme tiež vychádzali z informácií v prírastkových knihách z rokov 1882 až 1918. V nich sú zapísané kraslice, ktoré sú zdobené ojedinelou technikou okúvania. V zápise sa uvádza (citujem): že sú tu dve kraslice s kovovými figúrkami v podobe kohútich chocholov. Okúvané vajíčka daroval múzeu v roku 1913 študent gymnázia7

Zmienky o okovaných vajíčkach z Hontu sme našli v publikácii maďarského etnológa Dezsőa Malonyayho, z roku 1922. Kraslice majú  technologické a motivické podobnosti s okovanými vajíčkami z Tekovského múzea v Leviciach a Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote8. Zhodne  tu nachádzame kovové figúrky podkov, ostrôh a dekoratívnych pásov. Zbierkový fond kraslíc Moravského múzea v Brne v roku 1989 knižne spracovala etnografka Eva Večerková, ktorá uvádza: Skutočnou zvláštnosťou v múzejných zbierkach sú vajíčka zdobené okutím. Výfuky slepačích, ale častejšie husacích vajíčok  nasadzovali kováčski tovariši do kovových obrúčok a  ďalej zdobili malými ostrôžkami, hviezdičkami a podkovičkami. Bola to skúška ich zručnosti. Správy o nich z prelomu 19. a 20. storočia pochádzajú z južnej Moravy, južného Slovenska z Hontu, v múzejných zbierkach sa uchovali doklady z Plzenska a Litomyšlska. Podobne sa zdobili vajcia i v Maďarsku a v Juhoslávii. Ako vzácnosť boli takého artefakty uchovávané v chrámových pokladoch a v rodinných klenotniciach: tak vajce pštrosové okované patrilo ku klenotom českej šľachtičnej, ako uvádza správa z roku 1415, ktorú v stredovekých inventároch zachytil František Hrubý (1927, 278)9.

Pri štúdiu literatúry sme o histórii okovaných kraslíc našli údaj v knihe Jaroslava Orela (1973) (citujem): "...zdobenie kraslíc okúvaním je vlastne zabudnutá technika, ktorá je známa z produkcie kováčskych  tovarišov z Južnej Moravy, okolia Plzne, Litomyšle, na Jindřicho-Hradecku, v Honte a  Gemeri. V  Západočeskom múzeu v Plzni je uchované jedno okúvané vajíčko z Chocenickej Lhoty. V Národopisnom oddelení Národního Muzea v Prahe evidujú dve okúvané vajíčka, ďalej dve vajíčka vlastní múzeum v Litomyšli."10 V Néprajzi múzeu v Budapešti  sme našli ďalšie okované vajíčka, ktoré svojím vzhľadom boli podobné ako tie z našich zbierok. V zbierkovom fonde Gemersko-malohontského múzea sa nachádzajú celkom štyri identické okované vajíčka vo farbe škrupiny, ktorú zdobia miniatúrne figúrky podkovy, nákovy, kladiva, klieští a ostrohy. Figúrky sú natreté zlatou farbou a datované rokom 1911. Piate okované vajíčko, datované rokom 1913, je zafarbené na červeno a na povrchu sú kovové figúrky podkovy a ostroha11.              

Techniky zdobenia kraslíc

zo sklaVšeobecne rozšírené farbenie veľkonočných kraslíc na červeno sa uchovalo aj v regióne Gemera-Malohontu. V prenesenej symbolike vystupovala v ľudovom prostredí červená farba ako farba lásky a krvi, životodárnej sily, aj ako farba ochranná. Prosperitný význam mala tiež farba zelená a žltá. Až do začiatku 20. storočia sa k farbeniu vajíčok používali prírodné farbivá z domácich zdrojov, hlavne rastlinného pôvodu (šupky z cibule, cvikla, slivková a brezová kôra, jarná ozimina, mladá tráva a iné). Nakoľko väčšina kraslíc z fondu múzea je zafarbená prírodnými farbivami, to a do akej miery boli využívané farby kupované, môžeme len predpokladať. Pôvodné červené farby na mnohých vajíčkach značne vybledli, a tak sme im analogicky pripísali farbu červenú, napríklad keď sa farba uchovala pod lístkom s údajom o pôvodnom majiteľovi alebo na strane, kde nebola vystavovaná slnečnému svetlu. Nakoľko nemáme presné údaje o farbivách na prevažne uvarených celých vajíčkach, tejto téme sa nebudeme venovať. Najčastejšou farbou vo fonde bola farba červená, s jej odtieňmi, ako ružová, bordová a fialová, ale aj hnedá, zelená alebo v prípade okovaných vajíčok to bola pôvodná farba škrupiny. V Gemeri-Malohonte na prelome 19. a 20. storočia dievčatá maľovali na uvarené nevyfúknuté vajíčka rokmi ustálený tradičný dekór. V určitom čase bývali ustálené aj veršíky, ktoré boli prejavom lásky. Kraslice sú štandardné slepačie, prevažne uvarené vajíčka, čo je dôvodom ich postupného znehodnocovania12

