piatok, 25 jún 2010 21:56

Ako sa zo šustra učiteľ stal - 37. časť

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

XXXVII. časť - Odchod z New Yorku

 

Náš odchod do nového bydliska bol plánovaný z New Yorku, tak sme sa rozhodli, že ešte posledný víkend strávime tam, práve v tom meste, kde som môj pobyt na tomto kontinente začínal. Mike ešte predtým musel predať svoje auto, ale ten problém sa veľmi ľahko vyriešil, nakoľko náš kolega z práce a dobrý priateľ Tito našiel dobrého kupca z filipínskej komunity.
Na cestu sme už boli pekne pobalení, a tak nás nový taxikár Tito zviezol, ale s nami zároveň na hoteli pobudol aj posledné dva dni pred dlhou cestou na západ. Oslavovali sme od rána do večera, ale to neznamenalo, že sme len pili, hlavne oni dvaja, ale sme aj chodili a obzerali si naše známe miesta.
Bol čas na odchod. Rozlúčili sme sa na autobusovej stanici Greyhound, New York City, ktorá sa rozprestierala medzi Ôsmou až Deviatou Avenue a od Štyridsiatej až po Štyridsiatudruhú ulicu. Obom nám bolo aj tak trochu smutno za Titom, ale hlavne Mikovi, ktorý s ním robil už nejaký ten čas. Ešte predtým sme sa na rozlúčku aj vyfotili ako na Poslednej večeri za stolom. Cestu sme mali pekne dlhú pred sebou, niečo okolo tritisícsedemsto kilometrov. Trasa bola na diaľnici číslo Osemdesiat, ktorá začínala v New Yorku a končila v San Franciscu, California. Naším cieľom bolo mesto Salt Lake City v štáte Utah, nachádzajúce sa pri Sol'nom Jazere - Salt Lake, podľa ktorého bolo mesto aj pomenované.
Spoločnosť Greyhound, ktorá pôvodne začala v roku 1914 ako turistická spoločnosť, sa neskoršie spojila s ďalšími majiteľmi podobných spoločností a jej pôsobenie sa rozšírilo po celých Štátoch s takmer päť tisíckami autobusových staníc. Vytvorila sa veľká spoločnosť, ktorá mala vyše desaťtisíc zamestnancov a štyri tisícky vodičov. Greyhound neslúžil len ako cestovný systém, ale aj ako prepravný pre zásielky. Tým zároveň veľmi dobre konkuroval poštovým prepravcom, pretože za pár hodín mal nový majiteľ zásielku v rukách. Bol to akýsi vedľajší zárobok tejto obrovskej spoločnosti, ktorá si týmto prilepšila...
Rozlúčka s Titom bola dosť smutná, pretože to bol práve on, ktorý to odlúčenie najťažšie znášal. Vyzeralo to tak, ako keby zostal po našom odchode sám, hoci to nebola pravda, lebo mal rodinu a priateľov. Ale na druhej strane, keď človek strávi v práci s niekým denne 12 hodín je to predsa trochu iné. Po príchode domov sa trošku s rodinou porozpráva a musí rýchlo ísť do postele, aby bol na druhý deň pripravený na ďalšiu dlhú smenu v práci, v ktorej znovu vidí len tie známe tváre, ktoré mu vypĺňajú celý život. Na víkendy sa potom človek teší najviac, pretože si vždy dobre odpočinie, hlavne tým, že dobehne hodiny spánku, ktoré si nestihol odslúžiť počas týždňa plného pracovných povinností. Vtedy toho času na zábavu veľmi nezvýši, a tak víkend bola na to tá najvhodnejšia chvíľa. Dvanástky sú dosť náročné, lebo vyžadujú od človeka dlhú koncentráciu, ale hlavne výborný výkon. Tam sa majiteľ nepýta, či človek nemá aj krízu a či mu neubúdajú sily. Chce vidieť splnený úkon na sto percent!!!
