XXXIV. časť - Výlet do Lunaparku II.
Zaplatili sme za lístky a postavili sa do nekonečneho zástupu ľudí, ktorí netrpezlivo čakali až príde na nich rad. Čas ubiehal, ale nebolo to ani tak dlho, asi iba zopár minút, možno ani nie viac ako pätnásť a stáli sme pred ním, tým naším obrom. Pri vchádzaní nám usporiadateľ odobral lístky a ukázal miesto, kde sme si mali sadnúť. Bolo to vždy po dvojici, a tak sme s Mikom sedeli spolu. Potom sme sa dôkladne pripevnili na sedadlá. Na záver tam bola akási oceľová rampa, ktorou nás ešte zaistili pred vypadnutím. Pomaly sme sa začali plaziť po koľajniciach tohto Kozmodrómu, ako by som ho aj po tej mojej skúsenosti najradšej nazval. Mal som vtedy pocit, že som testovaný v známom centre kozmonautiky Bajkonur, odkiaľ pravidelne vzlietavajú do nebies kozmické lode s cieľom niečo nového pre ľudstvo objaviť, niečo nepoznaného a vzrušujúceho. Začínali sme pomaly naberať na rýchlosti, až mi aj začalo trošku hlavu dozadu ťahať. Ani som si to neuvedomil a padali sme kolmo voľným pádom v obrovskej rýchlosti, 110 km za hodinu, ktoré nemalo konca. Hlavu mi išlo roztrhnúť na márne kúsky a ani som nemohol dýchať. Žalúdok som mal niekde až v hrdle. Bola to obrovská sila, ktorá sa vytvorí tou rýchlosťou padajúceho telesa, len ten Newtonov zákon nejako nechcel vychádzať, že 10 metrov za sekundu, pretože som mal pocit, že idem nadzvukovou rýchlosťou. Presne tak, ako som to aj videl v náučných filmoch o letectve, čo to dokáže urobiť s ľudskou tvárou. Prestal som vnímať okolie a len a len sebe som sa venoval. Mike tam ujúkal ako pri detvianskych tancoch. Doslovne odzemky tam robil a ja som mal iba ten svoj malý svet a nechcel som byť súčasťou žiadneho iného. Na moje prekvapenie som sa teraz dozvedel, že hneď vedľa toho nášho El Tora tu v roku 2005 postavili najvyšší Roller coaster na svete, ktorý má výšku 139 metrov a rýchlosť, ktorou sa valia vagóniky na tenučkých koľajničkách je až 206 kilometrov. Jeho ctené meno je "Kingda Ka"... Boli to galeje, na ktoré do smrti nezabudnem a už ma na to nikto nikdy nenaviedol a nedostal, hoci ho aj tu v našom mestskom lunaparku máme, i keď už len akúsi zdrobnelinku oproti tomu obrovi. Neviem, nemal som už nikdy chuť si to znovu vyskúšať. Možno, keby som to asi viackrát absolvoval, možno by som aj zmenil moje rozhodnutie, lebo by som vedel aký je v tom rozdiel a či to vôbec ešte aj zvládnem. No nestalo sa tak, hoci to bolo asi aj tým, že už som také monštrum nikdy nevidel a ani nevyhľadával, čo bolo asi predurčené a dané i mojím osudom.
Po tomto krásnom poznaní, sme sa rozhodli, že pôjdeme pozrieť do neďalekého safari na zvieratká, ktoré sú určite milšie. I tu, v Oregone, máme safari, lenže som si ešte nenašiel čas, aby som tam skočil. Je to asi 300 km. Pri vchode sme zaplatili nejaký poplatok a pomaly sa "plavili" mojím Fordom, ktorý sa tak pekne húpal ako loďka, pretože mal vynikajúce perá a človek žiadny hrbolček na ceste takmer necítil. Ináč, aby som nezabudol, to meno "Loď" mu dal Rudo, hneď po tom, čo som ho kúpil a on tam bol vtedy so mnou, v starej dobrej Pennsylvánii, v meste Stroudsburghu. Prechádzali sme okolo mierumilovných žiráf, vedľa nich obďaleč bolo aj stádo slonov, ktoré sa akosi ovievali v tunajších horúčavách vo vlhkom a dusnom počasí a občas načreli do jazierka, okolo ktorého sme z druhej strany prechádzali. Pootvoril som si trošku aj okno, hoci nám to veľmi neodporúčali z bezpečnostných dôvodov, ale aj z výhodnejších klimatických, aby sme sa lepšie cítili vo vychladenom príjemnom vozidle, v mojej lodi. Pomaly sme sa presúvali, keď tu zrazu vidím ako sa dva nosorožce pripravujú k súboju. Bolo to niečo neskutočného, čo som len niekde vo filme videl a teraz zrazu to bolo všetko naživo a skutočné. Obďaleč postávala dáma - nosorožkyňa, o ktorú sa asi títo dvaja mládenci snažili a chceli takýmto spôsobom rozhodnúť, kto sa stane víťazom a kto porazeným. Víťaz berie všetko! Porazený sa potom vzďaluje na míle preč a nemá ani nádej sa pritom rozlúčiť. Niekoľkotonové tvory sa rozbehli oproti sebe a obrovskými hlavami ozdobenymi masívnymi a ostrými rohmi búšili do seba v obrovskej rýchlosti, až sa zem zatriasla. Bol to neskutocny úder, až som hlavou mykol od toho nepríjemného pocitu, ako keby ten úder zasiahol moju hlavu. Boli to asi ešte aj čerstvé následky z toho zážitku na monštre. Mike sa len vzrušoval, ale ja som to akosi ináč prežíval. Nechcel som, aby niektorý z nich tento milostný súboj neprežil. Zopakovali si to ešte párkrát, ale nebolo to do nekonečna a jeden z nich toho druhého donútil na ústup. Nastalo akési čudné ticho a víťaz sa začal dvoriť tej nádhernej dáme, nosorožkyni, ktorá sa tomu len prizerala v tieni neďalekého stromu. Potom žili obaja šťastní až do smrti a určite mali veľa detičiek, nosorožkov malých...
