XIII. časť - Bitkári
Ale dlho to nevydržalo. Darmo je, veľa ľudí emigrovalo a našlo sa medzi nimi aj dosť takých, ktorí nemali najpríjemnejšiu povesť, čo sa s nimi vliekla počas celých ich životov ako strašiak, ktorého sa striasť nemôžu. I takých ľudí tam človek stretol a vyhnúť sa im nemohol. Skrátka nedalo sa to, aj takí tam patrili. Musel sa každý z nás aj na to neočakávané zlo pripraviť, pretože ak nebol pripravený, bol niekedy aj nepríjemne šokovaný...
Navyše aj policajti bývali veľmi často benevolentní, slepí a hluchí, lebo takí aj chceli byť, a nikto nemohol proti tomu nič urobiť. Skrátka, nemali záujem sa starať do rozkolov emigrantov, ktorých považovali iba za menejcennú skupinu ľudí, ktorá sa rozhodla odísť za lepším životom. Nemali záujem a boli dosť úzkoprsí na to, aby sa trochu viac snažili, tak ako by sa aj mali. Odtiaľto-potiaľto a ani o centimeter viac, často ani to základné pre bezpečnosť nedokázali urobiť a tak napätie nastalo vždy, keď sa niekto nedokázal kontrolovať...
Prišla skupina ôsmich Albáncov a boli to všetko mládenci vo veku od 18 až po 25 rokov. Ten najmladší bol celkom príjemný človek, vzdelanejší a vedel aj po francúzsky, takže sme sa s ním všetci spriatelili. Ani to netrvalo dlho, keď sa niečo prihodilo a títo Albánci sa zmenili na krvilačných a nebezpečných ľudí. Akurát ten jeden sa radšej tomu vyhýbal, hoci musel nesúhlasne a s nevôľou pozerať na nich. Ale patril k nim a podporiť tú druhú stranu, znamenalo stať sa ich nepriateľom. Títo siedmi zloduchovia vyčínali v karanténe, ale policajti sa stali zrazu nečinní, tvárili sa, že nevidia problémy a nechali ľudí, nech si to sami medzi sebou riešia i keď sa pozabíjajú, alebo prinajmenšom tažko zrania. Dokonca aj vraždu, či jej príčinu, považovali za bezpredmetnú situáciu, ktorá sa ich netýkala. Bola to vražda človeka, ktorý terorizoval skupinu ľudí, ktorá s ním bývala na tej istej izbe. Všetci žili v denno-dennom strachu a v noci mávali tie najhoršie sny, báli sa či prežijú do rána, alebo či budú môcť prežiť ďalší deň, aby boli bližšie k ich vytúženému cieľu na slobode. Tento človek sa naozaj nevedel vyrovnať s normálnym životom a trýznil ľudí, tak isto, ako to robieval predtým v légiách. Hrôza sa preniesla do celej skupinky ľudí, ktorá sa musela rozhodnúť: buď oni, alebo on. Pretože keby to nebol on, tak by to boli oni, postupne po jednom. Mali možnosť ho veľmi dobre spoznať. Hlavne keď si vypil sa premenil na toho najhoršieho vyvrheľa ľudskej spoločnosti. Nenávidel každého, dokonca aj svojho spoločníka, ktorý s ním slúžil v légiách, lenže tento vedel lepšie krotiť svoje vášne. I tak bol jeho spoločníkom, takže obavy ostatných boli opodstatnené. Nebudem opisovať, čomu všetkému sa títo ľudia na izbe s ním museli podrobiť. Stalo sa to, čo sa stať malo a život išiel ďalej...
Albánci si zasadli na jedného Poliaka, ktorého však nedokázalo podporiť ďalších 33 jeho krajanov a ani sa ho nezastali proti presile Albáncov, ktorí boli vždy v tlupe a nikdy neboli osamote. Nikdy nie osamelí. Boli ako svorka vlkov, ktorá chodila všade veľmi hladná a hľadala korisť. Prechádzali sa chodbou ako skupina provokatérov, pripravená potrestať hocikoho, kto len zlý pohľad na nich uprie. Nikdy som sa nedozvedel dôvod ich sporu s tým chudákom Poliakom, ktorého skoro ubili nohami zo stoličiek. Nešťastím bolo aj to, že ďalší Poliaci chodili ako vystrašené kurence po dvore a nechceli sa zapodievať týmito primitívnymi praktikami, každý sa snažil prežiť toto obdobie, aby mohol začať niekde úplne inde. I keby som aj bol chcel niečo urobiť a potrestať túto bandu vyvrheľov, nenašiel som porozumenie. Určite som predtým spomenul aj jedného muža, ktorý nešťastnou náhodou usmrtil človeka. Ten sa obával, aby niekomu neublížil. Pamätal si, ako po jeho úderoch ten človek skonal a viac nevydýchol. Bolo to kus chlapa, dobrých 195 cm a so svojou 120 kg hmotnosťou by si bol určite poradil, keby bol mal pomoc. Lenže on sa tiež chcel dostať za brány hlavného vchodu tábora a tiež chcel vyjsť raz na slobodu a byť voľným ako ten vták, ktorý denno-denne vyťukával v zime na naše okná, keď ešte potravy veľa nebolo. Snažil sa zmeniť svoj život.