Fond kraslíc delíme podľa techník dekorovania na kraslice zdobené technikou batikovania, vyškrabávania, maľovania, zdobenia otlačkami listov rastlín a  okúvania. V neďalekom Novohrade, v známych sklárňach, sme zaznamenali výskyt vajíčok vyrobených zo skla13.

V Gemeri-Malohonte bola najrozšírenejšou a motivicky najbohatšou technika batikovania kraslíc voskom, presnejšie vykrývanie vzoru voskom14. Ďalšou technikou je vyškrabávanie dekóru do predtým namaľovanej škrupiny. Kraslice zdobené danou technikou pochádzajú z Dobšinej.

   

Kraslica zdobená vyškrabovaním

do škrupiny, s textom v nemčine,

datovaná 1.4.1907 .

Zo zbierok GMM prír.č. 4 481

 

Kraslica vyškrabávaná, s textom

v nemčine,  datovaná 1911,

Dobšiná.

Zo zbierok GMM E 486

 

Kraslica zdobená otlačkami

listov, okolo roku 1910, okolie

Rimavskej Soboty.

Zo zbierok GMM E 468

 

V našom regióne sme zaznamenali aj kraslice zdobené otlačkami listov rastlín. Maľované kraslice sú skôr záležitosťou 20. storočia. Ojedinelá technika, okovanie vajíčok, ktorá sa vyskytla v našom regióne, zostáva pre nás len čiastočne rozlúšteným prvkom tradičnej ľudovej kultúry.

Záver 

Muzeálna zbierka veľkonočných vajíčok z fondu Gemersko-malohontského múzea  prezentuje ucelený súbor kraslíc z krátkeho časového úseku. Ohraničená je rokmi 1881 až 1938, keďže po roku 1938 až 1995 kraslice v zbierkovom fonde múzea absentujú. Výnimkou je obdobie po roku 1995, kedy sa objavujú výrobkyne, reprezentujúce novšie výzdobné techniky, ako je nanášanie voskom, obhačkovávanie, či naliepanie dekoru zo slamy na vajíčko. Týmito novšími technikami sa v poslednom čase zaoberá viacero žien v regióne15. V Tomášovciach v 70. – 80. rokoch 20. storočia pôsobila výrobkyňa používajúca techniku zdobenia vajíčok batikovaním, pričom dekór nanášala na vajíčko pomocou trubičky16.

Ucelený fond zbierky kraslíc pochádzajúci zo začiatku 20. storočia, sa vďaka pracovníkom múzea a študentom miestnych škôl uchoval, ako nenahraditeľný artefakt tradičného ľudového umenia Gemera - Malohontu.

Literatúra a pramene 

BODOROVÁ, Oľga. Okované vajíčka. In: Remeslo, umenie, dizajn. Bratislava. 2. 2000, s. 16 - 17.

HOLBOVÁ, Katarína: Príspevok ku štúdiu a dokumentácii kraslíc a kraslicovej tvorby na Slovensku. In: Acta Musei Tekovensis Levice. Zborník Tekovského múzea v Leviciach II., 1998, s. 105 - 125.

KALESNÝ, František: Zdobenie kraslíc vo Fačkove. In: Zborník Slovenského národného  múzea, 65,  1971, Etnografia, zv .12, s. 241 - 253.

