Z našé ďedžini velé ludží išlo do Ameriki, ale velä se aj vráčili a vikladali domácim, šva to šitko f té Amerike jesto. Mali zmo ednoho - volali ho Rákoš a tot buli dĺho v Amerike a koj se vráčili v amerikánskom kalape, tak to calá ďedžina poslúchala.
Ráz tak horelo v ďedžine, prišli hasiči aj z Revúci, aj z Lehvatki. Hasili, hasili, ale dom aj tak zhorel. Po ohnu chlapi rozoberali situáciu, šva bulo zle, akí buli hasiči, a tu starí Rákoš povedä: „Ta to je len chiba hasičó. Kobi buli takí hasiči ako v Amerike, to bi bulo inak.“ „Báči a akí su tam tam hasiči,“ spitujú se chlapi „v Amerike“?

Veru, naše nárečia aj na Gemeri pomaly zanikajú. Akosi našej občianskej väčšine sa nechce držať toho, čo v minulosti ľudí z každej dediny charakterizovalo. Samozrejme, že to bola móda v podobe denného či sviatočného oblečenia, najmä ženského, výšiviek, reči, či ľudovej piesni. Niektorí súcejší ľudia si uvedomili už skôr, čo je pre náš región najcennejšie a robia čo môžu, aby nám to navždy neušlo. Zakladajú najmä spevácke, či tanečné súbory a v nich prezentujú to, čo som vyššie spomínal. Pekné je, že v obciach, kde si to môžu dovoliť vydávajú aj obecné noviny. A v nich nájde rubriky, kde čo to zo zachovaného, alebo menej známeho uverejňujú. Pre uchovanie všetko, čo z obce môžu. Vydávajú ich v podobe spomienok, rečňovaniek, ale aj slovníkov.