piatok, 22 august 2014 21:27

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal (80. časť) - Taliansko

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

js 80 taliansko-1aTaliansko.

Z Benátok sme vychádzali, keď sa začalo už stmievať. Neplánovali sme konkrétne kde pôjdeme, ale asi sme chceli prísť do Ríma ešte pred polnocou. Vzdialenosť to bola celkom slušná, 550 kilometrov, ale po diaľnici sa to dalo celkom dobre zvládnuť za niečo vyše päť hodín. Dalo sa ísť až 130 km za hodinu, takže s menšou prestávkou asi za vyše päť a pol hodiny. Nakoľko sa pomerne rýchlo stmievalo, videli sme menej a menej z okolia diaľnice. Prebehli sme rýchlo cez mestá Rovigo, Ferrara, Bologna a rozhodli sme sa, že menšiu prestávku si dáme vo Florencii. Bolo to niečo vyše 260 kilometrov, takže to už bol pravý čas na trošku odpočinku.
Odbočili sme z diaľnice a zamierili sme rovno do mesta. Čakalo nás tam nepríjemné prekvapenie. Bolo to tam ako v historickom filme, keď som po celom námestí videl horieť odpadkové koše a stoly boli všade poprevracané. Už len ozbrojení rytieri s mečmi mi tam chýbali, aby som mal pocit, že som teraz v stredoveku. Boli sme všetci traja zhrození, že čo sa tu tohto 9. novembera 1986 mohlo len udiať. Rýchlo sme si mohli len vydedukovať, že futbalové mužstvo Fiorentina musela svoj zápas doma vysoko prehrať, alebo toto je ich nezvyčajné

oslavovanie výhry. Teraz som hľadal úpenlivo na Google, či tam niekde nie je zmienka z tohto dňa, ale bohužiaľ sa mi to nijako nedarilo zistiť. Teraz si môžem myslieť obe možnosti. V každom prípade to bol pre nás veľký kultúrny šok! Chytro sme sa odtiaľ vypratali, pretože všetky obchody boli už dávno pozatvárané z hľadiska bezpečnosti, alebo aj z iného dôvodu. Preleteli sme mesto a konečne sme sa ocitli na diaľnici. Netrvalo to ani dlho, keď sme objavili odpočívadlo s bufetom. Takých sme potom v Taliansku navštívili ešte niekoľko, aby sme sa vyhli zbytočnému zdržiavaniu sa v ceste za naším cieľom. Zaparkoval som na parkovisku a vošli sme všetci traja dovnútra. Bolo tam tichučko ako v knižnici a tak sme sa poobzerali dookola, kde by sa nám najlepšie sedelo s dobrým výhľadom na celý bufet. Konečne sme si vybrali stôl, ktorý nám najviac vyhovoval a potom sme sa usadili. Vo výkladných skrinkách s jedlom sme si každý niečo dobrého vybrali. Ja som si tradičné pochutnával na vyprážanom kuracom prsíčku v žemli a dal som si dva kúsky, pretože jeden by mi asi nestačil. Zapil som to pomarančovým džúsom, ktorý som už tradične píjaval. Po krátkej, asi polhodinovej prestávke, počas ktorej sme rozoberali aj celú situáciu z Florencie, sme sa pobrali na ďalší úsek do Ríma. Čas sme mali stále priaznivý, hoci vonku bola už všade hustá tma. Do Ríma to bolo takmer 300 kilometrov, takže som rátal, že za niečo vyše tri a pol hodiny by sme mohli klopkať na Koloseum.

