v 19. storočí sa rozšírila výroba pluhov a podkov, v prevádzke bol väčší hámor. Obyvatelia pracovali aj v susedných hámroch a baniach v Železníku. Po roku 1918 Ploské sa stalo obcou malých roľníkov a baníkov. V roku 1920 tu bol štrajk baníkov. V chotári sa rozmohla ťažba magnezitu, bola postavená lanová dráha do Hačavy.

Podľa sčítania v roku 2011 v obci žilo 41 mužov a 35 žien, veľká väčšina z nich po produktívnom veku. Najvýznamnejšou pamiatkou v obci je klasicistická budova bývalej železiarne z roku 1814.
Návrh obrátiť sa o pomoc v tejto súvislosti na pani Mgr. Editu Kušnierovú z Rožňavy, ktorá dlhé roky pracovala vo vedúcej funkcii na KPÚ, stredisko v Rožňave, bol správny. Ako už po niekoľký raz aj teraz som v nej našiel odborníka s bohatými skúsenosťami a poznatkami z Ploského. K mojej požiadavke sa takto vyjadrila:
„Ploské - to je moja srdcovka, žiaľ, aj nedobytná pevnosť. Keď sme to začiatkom 90. rokov objavili - boli sme nadšení. Bola to kedysi chýrna železiareň slovenského podnikateľa Latináka, ktorý mal asi veľmi dobré kontakty aj na Viedeň. Totiž, keď tam ešte počas letných mesiacov žila stará pani (dcéra), ukázala nám aj staré albumy - medzi rodinnými fotkami tam bolo aj foto cisárskej rodiny, dokonca veľmi pekná fotka Kataríny Schrattovej, milenky Franza Jozefa. Raz som dokonca našla latinákovskú kúriu vykradnutú, takže som volala hneď políciu. Ten štít, ktorý ste mi poslali na fotke, to je administratívna budova železiarne, chránená pamiatka. Kedysi v 70. rokoch bol štít reštaurovaný, ale strecha budovy sa prepadáva už desaťročia. Keď sme tam boli asi tretíkrát (priviedla som vtedy aj našu inžinierku parkárku z Prešova, lebo je tam mimoriadne hodnotný park - celý komplex sme vtedy plánovali dať zapísať do pamiatkového zoznamu. Takže sme začali fotiť, keď tu zrazu sa na nás z hlbín parku "vyrútil" traktor, z neho zoskočil "mladý“ - syn (súčasný majiteľ) a nevyberane sa na nás oboril, čo hľadáme na jeho pozemku. Keď videl fotoaparát, vytrhol mi ho z rúk a chcel vytiahnuť film. Našťastie, práve vtedy bol u starej pani na návšteve jej brat z Budapešti (mimochodom, hovoril krásnou slovenčinou), ktorý vybehol z domu na hluk a zastavil ho. Moje fotky boli zachránené, ale čo s nimi? Keď sa syn upokojil, naniesli sme mu náš plán zapísať celý komplex do štátneho zoznamu pamiatok a informovali sme ho o reálnej možnosti získať na opravu prepadnutej strechy finančnú podporu - jeho reakcia bola asi taká: - Keď ste mi to raz zobrali, nič od Vás nechcem, opravím si to sám; uvidíte: bude to tip-top! Neskôr sme zohnali 75.000, Sk, čo vtedy nebola malá suma a poslali sme za ním s tými peniazmi obvodnú úradníčku - stačil jeho podpis a získal by tie peniaze. Znovu odmietol. Medzitým stará pani zomrela, viackrát som šla okolo, ukazovala som to rôznym známym, ale len spoza plota, za ktorým štekali zdatné vlčiaky. Zakaždým, keď sme tam autom zastali, súčasný majiteľ prišiel bližšie k plotu a zakazoval nám fotiť či vôbec priblížiť sa k jeho majetku. Takže stav je taký; no a strecha nie je opravená tip-top, ale naďalej sa rozpadáva. Ploské by si však zaslúžilo spracovať svoju históriu hlbšie. Veď krem spomínanej budovy správy železiarní tam stojí kúria Latinákovcov, v parku je drobná parková architektúra, lesný domček, pomníky, lavičky a aj hroby. Zo železiarne je len ruina. Ale v parku sú platany a iné hodnotné stromy, areálom sa tiahne vodný náhon spojený s jazierkom (na starých fotkách na náhone vidno slečny Latinákové v člne a na jazierku labute). Takže toľko k Ploskému - inak lokalita Hámor je miestna časť obce. V blízkosti je Rákoš-baňa a vysoká pec v Červeňanoch.“
Toľko k uvedeným fotografiám, ktoré pre Maj Gemer poskytol pán P. Poboček.

 {jcomments on}