V sobotu 18. októbra 2014 sa v Mestskom kultúrnom stredisku v Revúcej uskutočnila spomienková slávnosť venovaná Ondrejovi Herichovi pod názvom „Na ľudovú nôtu“, ktorá sa zrealizovala aj vďaka finančným prostriedkom Ministerstva kultúry SR. FOLKLÓRNE SÚBORY, KTORÉ ČERPAJÚ Z JEHO ZBIEROK
Na javisku vystúpili folklórne súbory, ktoré z jeho zbierok piesní často čerpajú a bohato ich využívajú. Ako prvé zazneli sirkovské melódie jeho prvej vydanej zbierky „Piesne stredného Gemera“, v podaní novovzniknutej Detskej ľudovej hudby Lykovček, ktorú vedie Mgr. Natália Poprocká a dievčenskej speváckej skupiny Detského folklórneho súboru Lykovček pod vedením Ing. Mariany Poprockej a Ing. Aleny Ďurkovičovej.
Rodák zo Sirka stále objavoval a zachovával ľudové piesne aj v ďalších oblastiach Gemera. Piesne a tance zo zbierky „Piesne Horného Gemera a okolia Rožňavy“ ako aj z dediny Rejdová predstavil vo svojom programe FS Dubina z Rožňavy pod vedením Ivana a Ivanky Nemčokovcov, ktorí zároveň zaspievali aj osobitne pesničky z Horehronia a zo zbierky piesní „Spievajúci Šumiac“.
S pribúdajúcim vekom pribúdali aj choroby, ktoré pána Hericha donútili odložiť svoje milované husle. Nie však ďaleko, len do rúk svojho nadaného vnuka Maroša Sopko-Zimu, ktorý bol primášom v detskej ľudovej hudbe DFS Lykovček a teraz aktívne hrá v Ľudovej hudbe FS Karpaty v Bratislave, s ktorou na tejto spomienkovej slávnosti zahral zmes ľudových piesní. Avšak ešte pred ňou začal obľúbenou piesňou „Koj zo Sirka pajdem“, ktorú mu dedko od malička hral a spieval.
Po vnukovi svoj pozdrav a poďakovanie do neba symbolicky zaslal aj FS Vepor z Klenovca pod vedením manželov Zvarovcov, a to ženskými piesňami zo Sirka, hrou na heligónky a charakteristickými tancami na melódie zo zbierky „Piesne Nového Klenovca“.
PIESNE, KTORÉ NÁM ZOSTANÚ...
Ešte pred samotným záverom, kedy všetky súbory zaspievali jeho obľúbenú pieseň – „Na sirkóské velké veži“, odovzdala pani primátorka kyticu dcére Ondreja Hericha – pani Kamilke Sopko-Zimovej.
Usporiadaním tohto kultúrneho programu sa pripomenulo to, čo tento výnimočný človek po sebe zanechal... Organizátori veria, že ľudia nikdy nezabudnú na jeho muzicírovanie a pekné melódie, vylúdené z jeho primášskych husieľ a že si ho budú stále pripomínať, ako zberateľa a upravovateľa ľudových piesní z Gemera a Malohontu, ktorých je veľa a ktoré nám zostanú, pretože do posledných chvíľ jeho života, úzkostlivo dbal, aby sa všetko pekné z jeho a nášho Gemera v piesni, či v reči zachovalo a nič nezabudlo.
Text a fotografie: Ďurkovič
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-