Po ceste diaľnicou

js 80-r1som si nevšimol nijaké mimoriadne mestá, ktoré by sme mohli poznávať. Ani sme sa nenazdali a boli sme už pri odbočke z diaľnice do centra Ríma. Bolo to celkom jednoduché, ale dosť zdĺhavé, pretože premávka v Ríme nikdy neutíchala. Nakoniec sme prešli aj okolo Kolosea, ale len sme tak preleteli a zastavili sa na Piazza Venezio, kde stál pomník Vittoria Emmanuela s nekonečným schodišťom z druhej strany. Tam sme aj poniže objavili parkovisko, kde nás dedko uvítal a po zaplatení nám aj hneď poradil, aby sme si nič v aute nenechávali, lebo nám ho do rána zlodeji vykradnú. Kúsok dole sme objavili aj hotel, kde nám ponúkli izbu pre troch za stotisíc lír na noc. Tie sumy sú neuveriteľné, ale už som si aj zvykol na tie astronomické čísla. Ľudia v Taliansku boli všetci milionári. :). Vyplatil som to všetko v hotovosti a uložili sme sa k spánku.
Ráno sme sa všetci spokojne naraňajkovali v našom hoteli, výdatne sme sa najedli, aby sme mali dosť síl na dlhú prechádzku. Bolo pekné slnečné počasie a my sme chceli z Ríma toho čo najviac vidieť. Chodili sme po všelijakých miestach a vzdialenosti to boli veru celkom slušné. Využívali sme dosť miestnu dopravu, ako autobusy, tak aj električky, aby sme sa mohli dobre presúvať od jednej historickej pamiatky ku druhej. Chôdzi sme sa však nijako vyhnúť nemohli, tak na záver sa toho nazbieralo a určite sme prešli aj desať kilometrov.
Prvé miesto, ktoré sme si pozreli bolo Koloseum, čo bola asi dvojkilometrová prechádzka z hotela. Pred pomníkom na Piazza Venezia sme sa vyfotili v pozadí s majestátnym Koloseom. Potom sme sa pomaly poberali do jeho vnútra. Po ceste som ešte niečo stihol nafotiť a potom sme si už len užívali prekrásne miesto vykopávok a samotného Kolosea. Strávili sme tam nejaký čas a všade sme fotili a fotili, aby sme mali pamiatku na toto okúzľujúce miesto. Pred Koloseom sme nastúpili do autobusu, ktorý nás zaviezol do centra mesta a potom sme sa električkou dostali priamo do veľkolepého Vatikánu. Tam sme stáli pred zátarasami, ktoré chránili tuto nedotknuteľnú zem samotného pápeža. Námestie bolo nekonečne veľké, a tak sme si tam dosť dookola zapochodovali. Nakoniec sme sa postavili do radu a navštívili aj slávnu Sixtínsku kaplnku, ktorú ozdobil svojimi dielami sám veľký Michelangelo Buonarroti (1475-1564). Bol to nekonečný zážitok vidieť celú túto architektonickú krásu, ktorú sme prešli za výkladu sprievodcu pre anglicky hovoriacich. Po taliansky vôbec nerozumiem, takže som si počkal až na túto časť turistov, ktorých tam bolo neúrekom. Netrpezlivo sme tam čakali, ale všetko to čakanie stálo to za to! Chlapcom som to všetko prekladal, hlavne keď mali záujem. Ten z nich ale v nijakom prípade výnimočne nesršal a určite už mysleli aj na iné veci. Nakoniec sme sa ako vždy všade odfotografovali, aby nám aj takto ostala pamiatka na tieto zaujímavé miesta. Kasíno sa mi tam žiadne nepodarilo objaviť, ale už v Benátkach ma na to upozorňovali, že nikde na juhu od Benátok ani nie sú...