MARKOVIČ, Pavlo: Pisanki. In: Naukovij zbirnik Muzeju Ukrajinskoj kultury v Svidníku, 1972. 

MAKOLDI, Sándorné: Magyar hímzes tojás. Debrecen, 1922.

MALONYAY, Dezső: A magyar nép művészete. I-IV. Budapest, 1909 - 1922.

OREL, Jaroslav: O kraslicích. Uherské Hradište. 1973.

PIŠÚTOVÁ, Irena – KAUTMAN, Ján: Ľudové sklo. Bratislava. 2013, 305 s.

PRANDA, Adam - PRANDOVÁ, Elena : Slovenské kraslice. Bratislava, 1994, 120 s.

VEČERKOVÁ, Eva: Kraslice ve sbírkách Moravského muzea v Brně. Brno, 1989.

VÁCLAVÍK, Antonín: Výroční obyčeje a lidové umení. Praha, 1959.

Prírastkové knihy Gemersko-malohontského múzea, vrátane prvej prírastkovej knihy z rokov 1882 – 1918 – 1938. 

_______________________________________________________________________________________________________________________

Poznámky:

1 Mazanec alebo  veľkonočný bochník, pečený spravidla na Veľkú noc, je zo sladkého kysnutého cesta, ktoré sa používa i na vianočku, patrí medzi najstaršie druhy obradného pečiva. Pečenie mazanca prebiehalo na Bielu sobotu.

2 Múzeu kraslicu darovala pri založení múzea roku 1882 pani Mészárosová z Dobšinej.

3 Najčastejšími lokalitami z fondu kraslíc sú: Zacharovce, Dobšiná, Bátka, Nižná Pokoradz, Nižná Káloša, Rimavská Sobota, ale aj kraslice z Hnúšte, Vyšnej Pokoradze a Oždian.
4 Výnimkou sú napríklad lokality: Hnúšťa, Vyšná Pokoradz a Dobšiná.
5 Text je vyhotovený po obvode vajíčka a na náprotivnej strane v srdiečku je nápis: Na památku! J. B. Banujem banujem aj na veky budem, Peršeho frajera nikdej ne zabudnem! Dobšiná, deň 18. aprila 1938. Zo zbierok GMM (prír.č.91/63). 

6 Text na kraslici (prír. č. 91/1963) z roku 1938: Keď bi som ťa milý rada nevidela, vera by za tebu reči neterpela. Dobšiná, dňa 18. apríla 1938. Na náprotivnej strane je nápis v srdiečku: Na památku! E. F.
7 Kraslice daroval Arpád Valkó, študent VII. triedy Zjednoteného protestantského gymnázia v Rimavskej Sobote.
8 MALONYAY, Dezső: A magyar nép művészete. I - IV. Budapešť, 1909-1922.

9 VEČEREKOVÁ, Eva: Kraslice v zbírkách Moravského muzea v Brně. Brno 1989, s. 37.
10 OREL, Jaroslav: O kraslicích. Uherské Hradište, 1973, s. 88.
11 Okovanú kraslicu vo farbe červenej (evid.č. E 73) do múzea priniesol žiak II. triedy Zjednoteného protestantského gymnázia v Rimavskej Sobote, Ladislav Vincze z Jesenského, okres Rimavská Sobota.

12 Rozmery vajíčka sú: výška v rozmedzí 50 – 57 mm a šírka 30 – 37 mm.
13 PIŠÚTOVÁ, Irena – KAUTMAN, Ján: Ľudové sklo. Bratislava. 2013, s. 305.
14 Batikované kraslice  pochádzajú z lokalít: Bátka, Nižná Káloša, Nižná Pokoradz, Rimavská Sobota a okolie, Zacharovce a z iných obcí Gemera-Malohontu.

15 Napríklad učiteľka Dana Lentvorská, rodená Mižúrová a Margita Schmidtová, rodená Belicová, z Rimavskej Soboty. Druhá výrobkyňa výzdobu realizuje naliepaním vyžehlenej slamy a podklad vajíčka zafarbí.
16 Výrobkyňa kraslíc bola Šarolta Bódiová, rodená Csík-Feješová, Tomašovce.

Čítať 503 krát Naposledy zmenené nedeľa, 12 apríl 2020 14:29

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.