"Pri koncipovaní Slovníka tisovského nárečia usiloval som sa zaznamenať slová z čias môjho detstva a štúdií (druhá polovica tridsiatych rokov – začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia). V podstate je to slovník dvoch generácií: „staršej“ (generácie „predprevratovej“) a „mladšej“ (generácie „poprevratovej“, ktorá sa určitým spôsobom dištancovala od generácie „staršej“ a bezprostrednejšie reagovala na súčasný trend, čo sa výrazne prejavilo aj v istej „inovácii“ slovníka).

Slovná zásoba v tomto – dalo by sa povedať – „prelomovom“ období bola bohatá. Postupom času sa síce niektoré slová frekventované u „staršej“ generácie čoraz menej v bežnej komunikácii vyskytovali, čo však nijako neznamená, že by sa vytratili alebo zapadli do zabudnutia. Napriek tomu, že sa viaceré slová z tohto obdobia už nepoužívajú, patria do „základného fondu“ tisovského nárečia.V súvislosti so Slovníkom tisovského nárečia žiada sa poznamenať, že tisovské nárečie patrí do skupiny gemersko-malohontských nárečí – a ako také vzhľadom k spisovnej norme vykazuje viaceré odlišnosti. Tieto odchýlky do istej miery modifikujú aj samotný slovník. považujem preto za potrebné upozorniť aspoň na niektoré.
V tisovskom nárečí č sa v prevažnej väčšine prípadov vyskytuje v zmäkčenej podobe. Je to zmäkčené č, píšeme ho: ć (vyslovuje sa medzi č a š; bućina).
Podstatné mená mužského rodu sa len zriedka vymykajú z rámca spisovnej normy. Výnimkou sú vlastne len zdrobneniny (namiesto koncovky -ek je koncovka –ok: braček – braćok, chlapček – chlapćok). Okrem toho v prvom páde množného čísla sa ojedinele vyskytujú tvary: hasićie, súdruzi, pánové, ľudie. Taktiež výnimočne je v šiestom páde jednotného čísla zakončenie –u /na derešu/. Podstatné mená ženského rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru ulica, majú v druhom páde jednotného čísla koncovku –i (do Hnúšti, z pivňici); vzťahuje sa to aj na podstatné mená, ktoré sa skloňujú podľa vzoru dlaň /do peci/. Podstatné mená stredného rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru srdce, majú spravidla v prvom páde jednotného čísla koncovku –o (ľíco, pľeco).
Prídavné mená mužského rodu v druhom a treťom páde jednotného čísla v prevažnej väčšine majú koncovku –iho, imu (stariho, starimu, visokiho, visokimu). Prídavné mená ženského rodu sú v prvom páde množného čísla zakončené na –ie (dobrie).
Prídavné mená stredného rodu v prvom páde jednotného čísla majú koncovku –uo (miluo, zlatuo), v druhom a treťom páde jednotného čísla (podobne ako prídavné mená mužského rodu) majú koncovku –iho, -imu a v prvom páde množného čísla (podobne ako prídavné mená ženského rodu) majú koncovku –ie. Privlastňovacie prídavné mená sú zakončené na –ve (Kriškove, susedove).Zámená oproti spisovnej norme vykazujú tieto odchýlky: v prvej osobe množného čísla osobného zámena je namiesto sme – zmo; v prvej osobe privlastňovacieho zámena je namiesto moje – mojo, v druhej osobe tvoje – tvojo, v prvej osobe množného čísla namiesto naše – našo, v druhej osobe množného čísla namiesto vaše – vašo.
Slovesá vo viacerých prípadoch majú v neurčitku namiesto koncovky –ieť koncovku –eť (horeť, hľadeť), v prvej osobe prítomného a budúceho času koncovku –o, (robímo, mámo, buďemo, puojďemo), v tretej osobe minulého času koncovku –u (bou, padau), v niektorých prípadoch namiesto koncovky –iel koncovku -ou (prišou, najšou).
Príslovky sú vo väčšine prípadov zakončené –o namiesto –e (hlasno) a v stupňovaní koncovkou –ši namiesto –šie (ľepši, najľepši).