Usadili sme sa s Mikom na sedadlách. Naše kufre išli do útrob autobusu, ale príručné tašky sme si nechali u seba, hlavne ja som mal u seba fotoaparát, pretože sme vedeli, že ho dosť využijeme.
Pohodlne usadení sme začali pomaly odchádzať z dohľadu mávajúceho Tita, ktorého smutnú tvár mám pred sebou až doteraz. Tiež sme mu mávali a on znovu späť, až sa mu autobus za zatáčkou pri východe celkom stratil z výhľadu. Išli sme bočnými uličkami a pomaly sa približovali k tunelu, ktorý spája New York so štátom New Jersey cez Hudsonov záliv. Väčšinou sa jazdievalo cez Lincolnov tunel, kde pred vstupom museli všetky vozidlá pribrzdiť a pripraviť sa na zastavenie pri platení mýta. Potom sa konečne začali preteky o kilometre - míle...
Pomaly sme prechádzali cez všetky naše známe okolité mestečká a nakoniec aj cez Pensylvániu, kde som vo východnej časti určitú dobu aj pracoval v známom rekreačnom stredisku Mount Airy Lodge, v Mount Pocone, ktorého história skončila neslávne. Až teraz som sa dočítal, že bývalý majiteľ, ktorý bol rodákom z Trnavy, alebo niekde z okolia a poznali sme sa, už nie je medzi nami. Neviem si to vysvetliť, čo hnalo ľudí v tomto nádhernom prostredí k tomu, aby dvaja z nich tu ukončili svoj život. Ten tretí, Ivanko Mistrík, to urobil o niečo neskoršie. Teraz sú už všetci traja v nebíčku, pretože aj tento pán spolumajiteľ a strýco, ako sme ho s Rudom medzi sebou volali, si zobral život ako 77 ročný, tesne predtým, ako mal ísť na súd a určite by bol odsúdený na výkon vo väzbe. Bol milionár a určite by nerád trávil svoje posledné roky života v inštitúcii pre tých, čo sa previnili. Údajne mal nejaké obchodné nezrovnalosti a následný bankrot svojej živnosti, ktorá kedysi veľmi prekvitala, keď ju v roku 1936 jeho teta s manželom založila. Nikoho by to ani vo sne nenapadlo, že to takto smutne skončí a všetko sa bude pod cenu rozpredávať, aby veritelia mohli dostať naspäť svoje peniaze. V kúpeľni si to rovno namieril na temeno hlavy a výstrel ukončil trápenie a beznádej človeka. Bolo to v novembri 1999, ako som sa to dozvedel z hrôzostrašného čítania správ o jeho úmrtí a o všetkom, čo tomu predchádzalo. Smutnou zhodou okolností bola aj smrť mojej matky, ktorá zomrela rukou vraha presne pred tridsiatimi rokmi, v novembri 1969...
Únava na nás doliehala, a tak nám nič iné nezostávalo, len na chvíľu zatvoriť oči a ponoriť sa do snov o novom mieste. Autobus sa na ceste nádherne húpal a my sme určite necítili ani jeden kamienok. Ak sme náhodou nejaký na ceste našli, perá autobusu ich tak utlmili, že sme o nich ani nevedeli, že sme ich postretli. V zadnej časti autobusu bol vľavo záchod, ktorý sme používali počas cesty. Bolo tam aj menšie umývadlo, aké bývajú v lietadlách. Bývalo v nich aj dosť nafajčené, pretože niektorí cestujúci rozjímajú v tých polohách najradšej pri poťahovaní si z horiacej cigarety. Celkovo to bolo dosť nešťastné obdobie pre nefajčiarov, pretože fajčiarom umožňovali všetko možné. Darmo určili posledné štyri sedačky len pre fajčiarov, keď všetok dym skončil aj tak až na prvých sedadlách, a tak deti trpeli najviac a samozrejme aj my, nefajčiari. Neskoršie tento priestupok sa už netoleroval a vyšiel nový zákon o ochrane všetkých ľudí pred fajčiarmi. Nikde na verejených miestach a v dopravných prostriedkoch sa už nesmie fajčiť. Vo vlakoch to ešte stále trvá vo vymedzených vagónoch, pretože tam fajčiari nemajú možnosť kde ísť, nakoľko jednotlivé zastávky sú od seba veľmi vzdialené. Ale to je už Amerika - nekonečná ako Veľká Rus...
