"Pri koncipovaní Slovníka tisovského nárečia usiloval som sa zaznamenať slová z čias môjho detstva a štúdií (druhá polovica tridsiatych rokov – začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia). V podstate je to slovník dvoch generácií: „staršej“ (generácie „predprevratovej“) a „mladšej“ (generácie „poprevratovej“, ktorá sa určitým spôsobom dištancovala od generácie „staršej“ a bezprostrednejšie reagovala na súčasný trend, čo sa výrazne prejavilo aj v istej „inovácii“ slovníka).
Slovná zásoba v tomto – dalo by sa povedať – „prelomovom“ období bola bohatá. Postupom času sa síce niektoré slová frekventované u „staršej“ generácie čoraz menej v bežnej komunikácii vyskytovali, čo však nijako neznamená, že by sa vytratili alebo zapadli do zabudnutia. Napriek tomu, že sa viaceré slová z tohto obdobia už nepoužívajú, patria do „základného fondu“ tisovského nárečia.V súvislosti so Slovníkom tisovského nárečia žiada sa poznamenať, že tisovské nárečie patrí do skupiny gemersko-malohontských nárečí – a ako také vzhľadom k spisovnej norme vykazuje viaceré odlišnosti. Tieto odchýlky do istej miery modifikujú aj samotný slovník. považujem preto za potrebné upozorniť aspoň na niektoré.
V tisovskom nárečí č sa v prevažnej väčšine prípadov vyskytuje v zmäkčenej podobe. Je to zmäkčené č, píšeme ho: ć (vyslovuje sa medzi č a š; bućina).
Podstatné mená mužského rodu sa len zriedka vymykajú z rámca spisovnej normy. Výnimkou sú vlastne len zdrobneniny (namiesto koncovky -ek je koncovka –ok: braček – braćok, chlapček – chlapćok). Okrem toho v prvom páde množného čísla sa ojedinele vyskytujú tvary: hasićie, súdruzi, pánové, ľudie. Taktiež výnimočne je v šiestom páde jednotného čísla zakončenie –u /na derešu/. Podstatné mená ženského rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru ulica, majú v druhom páde jednotného čísla koncovku –i (do Hnúšti, z pivňici); vzťahuje sa to aj na podstatné mená, ktoré sa skloňujú podľa vzoru dlaň /do peci/. Podstatné mená stredného rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru srdce, majú spravidla v prvom páde jednotného čísla koncovku –o (ľíco, pľeco).
Prídavné mená mužského rodu v druhom a treťom páde jednotného čísla v prevažnej väčšine majú koncovku –iho, imu (stariho, starimu, visokiho, visokimu). Prídavné mená ženského rodu sú v prvom páde množného čísla zakončené na –ie (dobrie).
Prídavné mená stredného rodu v prvom páde jednotného čísla majú koncovku –uo (miluo, zlatuo), v druhom a treťom páde jednotného čísla (podobne ako prídavné mená mužského rodu) majú koncovku –iho, -imu a v prvom páde množného čísla (podobne ako prídavné mená ženského rodu) majú koncovku –ie. Privlastňovacie prídavné mená sú zakončené na –ve (Kriškove, susedove).Zámená oproti spisovnej norme vykazujú tieto odchýlky: v prvej osobe množného čísla osobného zámena je namiesto sme – zmo; v prvej osobe privlastňovacieho zámena je namiesto moje – mojo, v druhej osobe tvoje – tvojo, v prvej osobe množného čísla namiesto naše – našo, v druhej osobe množného čísla namiesto vaše – vašo.
Slovesá vo viacerých prípadoch majú v neurčitku namiesto koncovky –ieť koncovku –eť (horeť, hľadeť), v prvej osobe prítomného a budúceho času koncovku –o, (robímo, mámo, buďemo, puojďemo), v tretej osobe minulého času koncovku –u (bou, padau), v niektorých prípadoch namiesto koncovky –iel koncovku -ou (prišou, najšou).
Príslovky sú vo väčšine prípadov zakončené –o namiesto –e (hlasno) a v stupňovaní koncovkou –ši namiesto –šie (ľepši, najľepši).