Bol podvečer,

js 80 r2a tak sme sa rozhodli, že sa presunieme do ďalšieho mesta. Vybrali sme si Neapol, ktorý je taký slávny a bohatý na históriu. Hlavne v opernom svete, pretože slávny Enrico Caruso (1873-1921) sa v tomto meste narodil a začínal svoju nekonečne bohatú kariéru. Bol vzorom potom všetkým operným spevákom, ktorí sa snažili niečo v opere dosiahnuť. Bol akýmsi barometrom pre ich hlasový rozsah a každý sa potom snažil vyspievať to zázračné vysoké céčko, ktoré sa iba máloktorému spevákovi podarilo. Tiež sa tvrdí, že ho nikto nezaspieval, ale predsa sa našiel podobný ďalší americký spevák, narodený vo Filadelfii v ten istý rok, keď veľký Enrico zomrel. Volal sa Mário Lanza (1921-1959) a bol jeden z tých, ktorí to dokázali. Milujem tohto speváka, lenže šťastie nemal, keď zomrel náhle vo veku iba 38 rokov...
Nakoniec sme našli hotel v blízkosti mora v nenápadnej a veľmi tichej uličke, kde sme si odpočinuli. Bolo ráno a nádherne, takže som nemusel byť ani veľmi zabalený a stačilo by mi v tento deň iba tričko. Po raňajkách v jednom obchodnom centre sme sa vybrali do ulíc hľadať nejaké obchody s oblečením. Chlapci si chceli kúpiť nejaké tenisky, tričká a džínsy. Ja som tiež už mal dosť iba obleku a chcel som trošku dýchať v ľahšom oblečení. Nakoniec som predsa len našiel obchod so športovým odevom a obuvou. Tam sme všetci nakúpili. Prispel som im nejakým vreckovým, ako pravidelne každý deň, a tiež sa pekne zaodeli. Objavili aj kanadskú vlajku, a tak si ju náš budúci Kanaďan aj zakúpil. Potom ju s hrdosťou aj ukazoval. Čisto náhodne smerom domov do hotela som objavil obchod, kde šili na mieru. Času som na to veľa nemal, tak som si vybral niečo, čo bolo približne na moju mieru a kúpil som si celovečerný oblek do kasína. Bol to smoking Tuxedo, parádna biela košeľa, topánky a motýlik, ktorý som si odložil. Cena za toto všetko bola primeraná a iba dva milióny lír som zaplatil..:)) Nakoľko som odvtedy pribral dosť na hmotnosti, tak už som oblek nemohol nosiť, a on si potom už iba visel v skrini. Po rokoch mi ho napadli mole, tak som to nakoniec musel dať všetko preč.

Mali sme pred sebou

js 80 calabria-1ešte vyše 550 kilometrový úsek do Reggio Calabria, a tak sme sa vybrali na cestu. Po ceste sme sa kochali nádhernou prírodnou scenériou juhu a zastavili sa aj na diaľnici, odkiaľ sme obdivovali Vezuv - mohutnú spiacu sopku, ktorá vyplienila známe mesto Pompeje v roku 79 nášho letopočtu. Vyfotili sme sa pred ňou a pokračovali smerom na juh. Zastavili sme sa aj nad mestom Salerno a odtiaľ sme pokračovali do nášho cieľa. Dole viac na juhu sme si odskočili aj do typického horského mestečka s úzkymi uličkami a popozerali si ho Všetci si nás v tamojšom obchode premeriavali, lebo sme tu boli neznámi. Možno sme ich niečím aj trošku vystrašili, naviac som rozprával po anglicky, a tak všetci na mňa ešte viac nemohúcne zazerali. Bol som pre nich Marťan. Nakoniec sme si niečo predsa len vybrali a kúpili. Potom sme zaparkovali na námestíčku poniže a sadli si na lavičku, kde sme si urobili takú menšiu siestu. Dobre sme sa najedli a pokračovali úzkou cestičkou, na ktorej som viac brzdil a stál, ako sa posúval. Bola taká úzka, že dve autá po nej vedľa seba neprešli. Musel som vždy zastaviť a uhnúť až do jarku a aj mne sa niekto raz takto vyhol a ja som mohol bez prerušenia pokračovať. I potom som šiel len krokom, aby som do niečoho nenarazil. Pri vchádzaní na autostrádu som si spomenul na jeden taliansky seriál o diaľniciach, keď ich kedysi budovali a mafiáni na nich pekne vyčíňali. Bolo to niekedy v rokoch 60-tych...
(Streda, 23. júla 2014)
POKRAČOVANIE

Ján Slovinec

 

 

Čítať 2447 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:21

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!