Do Slovníka tisovského nárečia zaradil som slová, ktoré vykazujú odchýlky od spisovnej normy. Sú to nielen slová, ktoré sa od nej radikálnejšie odlišujú, ale aj tie, ktoré sa líšia iba v jednotlivostiach. Popri originálnejších „tisovských slovách“ zaznamenávam aj slová, ktoré oproti spisovnej norme vykazujú len menšie alebo malé odchýlky – a popritom i slová, ktoré v nedávnej minulosti boli veľmi frekventované, no v súčasnosti sa vyskytujú len zriedkavo (alebo sa vôbec nevyskytujú). Pri písaní slov pridŕžam sa úzu uplatňovaného v súčasných nárečových slovníkoch (dôsledne používam iba mäkké i a na označenie mäkkej výslovnosti mäkčene).Netreba azda osobitne pripomínať, že predložený Slovník tisovského nárečia je výsledkom dlhoročnej práce. Na ňom svojím dielom participovali všetci, od ktorých som získal potrebné informácie. Menovite to bol môj brat Milan Kraus, ktorý od samých začiatkov sa na ňom aktívne podieľal, „dodával“ materiál, radil i usmerňoval. Osobitne sa chcem poďakovať aj Ing. Vladimírovi Vebrovi, ktorý mi ochotne poskytol svoju zbierku „tisovských slov“ i Jánovi Valentíkovi za jeho pripomienky.
Poznámka:
Je naozaj raritou (a to nie iba slovenskou), že v Tisovci paralelne vedľa seba existujú dve nárečia odlišnej proveniencie: „tisovské“ a „hámorské“. Rozhodne si to zasluhuje sústredenejšiu pozornosť i systematický výskum. Bolo by žiaduce, keby sa v dohľadnom čase spracoval aj slovník „hámorského nárečia“ – ako doplnok k Slovníku tisovského nárečia.
V závere príhovoru autor slovníka Ján Caban píše:"Základom publikácie bol písomný podklad spracovaný tisovským rodákom Dr. Cyrilom Krausom. Po porovnaní a výbere slov z mojej zbierky slov, na ktorých som pracoval od roku 1998, ktoré v pôvodnom podklade neboli, vzrástol počet zachovaných slov z 2 392 na 3 2202. Samotné spracovanie, jazyková aj hovorová úprava boli potom prácou, ktoré dostala túto podobu.
Tak ako vo svojom úvode, v pokračujúcej časti, ďakuje pán Cyril Kraus spolupracovníkom aj mne prichodí poďakovať sa predovšetkým pánu Mgr. Ľubomíroovi Bagačkovi, z Rimavskej Píly, ktorý práve túto podkladovú dokumentáciu od pána Cyrila Krausa spracovával a láskavo ju poskytol po prepise z pôvodného rukopisu, pre tento účel.
Osobitne je treba poďakovať sa spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, ktorý ako vyhlasovateľ grantového projektu Dedičstvo regiónov, vyhodnotil a ocenil našu Žiadosť o vydanie Slovníka významným finančným príspevkom, ktorý tvoril podstatný zdroj pre jeho písomnú podobu. Na základe schváleného grantu, sa v spolupráci s tisovskou rodáčkou Mgr. Janou Plichtovou - Žakarovskou, zabezpečovala v Košiciach realizácia tlače, vrátane spracovania jazykových a grafických podkladov. Jazykovú korektúru vykonala Mgr. Zora Kéryová. Priaznivú podporu sme dostali aj od pána Milana Slabeja, ktorý poskytol pôvodné fotografie Tisovca použité ako dobový doplnok textu. Na svete je teda svedectvo o písme, živote a nárečí našich rodičov, prarodičov, našich predkov, ktoré zostane pre súčasníkov, ale aj pre budúcnosť ako príspevok a dar tisovských rodákov svojmu rodnému Tisovcu.“
(Online verziu slovníka nájdete na adrese: http://www.tisovec.com/slovnik/)
{jcomments on}





























Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-