sobota, 16 august 2014 13:51

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal (79. časť) - Rakúsko a Taliansko

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

js 79 Vieden-7aRakúsko a Taliansko. Mal som už vyše stotisíc schillingov v zásobe, a tak som začal rozhadzovať siete aj na iné hry, čiže nielen ruletu a očko som hrával, ale začal som skúšať aj kráľovskú hru Baccarat. V tej sa naozaj nedalo krupierom veľmi manipulovať, pretože automat zamiešal karty niekoľkokrát a potom sa v krabičke posúvali po stole. Hráči a krupier karty vyťahovali len zospodu, takže to bolo naozaj len na šťastí bez vonkajších ovplyvnení, ako sa to dá robiť v očku, kde krupier je kúzelník a rukami čaruje. Taktiež v rulete sa dá dať zospodu magnet a ten guľôčku len tam pritiahne, kde sa to najviac hodí. Tu niečo podobné nehrozilo, a tak som len a len túto hru hrával. Vyhrával som stále viac, ale občas sa mi aj nedarilo. Bolo to vždy veľmi zaujímavé, ak som v Badene prehral tridsať tisíc, šiel som to znovu skúsiť do Viedne. Odtiaľ som sa potom už taxíkom viezol rovno do Neuhausu, za čo som zaplatil niečo vyše päťsto schillingov, ale vo vrecku som mal už vyše päťdesiat tisíc, takže aj stratu som mal naspäť a k tomu naviac nejaké drobné k dobru. Veľmi som takto riskoval, ale aj dosť vyhrával i keď len o trošku pomalšie. K úspechu mi dopomohol takzvaný progresívny systém, ktorý som si naordinoval

a celkom dobre sa mi takto darilo. Vždy som zdupľoval stratený vklad, čiže to vyzeralo asi takto; tisíc, dve tisíc, päť, desať a potom posledný vklad dvadsaťpäť. Po týchto útrapách som nakoniec vyhral iba sedem tisíciek a potom som sa pobral celý vynervovaný domov. Vždy som si ale stále do hlavy vtĺkal, že však predsa stále hrám len s vyhratými peniazmi z kasína, a tak som sa vždy ukľudnil. Prišiel november, ktorý sa mi veľmi vydaril, hlavne po 6. novembri, keď som z Viedne odchádzal s čistou výhrou sto tisíc schillingov, doteraz najvyššou. Na druhy deň, čiže 7. novembra bol ten zlomový deň, keď som dokázal na Baccarate vyhrať tristotisíc schillingov, a tak som sa rozhodol, že si na druhý deň kúpim nejaké vozidlo, ktoré ma bude spoľahlivo presúvať po okolí a najmä na výletoch do kasín. 

js 79 Vieden-9

Na druhý deň

sme sa dostavili do predajne použitých vozidiel v Badene a kúpili sme Chryslera s automatickou prevodovkou, ktorý bol o niečo väčší ako Fiat. Bolo to auto veľmi ekonomické, a tak sme ho večer znovu vyskúšali na ceste do Viedne. Znovu sa mi zadarilo a zinkasoval som vyše sto tisíc schillingov a doplnil si zásoby, ktorých som mal vtedy už okolo pol milióna schillingov. Nestihol som si vybaviť bankové konto, a tak som na výlete mal všetky peniaze u seba. Naviac by som v Taliansku, kde sme sa chystali, ani nemohol nikde peniaze vybrať. Vtedy ten systém ešte tak nefungoval, takže toto bolo najlepšie riešenie v danej situácii, nakoľko som chcel každý deň pokračovať v hraní v kasínach. Bola to akási moja nová droga, ktorá ma hnala dopredu, pretože stále som si myslel, že neprehrám toľko, aby som skrachoval. K tomu som mal ešte dosť peňazí v poštovej rakúskej banke v Neuhause, takže keby som hneď všetko stratil, ešte stále som mal dosť, aby som sa nemusel triasť o prežitie. Stále som bol vo veľkom pluse a to ma dosť utešovalo.
Moji dvaja spolubývajúci ma začali prehovárať, či by sme si nemohli popozerať trošku aj okolie. V Taliansku som nikdy nebol, a tak sme si vybrali práve túto exotickú krajinu. Vybrali sme sa na pár dní, že sa prevezieme naprieč celou čižmou kontinentu až celkom na samý juh. Plánovali sme vidieť všetky významné mestá a kultúrne pamiatky. Vyrážali sme nejako po 16. hodine, keď už sa začalo pomaly zmrákať a svetla ubúdalo každou minútou viac a viac. Nemali sme presné plány, kde budeme nocovať, a tak sme všetko improvizovali, skrátka, ako sme sa v danom okamihu cítili. Oni boli naviac mojimi hosťami, a tak si mohli vyberať, kde pôjdeme, kde prenocujeme a kde sa najeme.