Išli sme ešte nejakých pár minút, keď som z diaľky postrehol nejakú väčšiu kôpku čohosi, ležiacu pod veľkým košatým stromom. Postupne približujúc sa, videl som niečo, čo som vždy chcel vidieť, a to "Kráľa Zvierat", majestátneho leva s veľkou hrivou. Boli tam dvaja a okolo nich hárem nádherných levíc, ktoré ich občas z akejsi poslušnosti bez vyzvania, pekne olizovali. Oni sa potom naozaj tvárili ako majstri sveta, čo aj v skutočnosti boli. Trošku som aj začal tŕpnuť, že čo sa stane, keď sa náhodou rozbehnú, pretože jedným úderom sú schopní preraziť akékoľvek sklá automobilu. Na prekvapenie si aj oni nás obzerali a my sme asi boli pre nich bytosti, ktoré sa im zdali prívetivé a neškodné. Nemali z nás obavy a dokonca k nám boli akísi milší, akoby nam hovorili: "Však len postojte na chvíľočku, nech si Vás pekne obzrieme" a my sme akosi aj porozumeli tomu ich jazyku a začali sa namiesto nich producírovať. Celá tá kôpka pozostávala asi tak približne z ôsmich alebo deviatich kráľovských zvierat. 
Mali aj mláďatká, ktoré sa pohrávali s otcovým chvostom, akoby sa ani nič nedialo. Skrátka boli veľmi bezprostredné, až som mal nutkanie z auta vyjsť a ľahnúť si tam k nim, alebo dokonca aj na nich. Však určite by sa na nich veľmi pohodlne ležalo a cítil by som ich hlboké dýchanie a občas akési zamrmlanie, ktoré má dosť desivý zvuk. Ale ono to neznamenalo nič iné, ako spokojnosť zo života, ktorý si tu žili, kde mali všetko, čo sa im ráčilo, dostatok potravy, veľa priestoru, ale hlavne akejsi slobody, i keď trošku v zajatí. Teraz polihovali a mali dennú siestu po dobrom obede. Boli veľmi spokojní. Ani sa nám nechcelo od nich odchádzať. Trošku ma vtedy aj mrzelo, že som si nezobral so sebou fotoaparát a nenafotil tieto nádherné tvory. Už ani neviem ako dlho sme tam zotrvali, ale čas akosi preletel, a tak sme sa pomaly začali uberať, lebo sme mali ešte nejaký kúsok pred sebou na druhú stranu samotného objektu safari. 
Zrazu sme sa začali približovať k pletivom uzatvorenému priestranstvu, v ktorom nebol nikto iný ako opice. Bola to obrovská nekonečná klietka, ktorá bránila opiciam vo výbehu do voľnej prírody, takže to bolo prvé miesto, ktoré bolo ako súčasť zoologickej záhrady, akurát s tým rozdielom, že my sme boli tí, ktorých si opice obzerali. Bolo ich neskutočne veľa, ale koľko ich tam bolo, to už naozaj neviem. Pri vchádzaní bola akási dvojbrána, aby títo krásavci neušli, keď automobily vchádzajú do samotného priestoru. Po zatvorení prvej brány sa začala automaticky otvárať aj druhá brána a zostali sme sami. Za nami zanedlho prišlo ďalšie vozidlo a tiež pred nami už jedno bolo. Ľudia si ich fotili a ja som len pomaly pozeral. Zrazu mi niečo zabubnovalo na streche, ale nebolo ťažké vyriešiť tento rébus, pretože som hneď vedel, že to tie malé potvorky s dlhými chvostami boli u nás na návšteve. Trošku som mierne pootvoril okno, ale len asi tak tri centimetre a labky s ostrými pazúrmi sa snažili pretlačiť dovnútra mojej kabíny. Našťastie sa ďaleko nemohli dostať. Mike olúpal zopár banánov a tiež mi jeden podal. Začali sme ich kŕmiť, lenže to sme asi nemali robiť, pretože zrazu sa všetky k nám rozbehli na strechu, vzadu aj vpredu na kapotu a začali mi celé auto likvidovať. Povytrhávali mi stierače a začali podráždene trieskať po oknách. Zrazu som začal mať obavy, či nám neprerazia sklá. Stále dávali packy tam, kde predtým bol malý otvor, cez ktorý sme ich kŕmili banánmi. Dali sme im už všetky, čo sme mali, ale ony sa dožadovali ešte viac. Nakoniec sme boli šťastní, že sme sa rýchlo dostali k východu, kde si to akosi rozmysleli a pozoskakovali z nášho Forda...
Fotografie: internet
Text: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov,
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-