Do Slovníka tisovského nárečia zaradil som slová, ktoré vykazujú odchýlky od spisovnej normy. Sú to nielen slová, ktoré sa od nej radikálnejšie odlišujú, ale aj tie, ktoré sa líšia iba v jednotlivostiach. Popri originálnejších „tisovských slovách“ zaznamenávam aj slová, ktoré oproti spisovnej norme vykazujú len menšie alebo malé odchýlky – a popritom i slová, ktoré v nedávnej minulosti boli veľmi frekventované, no v súčasnosti sa vyskytujú len zriedkavo (alebo sa vôbec nevyskytujú). Pri písaní slov pridŕžam sa úzu uplatňovaného v súčasných nárečových slovníkoch (dôsledne používam iba mäkké i a na označenie mäkkej výslovnosti mäkčene).Netreba azda osobitne pripomínať, že predložený Slovník tisovského nárečia je výsledkom dlhoročnej práce. Na ňom svojím dielom participovali všetci, od ktorých som získal potrebné informácie. Menovite to bol môj brat Milan Kraus, ktorý od samých začiatkov sa na ňom aktívne podieľal, „dodával“ materiál, radil i usmerňoval. Osobitne sa chcem poďakovať aj Ing. Vladimírovi Vebrovi, ktorý mi ochotne poskytol svoju zbierku „tisovských slov“ i Jánovi Valentíkovi za jeho pripomienky.
Poznámka:
Je naozaj raritou (a to nie iba slovenskou), že v Tisovci paralelne vedľa seba existujú dve nárečia odlišnej proveniencie: „tisovské“ a „hámorské“. Rozhodne si to zasluhuje sústredenejšiu pozornosť i systematický výskum. Bolo by žiaduce, keby sa v dohľadnom čase spracoval aj slovník „hámorského nárečia“ – ako doplnok k Slovníku tisovského nárečia.
V závere príhovoru autor slovníka Ján Caban píše:"Základom publikácie bol písomný podklad spracovaný tisovským rodákom Dr. Cyrilom Krausom. Po porovnaní a výbere slov z mojej zbierky slov, na ktorých som pracoval od roku 1998, ktoré v pôvodnom podklade neboli, vzrástol počet zachovaných slov z 2 392 na 3 2202. Samotné spracovanie, jazyková aj hovorová úprava boli potom prácou, ktoré dostala túto podobu.
Tak ako vo svojom úvode, v pokračujúcej časti, ďakuje pán Cyril Kraus spolupracovníkom aj mne prichodí poďakovať sa predovšetkým pánu Mgr. Ľubomíroovi Bagačkovi, z Rimavskej Píly, ktorý práve túto podkladovú dokumentáciu od pána Cyrila Krausa spracovával a láskavo ju poskytol po prepise z pôvodného rukopisu, pre tento účel.
Osobitne je treba poďakovať sa spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, ktorý ako vyhlasovateľ grantového projektu Dedičstvo regiónov, vyhodnotil a ocenil našu Žiadosť o vydanie Slovníka významným finančným príspevkom, ktorý tvoril podstatný zdroj pre jeho písomnú podobu. Na základe schváleného grantu, sa v spolupráci s tisovskou rodáčkou Mgr. Janou Plichtovou - Žakarovskou, zabezpečovala v Košiciach realizácia tlače, vrátane spracovania jazykových a grafických podkladov. Jazykovú korektúru vykonala Mgr. Zora Kéryová. Priaznivú podporu sme dostali aj od pána Milana Slabeja, ktorý poskytol pôvodné fotografie Tisovca použité ako dobový doplnok textu. Na svete je teda svedectvo o písme, živote a nárečí našich rodičov, prarodičov, našich predkov, ktoré zostane pre súčasníkov, ale aj pre budúcnosť ako príspevok a dar tisovských rodákov svojmu rodnému Tisovcu.“
(Online verziu slovníka nájdete na adrese: http://www.tisovec.com/slovnik/)
{jcomments on}
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-