Prešli sme cez veľmi známe mestá,

ako Graz, kde sa blízko v Thale narodil aj slávny Terminátor Arnold Schwarzenegger, Klagenfurt, kde sa zase narodil známy spevák Udo Jurgens a potom cez veľmi známy Villach. Boli sme už na úpätí hor a začali sme stúpať do nekonečných kopcov. Hmla nás začala pomaly zaťažovať, hoci sme už boli iba kúsok po takmer päťsto kilometrovej jazde v najbližšom mestečku, o ktorom sme nemali ani potuchy aké je. Boli sme niekde na okraji, keď nás hmla celkom zakryla a ja som zrazu ani pred auto nevidel, pretože bola taká hustá. Boli sme v mestečku Udine. Jeden z mládencov vyšiel pred auto a pomaly hmatal v priestore, či tam nejaké auto nie je náhodou zaparkované, aby sme do neho nevrazili. Bolo to mojich najdlhších sto metrov, aké som kedy v živote, celý vynervovaný v obavách z havárie, absolvoval. Potom sa hmla zdvihla a uvideli sme pred sebou mesto, ktoré už pomaly zaspávalo, nakoľko bola polnoc a my sme boli dosť unavení na to, aby sme ďalej pokračovali. Uvideli sme zrazu nejakú vilu, z ktorej sa ozývali posledné výkriky zábavy a tak sme sa tam zastavili. Našťastie nejakí ľudia vedeli po anglicky a spojili ma s majiteľom vily a zároveň aj baru. Veľmi milo nás prijal a pozval nás dovnútra. Poslední hostia už odchádzali, tak sa začal starať o nás. Niečo nám narýchlo uvaril, pretože sme trošku aj vyhladli a potom sme sa uložili v izbe, ktorú nám pridelil. Keď sme ráno po raňajkách odchádzali, šiel som mu zaplatiť za izbu a stravu, ale on ma dosť šokoval, keď mi povedal, že nám nič účtovať nebude a že to bolo jeho potešením, keď mohol Američanom pomôcť. Veľmi som sa mu poďakoval a odchádzali sme veľmi spokojní na ďalší úsek cesty. Namierili sme si to rovno do Benátok, kde sme plánovali stráviť príjemný deň.
js 79 Vieden4

Keď sme dorazili do Benátok,

bola už nedeľa 9. novembra. Zaparkovali sme auto na verejné parkovisko a zaplatili. Ja som už v hlave mal ďalšie plány ako si odskočiť na Lido do kasína, ale predtým sme si mestečko pekne vychutnali. Urobil som zopár záberov mesta, ako aj spoločných záberov. Keď som stojan nechcel vždy používať, požiadali sme ochotných turistov, aby nás vyfotili. Vyberali sme si výhradne šarmantné dámy, ktoré to s radosťou robili. Mali sme pritom vždy veľkú zábavu a dokonca sme raz aj jednu krásku chceli zobrať na cestu so sebou, lenže tá mala iné plány, lebo sa chcela vrátiť na sever a my sme išli postupne viac a viac na juh. Benátky sú naozaj veľmi čarovné mesto. Boli sme na námestí sv. Marka a nekonečne vysoká veža, ktorá tam stála, nám veľmi učarovala. Keď sme boli už navrchu, pozeral som sa na okolie celého zálivu a fotografoval som si ho. Tu zrazu sa mi holúbok začal pozerať rovno do objektívu, a tak som si toho fešáka aj zvečnil. Ani sa mu odtiaľ nechcelo ísť a začal ešte viac hrkútať. Možno aj nejaké zrnko chcel, ale v tom som mu nemohol pomôcť, nakoľko okná boli zavreté a ja som žiadne zrnká u seba nemal a ani kúsok chleba, čo by som mu bol mohol dať... Odskočili sme si do reštaurácie priamo na námestí Marca Pola a dali sme si nejakú taliansku špecialitu. Mládenci si schuti zajedli a vypili po pár pivách. Potom sme si ešte aj nejaké pribalili na cestu, aby sme neboli smädní. Ja som ale len ovocné šťavy pil, aby som sa lepšie cítil a mohol bezpečne šoférovať. Mal som predsa zodpovednosť, aby sme sa všetci v zdraví domov do Rakúska vrátili.
js 79 Vieden-2

Nadišiel čas, aby sme sa pozreli aj po kasíne,

a tak som aj jedno špeciálne našiel. Bolo v nádhernej historickej budove s výhľadom na Canal La Grande. Pri vchode som odovzdal pas, aby si ma pozreli, či som v ich databáze a potom ma vpustili dovnútra, aby som si našiel nejaké dobré miesto. Mládencov nevpustili, lebo boli len v džínsach a obleky so sebou nemali, respektíve ani žiadne nevlastnili. Všetci tam boli pekne vyobliekaní, pretože to bola vždy veľká spoločenská udalosť, presne ako aj v Rakúsku. Mal som šťastie, že som o tom vedel a ten oblek som mal oblečený. V Amerike, keď som do Atlantic City chodieval, nikomu nevadilo ako som oblečený. Dôležité bolo byť celý odetý a mať peniaze na hranie.
Vyhľadal som si tri stoly s ruletou. Dva boli v jednej miestnosti a ten tretí vo vedľajšej, a tak som pulzoval od stola k stolu. Bol som prekvapený, že mi to povolili, pretože v Amerike to nie je povolené a krupier vždy odtlačil môj vklad nabok. Ako na neuverenie všimol si ma jeden z upratovačov podlahy s metlou, ktorý zbieral ohorky z cigariet a vymieňal popolníky za nové a čisté. Vždy keď som vyhral zdvihol do výšky ruku s palcom hore. Keď som o vklad prišiel, tak dal zase palec dole. Myslím si, že sa mi celkom dobre darilo, pretože za necelú hodinku som odchádzal z kasína so sumou desať miliónov lír, čo bolo asi sto tisíc schillingov. Ako veľkému môjmu fanúšikovi som mu dal za odmenu desať percent z mojej výhry. Bol veľmi šťastný, pretože to bolo toľko ako jeho mesačný plat. Veľmi mi mával, až ho ruka musela rozbolieť, chudáka, a ja som mal dobrý pocit...
(Nedeľa, 20. júla 2014)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

 

Čítať 2472 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:21

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!