Približovali sme sa k nočnému Clevelandu, do ktorého je z New Yorku 490 míl, asi 788 kilometrov. Tam sme mali prestávku, aby mohli vymeniť, ale hlavne vyčistiť sociálne zariadenie a občerstviť vzduch v celom autobuse. Ľudia napoly ospatí posedávali v čakárni na lavičkách a akosi nepretržite pokračovali v spánku. Po vyše hodinke sme sa všetci vrátili na svoje miesta i s novými pasažiermi. Všetci cestovali až do San Francisca alebo Sacramenta a odtiaľ po diaľnici číslo Päť na juh až do samotného Los Angeles, alebo potom na sever, do Portlandu, Oregonu, Seattlu, štátu Washington, alebo až do Canady, mesta Vancouver. Znovu sme sa ponorili do spánku, pretože bolo asi okolo dvadsiatejdruhej hodiny. Pred sebou sme mali ďalšiu zastávku v meste vetrov, Chicago The Wind City, ktoré bolo vzdialené ďalších 580 kilometrov.
Ani sme sa nenazdali a začali sme sa prebúdzať po spánku dosť dolámaní, však bodaj by sa človek mohol aj lepšie cítiť, keď spí v takej sedacej polohe, alebo viac-menej bdie. Cítil som sa veľmi mizerne, a tak som sa tešil, že sa s Mikom trošku poprechádzame počas ďalšej servisnej služby na našom autobuse, ktorá mala trvať niečo okolo dvoch hodín. Obrovský horizont nekonečne vysokých budov bol na obzore a pomaly a isto sme sa približovali, až sa mi tie budovy zastavili priamo pred nosom. Bol to autobus, čo ukončil toto nekonečné vsúvanie sa budov do mojho pohľadu, končiace niekde hlboko v hlave, niekde v mozgu pekne poukladané, aby sa tam všetky bezpečne vtesnali.
Bolo nádherné slnečné ráno, teplučko, vetrík pofukoval od obrovského jazera, ale my sme boli chránení hradbou tých obrovských budov. Niekde v centre sa výšila vtedy ešte najvyššia budova sveta Sears Tower, celá čierna a jagajúca sa od slnečných lúčov, ktoré na ňu dopadali z každého uhla. Popozerali sme sa po meste, aby sme si ho trošku osvojili a cítili sa v ňom, i keď len na kratučkú chvíľku, čo najpríjemnejšie. V parku pri jazere sme boli tiež chránení nánosom, takže sme jeho vetríky takmer necítili. Vyfotili sme sa v ňom na pamiatku, ja Mika a on zase mňa, aby sa nám spomienky zachovali aj takto. Po peknej prechádzke sme sa ešte stihli aj naraňajkovať a pokračovať do ďalšieho miesta nášho "výletu ".
Tým miestom bolo veľmi prítulné mestečko Des Moines v štáte Iowa, známe svojimi univerzitami. Bolo vzdialené okolo 547 kilometrov, takže dobrých 8 hodín jazdy. Ale cesta nám pekne ubiehala a už aj sme boli v Des Moines. Deň bol ešte pred nami, nakoľko sme tam boli asi okolo 19 hodiny. Tiež sme si odbehli na chvíľočku do mesta, hoci nie až tak ďaleko, lebo sme nemali takú dlhú prestávku. Tá hlavná bola v štáte Nebraska, v meste Omaha, ktoré bolo vzdialené asi 220 kilometrov. V Des Moines sme sa rýchlo vyfotili, niečo popozerali a ponáhľali sa, aby nás náhodou nenechali na autobusovej stanici.