Chudáka Poliaka surovo zmlátili, hlava mu krvácala od tvrdých rán votrelcov a telo mal samú modrinu. Museli ho previezť do nemocnice. Už som ho potom nikdy viac nevidel, takže neviem ako sa skončila jeho púť za tým, čo si vysníval, tak ako každý z nás, čo sme odišli ďaleko od svojich domovov.
Albánci vôbec neboli potrestaní a naďalej tam zotrvali! Čudné to konanie rakúskych policajtov, ktorí sa tak do pŕs udierali, akí sú spravodliví a bezchybní. Nič sa nezmenilo a tí votrelci naďalej chodievali s nebezpečnými zbraňami v rukách. Neviem ako to dopadlo, pretože zanedlho som odišiel. Určite všetkých Albáncov neskoršie vysťahovali mimo tábora a dali im ubytovanie v niektorých penziónoch na okolí, tak ako dávali aj väčšine rodín, aby mali svoje súkromie. Bola tam aj obava, aby sa im nepomstili tí Poliaci, čo žili v tábore, pretože sa to k nim donieslo, keď popod oknami postávali a rozprávali sa s nami z karantény. I naši Čechoslováci sa pristavili na slovíčko, na dve.
Nám slobodným to až natoľko nevadilo, takže sme nemali väčší problém žiť aj v spoločnosti nepredvídateľných individualít. Stále mi však vadí to, že sa ani jeden Poliak toho chudáka nezastal a nič neurobil. Určite, keby sa to bolo stalo nášmu Čechoslovákovi, a bolo nás tam iba päť, museli by si Albánci dávať pozor na svoje zdravie, pretože by sme ich nenechali v kľude robiť si to, čo sa im zachce s ich primitívnym zmýšľaním. I toto je stránka utečeneckého tábora, ktorý mi niekedy pripomínal aj väzenie plné kriminálnikov, ktorým na ničom nezáleží a svoje chúťky si vybíjajú na nevinných spoluväzňoch. Mafia v najväčšom možnom štýle. Bratia Poliaci ma veľmi sklamali a nikdy im to nezabudnem, že sa nesnažili vôbec nič urobiť, hoci ich bola obrovská presila, mohli Albáncov aj zvalcovať. Nestalo sa tak a všetci zaliezli ako slimáci do svojej ulity, keď na nich trošku vody prskneš. Nevídane rýchlo sa stiahnu a nevyjdú von veľmi dlho, aby boli chránení od nepríjemného okolia, ktoré im spôsobuje bolesť. To presne som videl u mojich bratov, ktorých som si dovtedy tak obľúbil. Neskoršie som im všetkým odpustil, ale nikdy nezabudol, čo mohli urobiť pre svojho človeka, ale rozhodli sa nič nepodniknúť a nechali ho chudáka samého bezradného napospas divokej čvarge, ktorá bola nemilosrdná....
Týmto to nekončilo, bitky boli na denno-dennom poriadku a tak policajti boli predsa prinútení dosť často zasahovať. Ich obušky neostávali nečinné, ale lietali vzduchom a dopadali občas i na telá nevinných ľudí, ktorí sa tam náhodou vyskytli. Keď človek raz vyšiel, nebezpečenstvu sa nevyhol a musel byť stále v strehu, nakoľko niektorí boli ako zlí psi práve z reťaze odtrhnutí a napádali každého, kto sa im do cesty priplietol. Boli ako bezduché krvilačné stvory, ktoré iba zrakom bez mozgu reagovali a srdce bolo niekde ďaleko od nich, cudzie, im nedosiahnuteľné...
20.11.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-