piatok, 08 august 2014 16:43

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal (78. časť) - Maďarsko

Napísal(a) John Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

js 78 R1-87aMaďarsko.  
Vybavil som si víza na 6 mesiacov a šiel som do Budapešti. Tam som na hlavnej stanici zaplatil ubytovanie v starej Budapešti v časti Buda a pobral som sa po zaplatení do nového miesta bydliska. Privítala ma pani domáca, ktorá sa mi starala o stravu a moju izbu, aby som mal bezstarostný život, keď som po celé dni pracoval, alebo bol na prechádzkach Budapešťou. Kuchárka to bola výborná. Býval som v paneláku a bolo to tam presne ako doma. Strávil som tam potom štvrťroka, lebo som dostal aj prácu ako lektor angličtiny na jednej súkromnej jazykovej škole. Hneď na to som aj začal vyučovať letný kurz, a tak som nemusel načierať do mojich zásob, ktorých bolo ešte stále dosť na prežitie aj troch rokov.
Býval som asi na šiestom poschodí, a tak som mal výborný výhľad aj na Dunaj a most, ktorý šiel okolo Margit-sziget ostrova, kde som pravidelne chodieval. Boli tam aj bazény, tak som sa tam vždy dobre zrelaxoval a nabral nových síl. Pred naším panelákom bol neďaleko aj nekonečný mestský park, kde boli futbalové ihriská a občas som si zopár zápasov aj zahral. Už som tam bol pravidelným hosťom a všetci sa snažili komunikovať so mnou v angličtine. Ja som potom opätoval ich láskavosť

js 78 01zase tou mojou akou-takou maďarčinou a bolo to výborné po celú tú dobu, čo som tam zotrval.
Prichádzal víkend a s ním aj návšteva mojej rodiny – brata, švagrinej a ich dcéry. Domáca pani pripravovala niečo dobrého na večeru, pretože naši vyrážali z Karvinej, kde žili, a cesta do Budapešti im trvala dosť dlho. Bolo to v piatok, keď na večer konečne dorazili na hlavné vlakové nádražie. Určite by ma asi len ťažko hľadali, tak som sa postavil tak, aby sme sa nemohli minúť. Odtiaľ sme šli taxíkom priamo do nášho miesta. Pani domáca akosi ožila a veľmi sa okolo nich mala, najmä okolo dievčatka, mojej netere. Komunikovať nemohli, tak len ja som rozhovor tou mojou maďarčinou akosi ustál a všetci sa popredstavovali. Uložila ich ku mne do izby, pretože iná voľná tam nebola. Našťastie tam boli dve váľandy, na ktorých spali dievčence. Ja som si s bratom ustlal na zemi a to sme si to zopakovali ešte ďalšiu noc až do nedele. Dlho do noci sme sa zhovárali a spomínali na naše detstvo, ktoré sme spolu prežili. Potom sme sa rozišli, keď brat odišiel do banského učilišťa v Orlovej, kde potom aj strávil celú svoju kariéru baníka od roku 1958 do 1991, takže plných 33 rokov sa pod zemou pohyboval ako krtko. Nakoniec skončil ako kombajnista na uhlie a vedúci čaty, ktorá pracovala aj na vytvorení rekordov v ťažbe uhlia. Vtedy to jednoducho nazývali Brigáda socialistickej práce...

Bola sobota a po raňajkách

sme sa vybrali na prechádzku Budapešťou. Nadchýnali sa týmto prekrásnym mestom na každom kroku, pretože Budapešť je skutočne nádherná a bol by som tam schopný žiť aj celý život. Cítil som sa tam ako v Bratislave, akurát jazyk sa tam iný používal. Na druhej strane som absolvoval tréning v maďarskom jazyku už v útlom detstve a vedel som celkom slušne komunikovať. Pomáhali mi v tom moji starí rodičia, hlavne babka, ktorá ma učila nielen maďarčinu, ale aj nemčinu. Išlo mi to celkom dobre a potom som si tie základy oprašoval v škole, hlavne nemčinu. Maďarčinu som zase využíval počas rokov, keď som bol na celoslovenskom učilišti v Nitrianskej Strede. Mali sme tam veľmi veľa učňov z južných miest a obcí, takže maďarčina sa šírila nekonečnými chodbami kaštieľa, v ktorom sme vtedy bývali a vzdelávali sa v našom budúcom povolaní – ako obuvník zákazkovej ručnej obuvi.
js 78 07Tiež sme sa na záver zastavili aj na ostrove Margit-sziget, kde bola s nami už aj pani domáca a tiež si to všetko pekne vychutnávala. Na večer sme odchádzali domov už pekne unavení po dvoch výletoch, po rannom Budapešťou a potom po poobedňajšom tu na ostrove, ktorý je naozaj skutočne prekrásny. Urobili sme si tam aj zopár záberov, aby sme mali spomienku, pretože sme nevedeli kedy sa zase uvidíme. Brata už neprenasledovali, teraz mu už dali pokoj, akurát hneď po mojom odchode ho dosť terorizovali, či o mojej emigrácii náhodou nevedel. On ale nič ani len netušil, pretože som musel môj odchod do cudziny veľmi tajiť, aby som si ho neprekazil. Naviac sme od seba bývali pekný kúsok, on v Orlovej a ja v Trnave. Lúčenie na stanici bolo veľmi smutné a brata to tak dojalo, že mu slzy vyhŕkli a rozplakal sa. Myslel si, že sa asi už nikdy neuvidíme, čo sa však nestalo. Za tri roky padla železná opona a my sme sa znovu stretli.
js 78 R1-52aČas letel a bol tu ďalší víkend, ktorý mi sem do Budapešti zavial ďalšieho hosťa. Bol to môj výborný priateľ Maroš, ktorý mi pomohol nájsť v sebe dosť síl na to, aby som sa podujal pred 7 rokmi odísť navždy z domoviny. Vtedy som nemohol ani len tušiť, že presne za desať rokov sa to všetko prevalí a sloboda znovu zavíta do mojej rodnej zeme. Ja som to všetko sledoval už iba z diaľky. Nakoniec to všetko dobre dopadlo a mohol som plánovať ďalší výlet do Európy. Teraz už aj do mojej rodnej vlasti. Dlho do noci sme spomínali na staré dobré časy, keď sme boli o niečo mladší a užívali si života. On sa ešte v roku 1973 v septembri oženil a po svadbe sme sa spoznali vďaka jeho manželke, ktorá pracovala v našom podniku pozemných stavieb v Trnave. Bolo to veľmi roztomilé žieňa a mimoriadne sa mi páčila. Mala v sebe niečo magického, ktoré lákalo všetkých mužov v jej okolí. Ten jej bol však predsa len najlepší a toho najviac aj milovala. Mali dve nádherné detičky. S ich synom Maroškom som občas strávil aj pekné chvíle, keď som bol u nich na návšteve. Tesne pred mojím odchodom sa im narodila aj dcérka Mišelka, ktorú som stihol vidieť ešte v perinkách. Bol to roztomilý poklad s modrými okáľmi a blonďavými vláskami. Keď som ju potom po 13 rokoch po prvýkrát videl, ani som ju nepoznával v aké švárne dievčatko sa premenila. Rozlúčili sme sa s Marošom, ale na vlakovú stanicu sme nemuseli ísť, pretože prišiel za mnou na svojom žiguláku - Lade. Je to skutočne nádherné auto a i teraz po rokoch sa mi stále ten jeho vzhľad veľmi páči. Boli to naozaj veľmi vydarené vozidlá.