Za niečo vyše dve hodinky, o dvadsiatejdruhej hodine sme boli v samotnej Omahe, keď už bola tma. Tu bola prestávka asi dvojhodinová. Mali sme dosť času, aby sme si pozreli nočné mesto, ktoré sa ťahalo smerom do kopca, a tak sme si aj trošku zašportovali a dobrú hodinku sme chodili. Bolo to výborné aj na uvoľnenie svalstva a spálenie nejakých kalórií, ktoré sa v sede ťažko spaľujú. Vtedy som nemal problémy s udržaním hmotnosti. Kiežby to bola pravda aj dnes po toľkých rokoch. No ale s tým už nič nenarobím. Už som aj zabudol, čo sme si dali na večeru, ale bol som spokojný.
A už sme sa znovu viezli po diaľnici na ceste do Wyomingu. Celá Iowa a Nebraska je rovina, rovina, nekonečná rovina, kde sú na poliach nekonečné lány kukurice. Asi by som tam veľmi nerád býval, pretože ja musím mať na ceste nejaký ten hrbolček, najradšej nejakú horu o výške niekoľko tisíciek metrov, aby som mal svoj cieľ každý deň pred očami. Ďalšia zastávka bola v meste Cheyenne, vzdialenom 810 kilometrov, takže výlet na celý deň. Už druhá noc v autobuse v sedacej polohe ma začala dosť zmáhať a naviac k tomu autobus začínal aj dosť zapáchať od cestujúcich, ktorí svoju hygienu veľmi striktne nedodržiavali. Topánky dole a nohy vyložené na operadlách. Museli sme s Mikom občas spolupasažierov požiadať, aby si dali nohy pod sedadlá na zem, tam kde patria.
Dosť uzimení sme dorazili do ranného Cheyenne, ktoré bolo ako Ghosttown - mesto duchov. Bodaj by aj niekto bol hore, keď bola nedeľa a ešte len ráno asi okolo deviatej hodiny. Väčšina sa už určite v kostole k Pánu Bohu modlila a žiadala o odpustenie hriechov, alebo len požehnanie si požadovala. Prešli sme si toto prázdne mestečko až ku Capitol Building, kde sídli vláda. Zastávka bola neďaleko známeho železničného centra západu, ktoré nádhernou krajinou, mohol by som povedať až panenskou, prepájalo štáty Wyoming a Utah na diaľnici číslo 80.
Ďalšia a konečná zastávka bol vzdialená 708 kilometrov, takže dobrých 9 hodín jazdy. Nádherná príroda s mnohými farmami poblíž diaľnice, kde človek na nekonečných lánoch mohol zhliadnuť aj koníky a kravičky. Slnečné lúče ich stuhnuté telá pomaly a isto zohrievalo po ľadovej hviezdnej noci bez obláčka. Sú to najchladnejšie noci, keď tesne nad zemou sa mrázik objaví na stebielkach trávy a zatrasie človekom ako osikou. Takáto predsa polopúšťnatá krajina je.
Pri vchádzaní do štátu Utah sme šli pomerne dlhý úsek v hornatých miestach a postupne sme schádzali do doliny, kde bolo mesto Salt Lake City, vo výške 1288 metrov nad morom a my sme zostupovali dole do mesta. Vysvetlenie bolo jednoduché, veď Cheyenne je vo výške 1848 metrov nad morom.
Dorazili sme v podvečer a ani sme sa netešili na prehliadku mesta, ale hneď sme sa hrnuli do motela, v ktorom sme mali zaistený nocľah na najbližšie dni. Ten motel sa volal Kendell a to meno mi nejako utkvelo v pamäti, pretože som s ním aj tak trošku spojený. Prišli sme, osprchovali sa a zaľahli...
8.10.2008

Text a foto: Ján Slovinec

stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

 

 

 

 

 

 

Čítať 2684 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:09

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!