Dámska meštianska móda v 19. storočí je názov výstavy, ktorá sa uskutoční v dňoch 12. septembra do 1. decembra 2013 v Gemersko-mahontskom múzeuz v Rimavskej Sobote. Cieľom výstavy, ktorú pripravilo Gemersko-malohontské múzeum v spolupráci so Slovenským národným múzeom – Múzeom Betliar a Baníckym múzeom v Rožňave, je prezentovať dámsky meštiansky odev a módne doplnky cez rôzne historické obdobia a vývojové trendy v odievaní, ovplyvnené historickým prostredím danej doby, od konca 18. storočia až do roku 1918. Caraco, fichu, panier, redingot, chemise, bonnet, spencer, berte, canezou, schneppe, zuávka, polonaise, mantilla, pumps, corseletjupe a ďaľšie. Pod nezvyčajnou módnou terminológiou sa skrývajú dámske odevy, módne kusy, nosené mešťankami 19. storočia. Niektoré z nich môžeme vidiež už len v múzeách, iné sa nosia dodnes. Druhá priemyselná revolúcia ovplyvnila vývoj technológií aj v textilnom priemysle, čo pocítila aj spoločnosť. Vďaka mechanizácii tkania, šitia a pletenia odievanie zlacnelo. Tým sa móda stala prístupná širšímvrstvám spoločnosti. Nielen šľachta, ale aj meštianstvo sa začalo o módne trendy zaujímať. Práve preto sa spoločenské a hospodárske zmeny 19. storočia odzrkadľujú aj na móde a kultúre odievania danej doby. Dámska móda v 19. storočí reprezentovala hlavne úspech manželov. V dobe posilnenia pozície meštianstva sa dámske odievanie stalo akýmsi symbolom spoločenského postavenia pána. V tomto storočí sa ženy inšpirovali hlavne z predošlých módnych štýlov a slohov, ako antika, gotika, renesancia, barok a rokoko, ale zaujímali sa aj o exotický Ďaleký východ. Kvitol historizmus, jednotlivé módne prvky sa miešali. V Uhorsku sa okrem toho nosil aj tradičný uhorský odev, tzv. „díszmagyar“. Bola to slávnostná róba, ktorá sa v 19. storočí rozšírila tak medzi šľachtou ako aj medzi meštianstvom. Popri textilnom priemysle sa viditeľne rozvinula aj tlač, vďaka mechanizácii sa noviny, časopisy a magazíny stali dostupnými pre široké vrstvy. V 19. storočí sa objavili aj tzv. literárne módne časopisy, aj s módnou prílohou, ktoré popri beletrií lákali dámske čitateľky. Na prelome 19. a 20. storočia sa vyvinuli striktne módne časopisy, ktoré pravidelne zverejňovali farebné kreslené figúry vo svojej prílohe, ako aj strihy odevov.
Výstavu dopĺňa omaľovánka pre deti s historickým vývinom dámskeho odievania od vypuknutia veľkej francúzskej revolúce až po I. svetovú vojnu, a vejár na interaktívnu hru nacvičenia tajného vejárového jazyka, vhodná pre deti i dospelých.
PhDr. Éva Kerényi
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-