Nárečie (81)
V Betliari sa podarila ďalšia dobrá vec - pokrstili Slovník betliarskeho nárečia
Napísal(a) Ľ. J. Š.
V sobotu 29.10.2016 bol v Betliari malý sviatok, verejná prezentácia – krst Slovníka betliarskeho nárečia, za prítomnosti obyvateľov obce, členov obecného zastupiteľstva, starostu a členov kultúrnej komisie. Akt krstu vykonali vodou z Betliarskeho potoka Mgr. E. Kušnierová a Ing. I. Špilda za asistencie autora Ľ. J. Šomšáka a starostu Ing. Ľ. Zatrocha.
Mokrolúckym nárečím: Pán doktor, ši poznáťe mojho Milánka, bars je chorí treba gu nemu prič
Napísal(a) Ondrej Herich, Ján Dacho
Bašík Andro mali už došč rokó, adaj okolo 50, koj se druhí raz oženili a po roku se jim narodžil chlapec. Malia ďeči ocoréjú raz-dva a hnedž zhánej doktora. V ďedžine doktor nebúl, len v Revúci a chlapca bulo treba ratovač. Ešče šeščia aš f ťia šesi už zavedli počtári do ďeďžini telefón a dali ho do kršmi.
V kršme bulo
Sirkovskym nárečím: "To buli super fanúšikove"
Napísal(a) Ondrej Doboš - MAJ GEMER
Koj zmo už pri tom fotbale, treba pódač, ež takich fanúšikó, ako buli Gusťík Krištóf zo Železníka - z Krížu a Lajko Mihálik z Ratkové nebulo na širokom okolú. Gusťík dobre poznav hrášó za Železník. Jano Krištof, Gustíkó brat, bú kapitán a gu tim známejším patrili: Jožko Čatlóš, Dano Zacharóskí, Zolo Budaj, brankár Andro Dinaj zo Sirka, obranca Andro Dinaj, Gusto Kontra od Džinó, ťiaž zo Sirka. Ono jich boulo väc, ale nedajú sä šicí vimänovač, kotrí bi si to zaslúžili a už ni sú medzi živími, napr.: útočník Janko Szentandráši,
Ako na veľkú Ameriku mokrolúckym nárečím spomínali bašík Rákoš
Napísal(a) Ondrej Doboš - MAJ GEMER
Z našé ďedžini velé ludží išlo do Ameriki, ale velä se aj vráčili a vikladali domácim, šva to šitko f té Amerike jesto. Mali zmo ednoho - volali ho Rákoš a tot buli dĺho v Amerike a koj se vráčili v amerikánskom kalape, tak to calá ďedžina poslúchala.
Ráz tak horelo v ďedžine, prišli hasiči aj z Revúci, aj z Lehvatki. Hasili, hasili, ale dom aj tak zhorel. Po ohnu chlapi rozoberali situáciu, šva bulo zle, akí buli hasiči, a tu starí Rákoš povedä: „Ta to je len chiba hasičó. Kobi buli takí hasiči ako v Amerike, to bi bulo inak.“ „Báči a akí su tam tam hasiči,“ spitujú se chlapi „v Amerike“?
Muránskym nárečím: „Nože, Martin, povec, ag to bulo s ťim hadom!“
Napísal(a) Ondrej Doboš - MAJ GEMER
Málo je takých stránok v našom Gemeri, ktoré sa snažia udržiavať bývalú reč našich predkov, ktorú my teraz nazývame nárečím. A keďže ide o Gemer, tak zvykneme dodať aj - gemerským nárečím. Ono je navyše o to zaujímavejšie, že takmer každá obec v Gemeri sa vyznačovala svojou originánou rečou. Už naši starší slávni učení rodáci, ako napr. Samo Tomášik a jemu podobní, dali na známosť, že čo dolina, to na Gemeri reč iná. Dodnes majú pravdu, aj keď náš jazykový klenot je zanášaný spisovnou slovenčinou. Aj keď ona je úradnou rečou a učia sa pomocou nej v školách, nikomu sa nebráni, aby reč svojich predkov udržiaval svojim spôsobom aj dnes.
Krátke zastavenie dnes pri muránskom nárečí príspevkom "Ňišt ňi je takô, ag bívalo"
Napísal(a) Ondrej Doboš - MAJ GEMER
Veru, naše nárečia aj na Gemeri pomaly zanikajú. Akosi našej občianskej väčšine sa nechce držať toho, čo v minulosti ľudí z každej dediny charakterizovalo. Samozrejme, že to bola móda v podobe denného či sviatočného oblečenia, najmä ženského, výšiviek, reči, či ľudovej piesni. Niektorí súcejší ľudia si uvedomili už skôr, čo je pre náš región najcennejšie a robia čo môžu, aby nám to navždy neušlo. Zakladajú najmä spevácke, či tanečné súbory a v nich prezentujú to, čo som vyššie spomínal. Pekné je, že v obciach, kde si to môžu dovoliť vydávajú aj obecné noviny. A v nich nájde rubriky, kde čo to zo zachovaného, alebo menej známeho uverejňujú. Pre uchovanie všetko, čo z obce môžu. Vydávajú ich v podobe spomienok, rečňovaniek, ale aj slovníkov.

































V novšé dobe zmo mali v ďedžine aj JRD. Chovali tam kravi aj jelovinu. Pre mliako od kráv chodžil zafšesu rano motor, tak dojički miseli chodžič dojič rano už o treťé. Mali zmo tam ednú Marču, parädnú dojičku, tá nigdaj nezaspala.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a