piatok, 25 jún 2010 21:51

Ako sa zo šustra učiteľ stal - 35. časť

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

XXXV. časť - - Smer do Casina Atlantic City

 

Už som to predtým spomínal, že skoro každý večer po pracovnej dobe sme sa s Dušanom vybrali do nášho raja - do kasína v Atlantic City, do ktorého sme často chodievali, lebo to bolo Dušanovo najobľúbenejšie miesto. Tento večer neveštil nič zlého, ani nič nenasvedčovalo tomu, že by sa sa malo niečo zvláštne udiať, a tak všetko išlo tak, ako malo ísť, podľa plánu. Pri vchádzaní do mesta z diaľnice sme zastavili na križovatke, keď bola červená. Dušan si zrazu spomenul, že musí zaistiť všetky dvere na vozidle. Nebol to problém, lebo malo automatické zatváranie, lenže vtedy mu akosi zlyhalo, a tak som ich rýchlo zaistil ručne. Prvýkrát to bolo veľmi čudné, že ma o to požiadal, ale nečudoval som sa dlho, lebo mi vysvetlil dôvod, prečo to tak chcel. Bolo to veľmi jednoduché. Priateľskí vykrádači a nepozvaní hostia číhali v tieni križovatiek a keď auto zastalo, vyrútili sa naň ako bez duše. Keď nemal vodič všetky dvere zaistené, poľahky sa mu dostali do kabíny a okradli ho o všetko, a vo väčšine prípadov aj o samotný automobil. Dušan to vedel veľmi dobre, a tak bol na to pripravený. Takisto pri otvorení okna hrozilo niečo podobné, hlavne vtedy, keď sa nočné dámy pristavili a začali vyjednávať. Dušan bol šťastne ženatý, tak bolo samozrejmé, že taký záujem u neho ani neexistoval. Ani ja som po skúsenosti s Vilkom v New Yorku žiadny neprejavil. Nedá sa im veriť, pretože je to ich hra ako dostať zo zákazníka čo najviac, akýmkoľvek spôsobom a za každú cenu. Bola to väčšinou spodina spoločnosti, a tak akákoľvek konverzácia by bola stratou času. Okno sa tak rýchlo zatvorilo, ako sa aj otvorilo. Ulica bola tmavá a nikde nebolo ani človiečika, takže som mal všelijaké pocity, či niekto nečíha v tieni, alebo za oknom. Ozvali sa vo mne pocity z Harlemu, kde som okúsil neuveriteľnú chladnosť ľudí, ktorí tam bývali a tým vo mne vypestovali akúsi opatrnosť, pretože tej nikdy nie je nazvyš. I počas ďalších rokov sa to vo mne akosi udržalo a z človeka sa stane totálny pesimista, pretože ani iný nemôže byť. Toľko dôvodov má na to, že to je až neuveriteľné a rozum sa mu nad tým často zastaví, alebo aj celkom zamrzne.

Pomaly sme prichádzali k centru mesta, kde žiara svetiel oznamovala, že už sú tam kasína, ktoré sú centrom risku a zábavy, alebo zábavy a risku, pretože takto to asi znie lepšie. Je to časť priamo na pobreží Atlantického oceánu a z toho aj názov mesta pramení. Z drevených dosák vykladaná cestička sa tiahla pozdĺž pláží, ktorú volali Boardwalk.