Pomaly sa mi napĺňal čas

js 78 One block right of Antall Jozsef Ave.  Balassi Balint Street next to Biarritz Cafe and Pet Shopv Budapešti, lebo som medzitým na víkendy chodieval aj do Viedne a okolia a robil si kontakty. Nakoniec som predsa len odišiel do malinkej dedinky Neuhaus, ktorá bola veľmi pekná a útulná. Sedela v dolinke obkolesená samými kopcami, v strede dediny s jazierkom, kde trávievali svoj voľný čas domáci, ako aj utečenci, ktorí tam prebývali v dvoch penziónoch - hoteloch Stephanie a d'Orange. Kedysi to boli kúpeľné hotely pre turistov, lenže asi sa ekonomika dosť negatívne otočila, a tak prišli o stabilných návštevníkov. Teraz dotáciou štátu a zároveň aj Ženevskou konvenciou o utečencoch, mohli prechodní hľadajúci slobodu mať kde hlavu skloniť a nasýtiť sa. U direktora - majiteľa som si už dopredu zaistil ubytovanie v tomto prekrásnom prostredí. Stretával som sa s mnohými rodinami, ako aj samotnými ľuďmi, ktorí sa pripravovali na ďalšie prestupovanie do novej zeme. Bola to buď Amerika, Kanada, Austrália, ale niektorí zostávali naďalej v Rakúsku, kde chceli žiť. Ja som tiež chcel zostať v Rakúsku a žit tam, ale okolnosti ma zaviedli až do Ameriky.
js 78 R1-66aRozlúčil som sa s pani domácou v Budapešti, ktorú tiež slzy zaliali a odišiel som do Neuhausu, kde som mal už aj nové miesto zabezpečené. Po príchode som sa tam usadil na izbe, kde sme boli viacerí. Bolo náš tam asi päť alebo šesť. Boli zo Slovenska a jeden z nich bol z Čiech. Boli to všetko mládenci vo veku 18 až 20 rokov, takmer ako by boli moji synovia a ja akoby otcom bol by som im...:) Chodievali sme do okolia na dlhé výlety výlučne pešo, a tak som toto miesto za chvíľočku spoznal ako svoju dlaň. Tiež som tu objavil tajnú vášeň, ktorú som v sebe mal na pár rokov skrytú, a to boli kasína - hazardné hry, čo znie veľmi hrozivo, pretože je to len hra, ktorá iba o pár peniažkov človeka oberie, ak si nedá pozor. Nesmie sa nechať zaslepiť čiastočnými vavrínmi, ktoré ho občas postretnú. Neodolal som, a tak naše prvé zastavenie bolo v neďalekom Badene, kde sme sa autobusom alebo vlakom dopravovali. Ale moje prvé hranie začalo až vo Viedni a potom som chodieval raz do Badenu a potom zase do Viedne. Začalo sa to celkom nevinne, keď som si sadol za ruletu a položil som tisíc schillingov na čiernu a vyhral som. Potom som to ešte raz urobil a v ten večer som s tým aj skončil. Ostatní sa snažili tiež aj v iných hrách, ako na Black Jack - očku - 21. Na druhý deň som znovu prišiel a znovu som si to skúsil po dvakrát a vyšlo to. Domov som odchádzal veľmi spokojne a so štyrmi tisíckami. Robil som to potom takto asi dva týždne a zistil som, že sa mi celkom darilo, keď som to len dvakrát za večer urobil a porúčal sa. Po dvoch týždňoch sa vo mne prebudila obrovská vášeň začať si týmto spôsobom celkom slušne aj zarábať. Aký som len zaslepený a naivný bol a myslel si, že to bude do nekonečna. Stal sa zo mňa dosť zaslepený hráč, akých je všade plno...
(Nedeľa, 20. júla 2014)

Ján Slovinec

(POKRAČOVANIE)

 

 

Čítať 2515 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:21

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!