Dušan zaparkoval na parkovisku hneď za kasínom, a tak sme sa mohli pokojne vybrať za zábavou. Bolo to už tradičné, tak nás už ani nič nevzrušovalo, pretože naším cieľom bolo len jedno - odchádzať domov ako spokojní ľudia. Ja som sa sťažovať nemohol, pretože moje konzervatívne hranie rulety mi prinášalo len úspechy. Dušan, ten mal iné problémy, ako aj predtým niekoľkokrát i keď mal už niečo naviac na boku odložené, nebol schopný sa rozhodnúť a skončiť. Vždy, keď sme tam prišli, jeho jediným cieľom bolo zminimalizovať straty, ktoré si tam nahonobil. Ale toto je vždy ten najhorší prístup, keď človek myslí takto. Aspoň to tak vždy je, že sa potom ešte menej darí a príde aj o ďalšie peniaze. Je to akýsi zákon prírody a tu tomu hovoria, že človek hrá "with scarry money", čo znamená, že hrá s peniazmi, ktoré potrebuje a nemôže si ich dovoliť investovať do hazardných hier. A zákon schválnosti je v tom, že práve o tieto príde najskôr a to bolí najviac, čo i ja veľmi dobre viem z mojich ďalších dobrodružstiev z kasín, čo budem spomínať neskoršie. Je pravdou, že aj v Atlantic City pri našich výletoch s Dušanom som o nejaké prišiel, ale nikdy to nebolo nič mimoriadneho a ďalší deň sa mi to vrátilo. Mohol by som povedať, že som tam celkom slušne zarábal, aspoň v tomto prípade. Dušan prišiel o všetky peniaze, a tak som mu nejaké dohodil. Nedarilo sa mu, tak prišiel aj o tie a nálada bola hneď pod psa. Nechcel tam zostať už ani minútku, tak sme sa vybrali vtedy domov rýchlejšie, ako bolo naším zvykom. Prešli sme za kasíno a prichádzali k miestu, kde sme predtým zaparkovali nášho Lincolna Continentala, ktorý tam však nikde nebol. Miesto zívalo akousi škrtiacou prázdnotou a Dušan bol z toho ešte viac nešťastný. Vrátili sme sa do kasína a začali zisťovať, čo sa mohlo stať s jeho vozidlom. Na jeho prekvapenie zistil, že sa tam už dlhšiu dobu nesmie zadarmo parkovať, ale za poplatok, ktorý sa dá do obálky a vhodí do železnej schránky, z ktorej vyskočí lístok a ten sa potom dá na palubnú dosku auta, aby ho bolo vidieť. Dozvedeli sme sa meno firmy, ktorá auto odtiahla a Dušan tam zavolal. Zistil aj adresu, tak sme sa rozhodli, že sa tam musíme dostať čo najskôr. Už si presne ani nepamätám, či sme tam šli peši alebo taxíkom, ale určite taxíkom, lebo to bolo dobre vyše päť kilometrov z centra mesta. Zastavili sme pred ohradou, ktorá mala navrchu plotu veľmi ostré hroty, ktoré mali tvar malých žiletiek. Niečo podobné som nikdy v živote nevidel, až teraz po prvýkrát. Za hlavnou bránou, asi tak pätnásť metrov, bola maringotka, ktorej okná boli zamrežované. Mal som všelijaké pocity. Vyzeralo to ako väznica. Vonku postávala asi tak päťdesiatročná pani s baseballovou palicou a veľmi sa rozčuľovala. Hneď sme sa jej opýtali, čo sa jej prihodilo. Hlavu otočila smerom k maringotke a "chválospevy" sa len tak hrnuli z jej úst. "Tie kurvy mi auto ukradli a teraz chcú odo mňa sto dolárov! Špiny jedny! Ak mi moje auto nedajú, tak im všetkým hlavy porozbíjam!!!" Dosť nepríjemné reči a nemal som dobrý pocit, že by to tu bolo celkom s kostolným riadom. Naviac som mal obavy, že to nie sú obyčajní pracovníci odťahovacej služby, ale niečo iné a môj pocit bol namieste a správny. Dušan podal lístok prevádzkovateľovi a ten išiel skontrolovať, ktoré vozidlo by to malo byť. Od brány bolo pekne vidieť jeho biely Lincoln ako sa vyníma medzi všetkými autami, ktoré tu mali skonfiškované. Otvorili mu bránu a on vošiel dovnútra. Ja som ho tiež nasledoval, lenže zrazu ma pristavil druhý s puškou v ruke, že ja nemusím ísť dovnútra, keďže nie som majiteľom vozidla. Studený pot mi na čelo vystúpil a zrazu som mal pocit, že je to ako v nejakom kriminálnom filme a nie v skutočnosti. Dušan mi kývol, aby som sa nesnažil pokračovať za ním a aby som vyšiel radšej za bránu, lebo títo páni to mysleli vážne a nemali v úmysle tolerovať nejaké žarty, za čo považovali aj moju zaslepenosť v tejto vyhrotenej situácii. Nikto nám nerozumel, lebo sme sa zhovárali po slovensky a to si myslím bolo veľmi dobre, hoci im trošku zbystrel sluch, ale hneď nato sa ukľudnili a Dušan vošiel do maringotky. Dlho sa tam nezdržal a vyšiel von. "Jano, budeš ma musieť zase založiť, lebo chcú odomňa 150 dolárov za nedovolené parkovanie!" Siahol som do svojej hlbokej peňaženky a vylovil jedného Benjamina (stodolárovka s Benjaminom Franklinom na líci) a k tomu dve dvadsiatky a jednu pokrčenú desiatku. Teraz to akosi ani nevadilo v akej kvalite bola, hlavne že splnila očakávanie a zachránila naše auto, aby sme sa mohli čo najskôr dostať domov.

Bolo už skoro sedem hodín ráno a my sme mali pred sebou ešte vyše hodiny a pol jazdy. S radosťou naštartoval svojho tátoša a upaľovali sme rýchlo smerom k diaľnici. Cesta bola vtedy akási príliš dlhá a Dušan si neodpustil zopár nadávok, ako na nich, tak aj na seba, že si tú ceduľku na parkovisku riadne neprečítal. Neurobil nijakú chybu, pretože na tej ceduľke nebolo nič napísané, čo by nám bránilo parkovať bezplatne celú noc. Iba jediný háčik bol v tom, že treba odtiaľ auto presunúť skoro ráno, pred piatou. Po piatej hodine musí byť parkovacie miesto vyprázdnené, ináč sa účtuje a my sme vtedy naozaj nejakú tú minútku meškali, alebo sme tam boli aj načas. Oni nás ale prekvapili a prišli o niečo skôr a auto odtiahli. S takýmito ľuďmi sa nedá príliš komunikovať, pretože oni to ani nevedia ináč, len hrozbami, o čom sme sa napokon aj na vlastnej koži presvedčili. Škoda, že to vtedy muselo tak dopadnúť...

Týždeň sme tam nešli, ale potom nás to prešlo, ale hlavne sme na to zabudli a znovu sme nabehli do starých koľají a pokračovali v našich dobrodružstvách, aby sme si nejako pomohli i zbohatli. Ja som už zabudol koľko som tam prehral a vyhral, ale jednu vec si pamätám, nebol som na tom zle a asi dve tisícky som si nahonobil...
9.8.2008

Text a foto: Ján Slovinec

stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Čítať 2937 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:09

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!